Populačné problémy nášho štátu po 70-tich rokoch

Je zaujímavé porovnávať názory dr. Nedvědovej na populačné problémy z doby tesne po skončení II. svetovej vojny so súčasnosťou. Nebudem zrejme neosobný, pretože v čase vyjdenia článku dr. Nedvědovej v prvom čísle predchodcu Československej pediatrie som mal 6 rokov a v živých spomienkach sa mi premieta kaleidoskop 70-tich rokov vývoja našej vlasti.

Sú nám osudové osmičky v letopočtoch. Po povojnovom úsilí rok 1948 – „Víťazný február“ – počiatok Piesne práce, nácvikov Stalinovej obľúbenej Suliko, výkladov plných nie tovaru, ale dôkazov o likvidácii „podvratných živlov“, na školách výučba o úspechoch sovietskej biológie, Lepešinskej, Mičurina, Lysenka a odsúdenie klero-buržoáznych teórií Mendela a Morgana o dedičnosti. Rok 1958 – náznak odsúdenia kultu osobnosti, zdanlivé uvoľnenie režimu, 1968 – Pražská Dubčekova jar v auguste s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy do našej vlasti s následnou „normalizáciou“ Husákovho režimu, pod ostrým dohľadom Moskvy v 70-tich a začiatku 80-tich rokov. V tej dobe už jasne dochádza dych východného bloku v súťaži so západným svetom. Obdobie Gorbačovej „perestrojky“ zákonite skončilo 40-ročnú nadvládu Moskvy vo východnom bloku u nás Novembrom 1989 (o rok neskôr ako sú naše osmičky).

Základným problémom, ktorému sa Nedvědová v článku venuje, je pokles pôrodnosti nielen u nás, ale v celej Europe. Príčinami tohto javu sú podľa nej biologické, sociálne a hospodárske faktory. S tým možno súhlasiť, avšak argument, že hlavným dôvodom je pokles „hospodárskej hodnoty“ dieťaťa pre rodinu v dôsledku industrializácie a zavedenia povinnej školskej dochádzky, je diskutabilný. Taktiež nie je prekvapivým vzostup pôrodnosti po prvej, či na konci druhej svetovej vojny. Tento jav je očakávaným dôsledkom ukončenia celospoločenského stresu a pozitívnymi mierovými vyhliadkami. Napriek vojnovej devastácii hospodárstva a životnej úrovne... Naproti tomu podľa autorky pôrodnosť u sudetského obyvateľstva v čase jeho „konjunktúry“ (1939–43) aj napriek silnej nemeckej propopulačnej propagande poklesla o viac ako 23 % a u českého obyvateľstva stúpla. Tieto dve skutočnosti signalizujú, že populačný vývoj je možno označiť za chaotickú – nepredvídateľnú veličinu. Na Slovensku bola situácia podstatne odlišná, hlavne v dobe II. svetovej vojny – kedy bola situácia v Česko-moravskom protektoráte úplne odlišná od tzv. Slovenského štátu. Hoci išlo v oboch prípadoch o vazalov 3. Ríše, Slovensko malo lepšiu hospodársku pozíciu. Napriek tejto „výhode“ už vtedy prof. Dr. Chura v monografii „Slovensko bez dorastu“ predkladá detailnú analýzu nepriaznivého populačného vývoja. Opäť to potvrdzuje skutočnosť, že vratká pozícia vazalského štátu nebude mať ani pri stabilnej ekonomickej situácii vplyv na pozitívny populačný vývoj.

Úlohy, ktoré považuje dr. Nedvědová za kľúčové pre zlepšenie populačného vývoja, sú:

1) zvýšenie pôrodnosti, 2) zníženie úmrtnosti. Ich naplnenie vidí v pôsobení na biologický základ populácie (podpora zdravia), zlepšovanie sociálne-politicko-hospodárskych podmienok, výchovu a propagandu. Je zrejmé, že tieto úlohy a realizačné kroky majú nadčasový charakter a mnohé z nich sa stali predmetom vládnych programov nasledujúcich desaťročí a boli viac, alebo menej realizované v praxi. Riešil sa problém prídavkov na deti, hospodárske zrovnoprávnenie rodín s deťmi, prednostné prideľovanie bytov, rovnoprávnosť žien, ochrana rodičky v zamestnaní a materstve. „Ochrana mateřství a dítěte má se státi jedním ze základních občanských práv“ – citujem autorku. K tomu patrí infraštruktúra – budovanie jaslí a predškolských zariadení. V rovine zdravotných úloh je to snaha o zníženie dojčenskej úmrtnosti, ktorá stojí a padá na jednotnej starostlivosti o matku a dieťa. Tu treba opäť uviesť, že v tomto parametri, ktorý bol nepriaznivý aj v Českej republike (160–190 promile), na Slovensku bol ešte o 10–20 % vyšší. Autorka volá po jednotnej, pružnej starostlivosti, na úrovni aktuálnych poznatkov medicíny, ktorá bude garantovaná štátom. Takmer všetky princípy vymenované Nedvědovou platia dodnes, ako základ realizácie jednotnej starostlivosti o novú generáciu. Starostlivosť o zdravie ženy – budúcej matky, predmanželské poradenstvo, poradne pre tehotné, pôrody v pôrodnici. Správne lekárske vedenie pôrodu, starostlivosť v šestinedelí o matku aj dieťa odbornými detskými lekármi a sestrami, zameranie na starostlivosť o novorodencov a nedonosené deti... atď. Ani po 70 rokoch vonkoncom nestrácajú na aktuálnosti, a to zvlášť dnes, keď sa môžeme v retrospektíve pozrieť na efektivitu našej celospoločenskej a pediatrickej starostlivosti.

Pôrodnosť na Slovensku v priebehu uvedených 70 rokov mala dve vlny zvýšenia. Prvá v rokoch 1951–56 (pík 1951 = 100 660) a rokoch 1973–79 (pík 1979 = 100 240). Od roku 1980 dochádza k lineárnemu poklesu pôrodnosti zo 100 240 na 50 800 v r. 2002. Je veľmi zaujímavým faktom (podobne ako Nedvědovou uvádzané zvýšenie natality), že vzostupy sa udiali opäť v dobe „spoločenskej nepohody“ (Stalinské represálie a Husákova normalizácia). A v týchto obdobiach súčasne došlo k razantným poklesom dojčeneckej a „pod 5 rokov“ úmrtnosti. Z povojnových 250 promile na 30 promile 50-tich rokov a následne 22 promile 70-tich rokov na 14 promile roku 1989.

Tak ako vývoj pediatrie vôbec neovplyvnil natalitu populácie, tak sa razantne prejavil na poklese dojčenskej a detskej úmrtnosti. V rokoch 1950–60 to bolo definovanie jednotného systému starostlivosti o ženu a dieťa zavedením jednotných prehliadok, systematickej prevencie a povinného očkovania, ktoré v Československu viedlo k eliminácii dovtedy epidemicky sa vyskytujúcich infekčných chorôb. Systém sa opieral o obvodného pediatra a detské sestry, ktoré realizovali komplexnú primárnu liečebnú, preventívnu a dispenzárnu starostlivosť o deti doma, v kolektívnych zariadeniach školsko-zdravotnou službou. Koniec 60-tich rokov priniesol rozvoj pediatrických špecializovaných služieb, ktorý spolu s rozvojom perinatológie a neonatológie v 70-tich rokoch zásadne skvalitnil sieť starostlivosti o túto skupinu detí. V rokoch 80-tich sa skvalitňovala vybavenosť a akcieschopnosť pracovísk v intenzívnej neonatologickej a pediatrickej starostlivosti. Osamostatnila sa pediatrická onkológia, zahájil sa novorodenecký skríning, zlepšovali sa podmienky pneumo-alergologickej, kardiologickej a nefrologickej starostlivosti. Nemožno vynechať veľmi aktívne pôsobenie sociálnej pediatrie, ktoré na Slovensku začalo budovaním dediniek SOS – vďaka aktivitám prof. Dr. Dunovského, ktorý na Slovensku prispel k rozvoju tejto – v dobe „socializmu“ atakovanej – problematiky.

Po novembri 1989 (v roku 1994) došlo k zásadným zmenám v organizácii zdravotníctva na Slovensku. Nosnými heslami sa stali dekompozícia a deetatizácia – v preklade rozklad a odštátnenie. Zanikli Ústavy národného zdravia, nemocnice majú rôznych zriaďovateľov, sieť štátnych nemocníc (nosnú kostru) robia bývalé 3-typové zariadenia krajských fakultných a univerzitných nemocníc. Zaujímavou skutočnosťou je, že dojčenská úmrtnosť ďalej klesala k cca 5 promile (v 80-tich rokoch nepredstaviteľná hodnota, dnes podstatne vyššia ako v ČR), avšak pôrodnosť – napriek všetkým pozitívam vývoja spoločnosti sa ocitla na posledných miestach štátov Európy. Máme jednu z najnižších natalít v Európe, vek rodičiek pri prvom pôrode sa zvýšil k 35 rokom a takmer 40 % detí sa rodí mimo manželstvo. A to aj napriek tomu, že potratovosť poklesla k minimu. Akoby vývoj dojčenskej úmrtnosti protichodne križoval populačný vývoj.

V krátkom ohliadnutí sa k tomu veľa povedať nedá. Asi bude potrebné, aby sa k tomu vyjadrila nová dr. Z. Nedvědová. A či to bude platiť...?