Pohľad na nerovnomernú – diferencovanú cyanózu a jej vtedajší diagnostický význam pri niektorých komplexných chybách srdca kedysi a dnes

Článok MUDr. Ivana Hečku je názornou ukážkou, že už pred 70 rokmi vrodené chyby srdca boli v rámci pediatrie v centre záujmu detských lekárov.

Diagnostika, obrazové znázorňovacie techniky, intervenčná katetrizácia ako aj kardiochirurgia boli iba v plien-kach. Preto diagnostické možnosti v čase uverejnenia článku v Pediatrických listoch v roku 1946 sa zakladajú na vtedajších poznatkoch a možnostiach. Základom bolo klinické vyšetrovanie, rtg snímka srdca a hrudníka a poznatky z patologicko-anatomickej morfológie získavané pri pitvách.

Napriek obmedzeným možnostiam sa lekárom darilo úspešne týchto pacientov diagnostikovať a zaraďovať. V tých časoch ako autor vo svojom príspevku a vybratom odstavci uvádza, cyanóze sa venovala veľká pozornosť, pretože mala u vrodených chýb srdca dôležité miesto, a to nielen v bližšej diagnóze, ale aj prognóze ochorenia. Pre názornosť som doslovne vybral a vypísal niekoľko viet.

„Za istých okolností môže sa stať cyanóza cennou pomôckou aj pre určenie druhu vrodenej chyby srdcovej. Vtedy totiž keď nie je rovnomerná, ale výraznejšia na hornej, inokedy na dolnej polovici tela. Takáto lokalizovaná cyanóza alebo prevaha cyanózy trvalého rázu vzniká totiž pri určitých anatomických, lepšie rečeno patologicko-anatomických pomeroch na srdci. Klinický obraz, obohatený o takýto príznak veľmi získava na jasnosti a stanovená diagnoza môže potom so sekčným nálezom do všetkých podrobností presne súhlasiť“ [1].

Samozrejme, že dnes je známe, že nerovnomerná cyanóza, tak ako ju popisuje autor, sa zvýrazňovala a prehlbovala u komplexných chýb srdca, vplyvom postupného uzatvárania pôvodných fetálnych komunikácií so súčasným vývojom koarktácie aorty, alebo pretrvávaním arteriálneho duktu a obrátením skratu na pravo-ľavý. Išlo o deti, kde už dochádzalo k letálnemu zlyhávaniu. Nerovnomerná cyanóza pri vrodených chybách srdca je popisovaná hlavne v staršej literatúre, teda v dobe, keď sme nemali k dispozícii moderné diagnostické a liečebné možnosti a prežívanie u komplexných vrodených chýb bolo nízke [2–3]. Zavedenie prostaglandínu E s využitím jeho relaxačného účinku na arteriálny duktus v 80. rokoch minulého storočia úplne zmenilo prístup ku kritickým vrodeným chybám srdca a tým aj k posudzovaniu samotnej cyanózy [4].

Preto v dnešnej dobe pri možnostiach moderných zobrazovacích techník a život zachraňujúcich urgentných katetrizačných a operačných zákrokoch na srdci, už  nikto nebude čakať, kým po uzatváraní fetálnych komunikácií sa nerovnomerná cyanóza objaví. Taktiež samotný pojem nerovnomerná cyanóza stráca na klinickom význame, čo sa odráža aj v odbornej literatúre z detskej kardiológie. Ako takú som ju našiel popísanú posledný krát v kardiologickej učebnici z roku 1973 Vrodené chyby srdca a ciev autorov Lipták a Meitner. Je len pochopiteľne, že prostaglandín E v čase vydania knihy spomínaných autorov ešte nebol k dispozícii. V novších učebniciach sa v texte tento typ cyanózy neuvádza [4].