Vzťahy

Dejiny medicíny na Slovensku sú s rakúsko‑ uhorskou cisársko‑ kráľovskou monarchiou veľmi tesne zviazané rovnako ako s rozvojom medicíny v Čechách po vzniku Československej republiky [1]. Jedným z najmarkantnejších príkladov je 21. september 1919, keď v skorých ranných hodinách prišli do Bratislavy českí profesori na čele s prof. K. Hynkom založiť univerzitu. Myslím si, že nemá význam pýtať sa, či nás ovplyvňuje minulosť, lebo sme aj minulosť. Môžeme teda bilancovať, aj keď si uvedomujem, že bilancovanie je háklivá procedúra, pretože nás núti pýtať sa na zisk a stratu. Preformovaná stupnica ziskov a strát však nejestvuje. Napadá ma aj otázka, či bilancovanie obsahuje zamyslenie alebo je jeho súčasťou? Pod zamyslením si predstavujem skutočné zamyslenie, nie vymýšľanie, ani chytráčenie, ale zamyslenie, ktoré dáva pocit istoty a radosti. Domnievam sa, že „myslieť“ znamená niečo trojaké: pre‑mýšľanie, pri‑ mýšľanie a do‑ mýšľanie. Premýšľanie znamená, že sa snažím pochopiť, primýšľanie znamená niečím prispieť a domýšľanie je vlastne dokončenie, uzavretie [2].

Nie je to tak dávno, čo som sa obšírnejšie zamýšľal nad funkčnými poruchami gastrointestinálneho traktu. Pritom som stále narážal na rôzne vzťahy, napr. medzi motilitou a viscerálnou hypersenzitivitou atď. To však bolo o poruchách vo vzájomných vzťahoch, ktoré napokon vyústili do patologického stavu. Keď vzájomné vzťahy nie sú porušené, k patologickým zmenám nedôjde [3]. Je isté, že istú paralelu môžeme nájsť aj vo vzťahoch interpersonálnych a aj intersociálnych.

Sedemdesiate výročie založenia České gastroenterologické společnosti (ČGS ČLS JEP) je pre mňa vhodnou príležitosťou, aby som sa zamyslel práve nad našimi vzájomnými personálnymi a spoločenskými vzťahmi. Myslím tým na vzťahy v Československej gastroenterologickej spoločnosti (ČSGS) a po federalizácii v roku 1968 a rozdelení Československa v roku 1993 aj na vzťahy medzi Slovenskou gastroenterologickou spoločnosťou (SGS) a ČGS. Na tieto vzťahy sa môžeme pozrieť z pohľadu národnostného, organizačného a človečenského. Explicitne nepíšem o pohľade ľudskom, lebo mi to pripomína úsmevnú príhodu, ako slávny anatóm prof. J. Janošík behom prednášky poslal svojho asistenta do kabinetu, aby priniesol mozog. Asistent dr. L. Borovanský sa opýtal, či mozog ľudský. Podráždený profesor mu odpovedal, že nie ľudský, ale človečí, lebo ľudstvo nemá mozog [4]. To mi pripo-menulo poznámku dr. I. Pavlíka, keď na XII. moravskom gastroenterologickom dni v Kravsku v roku 2008 prehlásil, že „se podařilo kultivovat Mycobacterium paratuberculosis u různých lidí, včetně člověka.“ Už spomínaný asistent dr. L. Borovanský sa stal neskôr slávnym profesorom anatómie a bol prvým predsedom Československé lékařské společnosti Jana Evangelisty Purkyně. Prvý medzinárodný zjazd ČSGS sa konal v Karlových Varoch v roku 1959 a predsedal mu profesor chirurgie K. Čársky. Mimochodom prof. Čársky si zobral za manželku dcéru prof. S. Kost­-livého Ľudmilu, s ktorou mal päť detí. Prof. Kostlivý bol jedným z českých profesorov, ktorí zakladali bratislavskú univerzitu [5]. Nad vzťahmi medzi našimi spoločnosťami sa môžeme zamýšľať aj z aspektu rýdzo profesionálneho, kde vyššie vymenované pohľady nehrajú rolu. Zo zakladajúcich členov ČGSsom mal možnosť stretnúť prof. K. Herforta a prof. Z. Mařatku. Prof. Herfort mi pripadal vždy dynamický, briskne odpovedajúci na otázky. Pre mňa bol najlepším pankreatológom, akého som poznal. Podľa neho sme pacientom s akútnou pankreatitídou ordinovali diéty nazvané „Herfort‑ 1“ až „Herfort‑ 5“. Myslím si, že mnohí kolegovia ani netušili, prečo sa tak tieto diéty vtedy volali. Druhý zo zakladajúcich členov ČGS, prof. Ma­řatka, ma podstatnou mierou ovplyvnil na celý môj profesionálny život [6]. Najviac som sa od neho naučil o ulceróznej kolitíde, ktorú nazýval idiopatická proktokolitída, o funkčných poruchách gastrointestinálneho traktu a o endoskopii aj s jeho slávnou endoskopickou nomenklatúrou. Posielal som mu na Bulovku najmä mladých pa­cientov, kde som predpokladal, že budú liečení chirurgicky, lebo v tom čase bolo o nich najlepšie postarané, vďaka jeho spolupráci s vynikajúcim chirurgom prof. J. No­vákom. Títo pa­cienti už od roka 1982 aj vďaka zanietenej sestre, pani J. Zemanovej, dostávali najmodernejšie stomické pomôcky. Nedá mi nespomenúť aj brniansky Institut pro další vzdělávaní středních zdravotnických pracovníků, ktorý v roku 1991 začal organizovať kurzy pre budúce stoma‑ sestry. Vďaka veľkej ochote pani M. Solničkovej sme mohli posielať na tieto kurzy aj sestry zo Slovenska. V tých časoch som mal pre pa­cientov „rozparcelovanú“ celú republiku. Malabsorpčné syndrómy som posielal na „Karlák“ do Prahy prof. P. Fričovi, tamtiež aj imunitné hepatitídy dr. T. Fučíkovej. Problematických pa­cientov s chorobami ezofágu doc. Šetkovi. Doc. Šetka ma očaril aj svojim nadšením pre meranie impedancie v polypoch v hrubom čreve, a keď zostrojili Diacu, tak ja som si tiež zostrojil „na kolene“ niečo podobné. Bohužiaľ to však nefungovalo ani mne a ako sa neskôr ukázalo ani J. Šetkovi a ďalším. Deti, u ktorých som mal podozrenie na celiakiu, veľmi ochotne vyšetril doc. J. Jodl. Pa­cientov, ktorí si vyžadovali náročné chirurgické zákroky na pažeráku sme posielali do Olomouca prof. Z. Šerýmu a neskôr prof. M. Dudovi. Do Olomouca som nasmeroval aj všetky pa­cientky s primárnou biliárnou cirhózou a aj s inými cholestatickými prejavmi k doc. D. Hauf­tovej. Táto dáma bola pre mňa personifikovanou prof. S. Sherlockovou, najznámejšou hepatologičkou na svete. Keď som mal problémy s funkčnými poruchami, ktoré si vyžadovali špeciálne doriešenie, posielal som pa­cientov prof. A. Hepovi do Brna. Na hepatologické doriešenie u detí, kde bolo treba urobiť bio­psiu pečene, som sa obracal na doc. J. Čihulu do Hradca Králové, lebo on prvý v Československu robil bio­psie pečene u detí pod USG kontrolou. Do Hradca Králové som posielal pacientov indikovaných na transjugulárnu intrahepatálnu portosystémovú spojku (TIPS), vďaka prof. P. Hůlkovi. Laparoskopiu som sa naučil vo Vsetíne u prim. O. Souška. Robil ju rovnako výborne ako prof. V. Houbal. Primár Soušek bol pôvodne primárom oddelenia infekčných hepatitíd v Motole, ale pretože nesúhlasil so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968, bol deložovaný práve do Vsetína. A mohol by som uviesť ďalších veľa príkladov perfektnej osobnej spolupráce s českými gastroenterológmi, hepatológmi, chirurgami a kolegami iných odborov. Vzájomné vzťahy SGS a ČGS vôbec neustali ani po roku 1993 a mnohé akcie sa periodicky strie­dajú, napr. kongresy, endoskopické dni a pod. Výborné bývali Májové hepatologické dni, ktoré boli jeden rok v Karlových Varoch a druhý rok vo Vysokých Tatrách. Pretože som zastával aj významnejšie funkcie, stretával som sa s krajskými gastroenterológmi na pra­-covných dňoch a odborných seminároch, ktoré organizovala tiež ČGS. Na jednom takomto dni v Brne roku 1979 hovoril prof. Z. Kojecký o výchove gastroenterológov a zakončil to tak, „že mladí túžia po špecializácii a zrelé osobnosti po integrácii.“ Keď prof. F. Pirk hodnotil spoluprácu rentgenológa a endoskopistu, povzdychol si, že „RTG už desaťročia spí na dávno zvädnutých vavrínoch.“ V tom istom roku v Prahe na pracovnom dni doc. V. Jirásek počas prednášky o liečbe vredovej choroby citoval prof. L. W. Palmera, ktorý vychádzal z vyjadrení M. Dietrichovej: „Keď kedysi lekár pa­cientovi povedal, že má vred, pa­cient sa smutne pozrel na všetky zakázané jedlá, lebo nesprávna strava sa považovala za vyvolávajúci faktor. A pa­cient veril liečbe. Dnes, keď sa všetko zvaľuje na stres, pa­cient sa najprv smutne pozrie na manželku, priateľov, na šéfa, na nesplnené túžby a v liečbu neverí.“ Jirásek varoval pred prehnaným zakazovaním jedál. Povedal, že čím menej lekár diétam rozumie, tým viac zakazuje. Tak sa z pa­cientov stávajú dietetickí invalidi. O rok neskôr (1980) na rovnakom podujatí sa tiež dr. G. Obermayer venoval výchove a konštatoval, že „interné oddelenia súčasnosti sa skladajú z primára a z fluktuantov. Potom je ťažké niekoho vychovávať.“ Doc. J. Mar­-tínek sa posťažoval, že až 90 % endoskopov sa získava cestou známostí, cez podniky. A zvyšných 10 % endoskopov, ktoré idú cez ministerstvo, sa tiež získava známosťami. Mohli sme aj vidieť nádherné CT obrázky –  prvé v ČSSR, ktoré ukázal dr. O. Blažek a požičal si ich z Hradca Králové. Na ďalšom stretnutí krajských odborníkov sa doc. M. Jablonská za Stredočeský kraj sťažovala, že v Radotíne sa ešte stále robia endoskopie Wolfovým‑ Schindlerovým gastroskopom. Primár M. Koška za Západoslovenský kraj zasa konštatoval, že v celom kraji sú iba tri sonografy. Výborný bol doc. J. Bitter, ktorý robil v Severočeskom kraji krajské semináre vo forme konzultačných dní. Nezabudnuteľné boli bilaterálne sympóziá ČSSR‑ ZSSR, ktoré sa striedavo konali v Prahe, Moskve, Bratislave a Beregove. Pretože rokovacím jazykom bola ruština, mnohokrát sme mali o zábavu postarané, lebo viacerí sme jazyk dobre neovládali, a tak nebola núdza o neologizmy. Žiarivým príkladom bol prof. Z. Lojda, ktorý viedol diskusiu a nemohol si spomenúť, ako sa po rusky povie otázka (vaprós), a tak si pomohol angličtinou a „vaprós“ premenil na „kveščju.“ Najviac však vynikol doc. Martínek z Brna zo svojou češtinou, ale s ruskými „udarénijami“ (prízvukmi). Vynikajúca spolupráca bola a aj je pri organizovaní Bardejovských gastroenterologických dní, na ktorých sa pravideľne zúčastňovali a zú-častňujú špičkoví českí gastroenterológovia, spomeniem aspoň prof. Z. Ma­řatku, doc. M. Jablonskú, doc. V. Jiráska, doc. J. Šetku, prof. M. Kmenta, doc. J. Bit­-tera, doc. J. Kotrlíka, prof. P. Friča, prof. P. Dítě, prof. J. Špi­čáka, prof. M. Lukáša, dr. M. Bortlíka. Na týchto dňoch Mařatka napr. konštatoval, že sa pa­cient veľa vyšetruje a málo sa s ním hovorí. Docent Jirásek upozornil, že pri endoskopii sa dajú zistiť aj funkčné, nielen organické poruchy, napr. dráždivý žalúdok. Keď prof. Frič na endoskopickom dni v Bratislave ešte v roku 1989 hovoril o dezinfekcii endoskopov, dotkol sa aj možného prenosu HIV. Podotkol však, že to u nás nie je problémom, ale platí: „Absence of evidence is not evidence of absence.“ ČGS spoluorganizovala v Brne (1994) 1. medzinárodnú konferenciu českého a moravského klubu invazívnej endoskopie. V úvodnej prednáške povedal prof. H. Suzuki z Tokia, že komplikácie pri endoskopických výkonoch nie sú našim nepriateľom, ale by sme sa z nich mali poučiť a na ich základe rozvíjať bezpečnejšie a účinnejšie metódy. Treba dobre zvážiť a jasne stanoviť, pre ktorého pa­cienta je vhodnejšia endoskopická alebo chirurgická liečba. Vtedy ma napadol aj aforizmus, že dobré výsledky sa rodia zo skúseností a skúsenosti sa rodia zo zlých výsledkov. Preto mi boli vždy podozrivé práce s veľkým počtom výborných výsledkov a s nulovými komplikáciami. Na tejto konferencii bol aj prof. K. J. Pa­quet, podľa ktorého sme klasifikovali varixy ezofágu. Predtým som ho stretol v rakúskom Welse (1992), kde referoval o možnej dia­gnostike portálnej hypertenzie pomocou MRI. V Brne vystúpil s prednáškou Quo vadis laparoscopy? Náhle však v sále zhaslo svetlo a čakali sme, že bude niečo premietať. Išlo však o technickú poruchu a Paquet požiadal, aby zasvietili, lebo „spať budeme môcť neskôr.“ Vo svojom vystúpení podčiarkol, že dobrá medicína bude existovať dovtedy, dokedy bude vedou. Za tienisté stránky miniinvazívnej chirurgie považoval to, že klesá chirurgická kultúra. Pre mňa, a som presvedčený, že aj pre mnohých slovenských gastroenterológov, je veľkým prínosom, že ČGS organizuje aj medzinárodné gastroenterologické sympóziá a vďaka tomu som sa mohol, prevažne aktívne, na nich zúčastniť v Andorra La Vella (dvakrát), v Prahe, na Mallorce, v Krakove, Taline, Kijeve či v Taškente. Vďaka veľkej iniciatíve a nezištnej pomoci prof. M. Lukáša sa pracovná skupina IBD pri SGS stala 1. januára 2003 členom ECCO a tým sme vstúpili do modernej gastroenterologickej Európy aj na tomto poli. Spolupráca pracovných IBD skupín SGS a ČGS je priam vzorová. Prvé Československé sympózium IBD sa konalo v Břevnovskom kláštore v Prahe 1.– 3. apríla 2004 a odvtedy sa tieto stretnutia pravidelne uskutočňujú buď v Nitre alebo v Čechách. Poukázal som na málo príkladoch z môjho pohľadu na profesionálne vzťahy. V nich sme chceli napodobňovať skúsenejších a múdrejších kolegov, lebo sme chceli byť ako oni, ba aj lepší. Naše vzájomné vzťahy môže umocniť aj istá symbolika. Napríklad ňou mala byť plavba do Devína k sútoku Dunaja a Moravy ako pripomienka našej dlhoročnej spoločnej cesty slovenských a českých gastroenterológov. Bola naplánovaná počas XXXIII. slovensko‑ českého gastroenterologického kongresu v Bratislave v júni 2013. Pre povodeň sa nekonala, myšlienka však ostala. Realizovaná však bola iná symbolika, keď počas XXVII. Hildebrandových bardejovských gastroenterologických dní, 13. septembra 2013, prof. Lukáš, dr. Bortlík a dr. D. Ďuricová zasadili na legionárskom cintoríne v Zborove stromček ako duchovné spojenie medzi Prahou a východným Slovenskom. Aj tento Zborov bol vlastne duchovnou spojnicou iného Zborova, ktorý je na Ukrajine. Vážnosť a cennosť našich vzťahov dokazuje aj to, že prof. Mařatka, prof. Frič, doc. Kotrlík, prof. Kment, prof. Špičák, prof. Dítě, prof. J. Bureš a dr. J. Černoch sú čestní členovia SGS a prof. Mařatka s prof. Fričom boli ocenení Zlatou medailou Slovenskej lekárskej spoločnosti. Mňa napĺňa radosťou a hrdosťou, že som sa v roku 1999 stal čestným členom ČGS.

MU Dr. Marian Kaščák, PhD.

Fakulta zdravotníctva

Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne

Študentská 2

911 50 Trenčín

Slovenská republika

kascakm@mail.t-com.sk