Endokrinológia

Dospívající dívky s projevy hyperandrogenního stavu na podkladě syndromu polycystických ovarií (PCOS)

Šnajderová M.

Pediatrická klinika 2. LF UK a FN Motol, Praha, Česká republika

Úvod: V diferenciální diagnostice hyperandrogenního stavu je nutno zvažovat celou řadu příčin. Jednou z možností je syndrom polycystických ovarií (PCOS) s výskytem u cca 10 % žen v reprodukčním věku, kdy je pravděpodobně nejčastějším endokrinním onemocněním. Typicky je zvýšena hladina androgenů v kombinaci s nepravidelným menstruačním cyklem. Ovariální hyperandrogenismus může vzniknout i před dosažením dospělosti, u některých dívek mu předchází pubarché praecox. V adolescenci jsou typickými příznaky nejen oligomenorhoe nebo sekundární amenorhoe, ale i primární amenorhoe s/bez přítomnosti kožních projevů hyperandrogenního stavu (akné, hirsutismus). Často jsou přítomny metabolické projevy (inzulinová rezistence).

Cíl: Sdělení se zabývá přehledem problematiky PCOS v adolescenci, současnými názory na etiologii, diagnostiku a léčebné možnosti PCOS.

Závěr: V diferenciální diagnostice dívek s projevy hyperandrogenního stavu musíme vždy pomýšlet na možnost PCOS, nejen u obézních, ale i u štíhlých dívek. Výskyt je častější u některých „rizikových skupin“ adolescentek (například u diabetiček, u dívek s intrauterinní růstovou retardací nebo u dívek s pubarché praecox v anamnéze). Medikamentozní léčba je v adolescenci obdobná jako v dospělosti.

Adolescent girls with hyperandrogenism due to polycystic ovary syndrome (PSOC)

Šnajderová M.

Department of Paediatrics, 2nd Faculty of Medicine, Charles University in Prague and University Hospital, Prague, Czech Republic

Introduction: Differential diagnosis of hyperandrogenism includes a wide spectrum of possible causes. One possibility is the polycystic ovary syndrome (PCOS) occurring in approximately 10% of women in reproductive age. This is probably the most common endocrine disorder in that age. Typically, the levels of androgens are elevated in combination with an irregular menstrual cycle. Ovarian hyperandrogenism may occur before reaching adulthood, in part of girls manifested as pubarche praecox. In adolescence, typical symptoms are oligomenorrhea, secondary amenorrhea or primary amenorrhea with/without skin manifestations of hyperandrogenism (acne, hirsutism). Metabolic symptoms are frequent (insulin resistance).

Objective: Aim of our presentation is an overview of PCOS in adolescence and the current opinions on the etiology, diagnosis and treatment options in adolescent girls.

Conclusion: Not only obese, but also lean adolescent girls with symptoms of hyperandrogenism are important to consider for PCOS. The incidence of PCOS is more prevalent in certain „risk groups“ of adolescent girls (such as with diabetes, girls with intrauterine growth retardation, also the girls with pubarche praecox). Pharmacological treatment in adolescence is similar to that in adult women.

Racionálny prístup k novorodencovi s poruchou sexuálneho vývoja

Pribilincová Z.

2. detská klinika LFUK a DFNsP, Bratislava 

Poruchy sexuláneho vývoja (DSD) predstavujú skupinu vrodených zmien vo vývoji chromozomálneho, gonadálneho alebo anatomického pohlavia. Príčinou sú prevažne geneticky podmienené stavy: chromozómové anomálie, poruchy v transkripčných faktoroch, poruchy steroidogenézy, poruchy syntézy alebo receptora pre androgény, deficit Antimülleriánskeho hormónu a abnormality ano-genito-uretrálnej oblasti. Zriedkavejšie sú príčinou exogénne faktory. Z celkovej incidencie všetkých DSD (asi 1,7 %) sa v novorodeneckom veku klinicky manifestuje asi 0,018 %, teda asi 1:5500 novorodencov. Počet novorodencov podozrivých z DSD je reálne vyšší pre 1. možnosť podobných príznakov u nezrelých detí (neurčitý vonkajší genitál, retencia testes, hypospádie, poruchy vnútorného prostredia), 2. možnú falošnú pozitivitu novorodeneckého skríningu na CAH, 3. deti s genetickým rizikom DSD. Pri posudzovaní novorodenca zvažujeme riziko oneskorenia diagnózy z hľadiska ohrozenia zdravia a života. Zároveň je nevyhnutné uchrániť dieťa od zbytočných invazívnych a nákladných vyšetrení a zabezpečiť dostatok údajov o možnej funkcii pohlavných žliaz v dospelosti. Algoritmus vyšetrení sa odvíja od klinického obrazu: pri DSD bez prítomnosti palpovateľnej gonády je prvoradé vylúčiť CAH z deficitu 21-hydroxylázy. Skríningové centrum novorodencov v SR zabezpečuje nahlásenie pozitivity testu skôr, ako je priemerný výskyt závažnej hyponatrémie. Po vylúčení CAH, alebo ak je palpovateľná aspoň jedna pohlavná žľaza, je indikované vyšetrenie karyotypu pre vysokú pravdepodobnosť zmiešanej gonadálnej dysgenézy alebo 46XY DSD. V období po 10. dni života je dieťa do 3. až 6. mesiaca v období „minipuberty“, čomu zodpovedajú hladiny gonadotropínov aj sexuálnych steroidov a pomáhajú spolu s hladinou Antiműlleriánskeho hormónu určiť typ a funkčnosť gonád. Sonograficky je v tomto období dobre viditeľný uterus. Stimulačnými testami upresňujeme androgénny potenciál žliaz a odpoveď periférnych tkanív na androgény. Vonkajší genitál znázorňujeme genitoskopicky. V indikovaných prípadoch sa využíva laparoskopické vyšetrenie gonád s odberom na histológiu, imunohistochémiu a genetiku. Cielená DNA analýza sa indikuje podľa záverov vyššie uvedených vyšetrení. V DFNsP v Bratislave poskytujeme konziliárne služby a komplexnú starostlivosť pacientom s DSD.

Rational Approach in Diagnosting a Newborn with Disorder of Sexual Development

Pribilincová Z.

2nd Department of Paediatrics, Comenius University Medical Faculty, Children´s University Hospital, Bratislava 

Disorders of Sexual Development (DSD) are congenital conditions in which development of chromosomal, gonadal or anatomical sex is atypical (chromosomal anomalies, transcription factors disorders, pathology in steroidogenesis, malfunction of testosterone synthesis and it´s receptorś resistance. Exogenic causes are less common. Out of overall DSD incidence app. 1.7%, there is clinical manifestation in only 0.018% newborns i.e 1:5500 newborns. But the number of suspicious newborns is higher due to 1. similar symptoms in premature babies, (ambigous genitalia, retained testicles, hypospadias, hyponatraemia), 2. false positives from newborn CAH screening, 3. genetic risk of DSD. We have to assess the risk of delayed diagnosis versus benefit of minimizing invasive and expensive procedures. Diagnostic algorithm in DSD newborn without palpable gonad starts with excluding CAH 21-hydroxylase deficiency. Newborn screening center in Slovakia gives recall early enough to prevent salt crisis. After excluding CAH or in case of palpable gonad (s) there is time for karyotyping, with high probabilty of gonadal dysgenesis or 46XY DSD. „Minipuberty“ occurs after 10th day of life with relevant levels of gonadotrophines and sexual steroids. These results and Antimullerian hormone levels contribute to reveal type of gonad and its function. Uterus is well detectible on ultrasound by this time. Stimulation testing might help to specify gonadal type and function in postpuberty. Sinoscopy provides picture of external genitalia. Laparoscopic sampling of gonads for histology, histochemistry and genetic might be needed. DNA analysis is indicated on basis of above mentioned investigations. We provide complex care for patients with DSD at University Children´s Hospital Bratislava.

Prínos DNA analýzy ku klinickému manažmentu detí s kongenitálnym hyperinzulinizmom

Staník J.^2,1, Škopková M.¹, Valentínová L.¹, Hučková M.¹, Rosoľanková M.³, Ferenczová J.⁴, Kyšková S.⁵, Staníková D.², Tichá Ľ.², Slovenská skupina pre štúdium kongenitálneho hyperinzulinizmu, Klimeš I.¹ a Gašperíková D.¹

¹DIABGENE a Laboratórium diabetu a porúch metabolizmu, Slovenská akadémia vied, Bratislava

²1. detská klinika, Lekárska fakulta Univerzity Komenského a Detská fakultná nemocnica s poliklinikou, Bratislava

³Neonatologická klinika intenzívnej medicíny, Lekárska fakulta Univerzity Komenského a Detská fakultná nemocnica s poliklinikou, Bratislava

⁴Detská klinika Lekárskej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, Košice

⁵Detská endokrinologická ambulancia, Žilina 

Úvod: Kongenitálny hyperinzulinizmus (CHI) je najčastejšou z perzistujúcich hypoglykémií u novorodencov a detí. Za jeho vznik sú zodpovedné mutácie v niekoľkých génoch, podieľajúcich sa na sekrécii inzulínu. Poškodený gén a typ mutácie určia aj optimálnu stratégiu liečby. Liekom voľby je diazoxid, znižujúci sekréciu inzulínu cez väzbu na draslíkový kanál B-buniek. Diazoxid je ale neúčinný pri niektorých mutáciách génov ABCC8 a KCNJ11 kódujúcich podjednotky draslíkového kanálu.

Cieľom tejto práce bolo zistiť genetickú etiológiu pacientov s kongenitálnym hyperinzulinizmom.

Pacienti a metódy: Počas 10 rokov (2005–2014) sa na Slovensku identifikovalo 14 pacientov s kongenitálnym hyperinzulinizmom, ktorých vzorka krvi sa odoslala na DNA analýzu do laboratória DIABGENE. Metódou priameho sekvenovania sa vykonala DNA analýza génov KCNJ11, ABCC8, GCK, HNF1A a HNF4A.

Výsledky: U 5 detí sa identifikovala kauzálna mutácia spôsobujúca kongenitálny hyperinzulinizmus. Spomedzi nich sa u 2 detí našli 2 rôzne, od otcov získané, recesívne mutácie génu ABCC8 v heterozygotnom stave (p.Q444H a nová mutácia c.2694+1G>C), ktoré boli príčinou fokálnej formy CHI (potvrdenej vyšetrením PET-CT s následnou parciálnou pankreatektómiou). U jedného pacienta sa našli 2 nové mutácie génu KCNJ11 (p.Q52*; p.R30G), spôsobujúce diazoxid rezistentnú, závažnú formu CHI. Na základe výsledku DNA analýzy sa zmenila liečba na analóg somatostatínu. U dvoch pacientov s miernejším priebehom hypoglykémií, reagujúcich na liečbu diazoxidom, sa identifikovala mutácia p.V17A v géne ABCC8, a nová mutácia p.T180N génu KCNJ11.

Záver: DNA analýzou sa našla kauzálna mutácia u 5 pacientov s CHI (36 %). Na základe typu mutácie bola možná úprava liečby podľa princípov farmakogenetiky (diazoxid ako liek voľby pri dominantných mutáciách alebo bez nálezu mutácie, parciálna pankreatektómia pri fokálnych formách a analóg somatostatínu pri dvoch recesívnych mutáciách génov ABCC8 alebo KCNJ11). 

Podporené grantom APVV 0107-12.

Benefits of DNA analysis to the clinical management of children with congenital hyperinsulinism

Staník J.^2,1, Škopková M.¹, Valentínová L.¹, Hučková M.¹, Rosoľanková M.³, Ferenczová J.⁴, Kyšková S.⁵, Staníková D.², Tichá Ľ.², Slovak Congenital Hyperinsulinism Study Group, Klimeš I.¹ and Gašperíková D.¹

¹Diabetes Laboratory and DIABGENE, Institute of Experimental Endocrinology, Slovak Academy of Science, Bratislava

²First Department of Pediatrics, Faculty of Medicine at Comenius University, Bratislava

³Department of Intensive care in Neonatology, Faculty of Medicine at Comenius University, Bratislava

⁴Department of Pediatrics, Faculty of Medicine at Safarik University, Bratislava

⁵PediatricEendocrinology Outpatient Clinic, Žilina 

Introduction: Congenital hyperinsulinism (CHI) is the most common cause of the persistent hypoglycemia in children. CHI is caused by mutations of several genes involved into the insulin secretion. The type of mutation correlates with clinical picture and determines the optimal treatment strategy. The drug of choice is diazoxide, decreasing insulin secretion by binding to the B-cell potassium channel. Nevertheless, diazoxide is uneffective in patients with certain mutations in ABCC8 and KCNJ11 genes encoding subunits of the potassium channel.

The aim of this study was to determine etiology of patients with severe hypoglycemia by DNA analysis, and based on the result choose appropriate therapeutic approach.

Methods: During the period of 10 years (2005–2014) 14 patients with congenital hyperinsulinism were identified throughout Slovakia. In all of them the DNA analysis by direct sequencing of the genes KCNJ11, ABCC8 GCK, HNF1A and HNF4A was performed.

Results: Five patients have been found with a mutation in one of the analyzed genes. Two patients had a diazoxide-resistant focal form of CHI caused by paternally inherited ABCC8 mutations (p.Q444H and c.2694+1G>C, respectively). Subsequently, in both patients pancreatic surgery with the aim to reduce B-cell mass was carried out. Combination of two mutations in the KCNJ11 gene (p.Q52*; p.R30G) was identified in a 4-months old boy with severe hypoglycemia resistant to diazoxide. Based on the results of DNA analysis we started treatment with octreotide, what in combination with frequent feedings through a gastrostomy led to normalization of glycemia. In two patients sensitive to diazoxide two different mutations were identified (i.e. p.V17A of the ABCC8 gene, and a novel KCNJ11 mutation p. T180N, respectively).

Conclusions: DNA diagnostics allows identification of etiology in congenital hyperinsulinism. Type of the mutation determinates the most appropriate therapeutic procedure (diazoxide in dominant mutations, surgery in focal forms, and somatostatin analogues in recessive mutations causing diazoxide resistant diffuse forms of CHI). 

Supported by research grant APVV 0107-12.

Efektívna liečba poruchy rastu u detí s chronickou obličkovou chorobou

Ferenczová J.¹, Podracká Ľ.^1,2

¹Klinika detí a dorastu LF UPJŠ a DFN, Košice

²Klinika detí a dorastu A. Getlíka LF SZU a UN, Bratislava 

Úvod: Porucha rastu je častou uremickou komplikáciou u detí s chronickou obličkovou chorobou (CKD). Podľa údajov z národných registrov 30–50 % detí s CKD má spomalený telesný rast, u dojčiat a batoliat je výskyt ešte vyšší. Patogenéza poruchy rastu pri CKD je komplexná, primárne sa na nej podieľa najmä porucha metaboliz-mu rastového hormónu a IGF-I v uremickom prostredí a nedostatočná citlivosť receptorov cieľových orgánov. Dôležitým prídatným faktorom je sekundárna hyperparatyreóza a deficit vitamínu D. Úspešná transplantácia obličiek čiastočne upraví uremické milieu, zlepší nutričné a metabolické parametre, ale chronická imunosupresívna liečba môže spôsobiť dysbalanciu fyziologickej sekrécie a/alebo oslabenie účinku rastového hormónu a nedostatočný telesný rast aj u detí s dobrou funkciou štepu.

Cieľ: Autori v retrospektívnej štúdii sumarizujú vlastné 10-ročné skúsenosti s liečbou rekombinantným rastovým hormónom (rHGH) u detí s rôznym štádiom CKD.

Súbor a výsledky: Od roku 2006 sme v našom nefro/endo centre sledovali a liečili rHGH 24 detí (14 chlapcov/10 dievčat) s CKD a  poruchou rastu. Najčastejšou príčinou terminálnej urémie bola vrodená vývojová anomália (42 %), u 4 detí kongenitálny nefrotický syndróm (17 %), u 3 pacientov autozómovo recesívna polycystická obličková choroba (12,5 %), u 3 detí dedičná tubulopatia a u 3 detí Fanconiho nefronoftíza. V úvode liečby rHGH bolo 13 detí na chronickej dialýze, 10 detí v 3. štádiu CKD podľa K/DOQI a 1 dievča po transplantácii obličky. U 8 dialyzovaných detí sme stopli podávanie rHGH v čase transplantácie obličky. V prvom roku liečby sme zaznamenali signifikantný nárast výšky priemerne o +7,5 cm (+0,55 SDS), slabší efekt sme pozorovali u dialyzovaných pacientov. Konečná priemerná telesná výška detí v našom súbore sa po ukončení liečby pohybovala od -2,75 ± 1,2 SDS. Chronická liečba rHGH neviedla k signifikantnému poklesu renálnych funkcií resp. zhoršeniu funkcie štepu, ani k iným závažným vedľajším účinkom.

Záver: Liečba poruchy rastu je neoddeliteľnou súčasťou komplexného manažmentu detí vo všetkých štádiách chronickej obličkovej choroby. Liečba je bezpečná a nevedie k signifikantnej progresii renálnych funkcií. O optimálnej konečnej výške jedinca rozhoduje včasnosť začatia liečby, vek dieťaťa v čase indikácie liečby a stupeň renálnej dysfunkcie.

Effective treatment of growth retardation of children with chronic kidney disease

Ferenczová J.¹, Podracká Ľ.^1,2

¹Dept. of Pediat. and Adolescent Medicine, PJŠ University and Children’s Hospital, Košice

²Dept. Pediat. Medical Faculty SMU and University Hospital, Bratislava 

Background: Growth retardation remains a major problem of chronic kidney disease (CKD) of children. Data from national registers showfrom 30 to 50% growth retardation of patients with CKD. Pathogenesis of growth retardation is complex, primary lack is disturbance of growth hormone and IGF-I metabolism in uremic milieu. Additional important factor is secondary hyperparathyroidism and vitamin D deficiency. After successful renal transplantion becomes partial restitution of uremic milieu, but chronic immunosupresive treatment can cause disturbance of the physiological secretion and action of growth hormone and cause continue of growth retardation.

Aim of the study: Authors summarised in retrospective study their own 10 years experience with treatment of recombinant human growth hormone (rHGH) of children with different stage of CKD.

Results: From 2006 we have been following up and treating with rHGH 24 children (14 boys/10 girls) with CKD and growth retardation. The most often cause of renal dysfunction was congenital anomalies (42%), in 4 children congenital nephrotic syndrome (17%), in 3 children autosomal recessive polycystic kidney disease (12.5%), in 3 children hereditary tubulopathy and in 3 cases Fanconi nephronophthisis. In the beginning of rHGH treatment13 children were on chronic dialysis program, 10 childen in 3rd stage of CKD and 1 girl after kidney transplantation. By 8 children on dialysis we stopped rHGH treatment after successful kidney transplantation. After first year of therapy we recorded significant increase in height average +7.5 cm (+0.55 SDS), weaker effect we observed in dialysis patients. Final average of children’s height after the end of treatment ranged from -2.75±1.2 SDS. Chronic treatment with rHGH has not led to a significant decline in renal function, nor to the seriousside effect.

Conclusion: Therapy of growth retardation is important part of complex management of children in all stages of chronic kidney disease. Treatment is safe and don’t lead to significant progression of renal functions. The optimal final height of individuals decides timeliness commencement of treatment, age of the child in the event of a pediatric indication of the degree of renal dysfunction.

Porucha rastu u detí s chronickou obličkovou chorobou – praktické odporúčania pre diagnostiku a liečbu

Podracká Ľ.

Klinika pre deti a dorast A. Getlíka LF SZU a UNB, Bratislava 

Porucha rastu patrí k najčastejším klinickým komplikáciám chronickej obličkovej choroby (CKD) u detí a je asociovaná so signifikantnou morbiditou a mortalitou. Deti s CKD a poruchou rastu majú až dvojnásobne vyššie riziko smrti v porovnaní s uremickými  deťmi, ktoré majú telesnú výšku nad 3. percentil pre daný vek. Poruchou rastu trpí viac ako polovica dojčiat s CKD a viac než tretina všetkých prepubertálnych detí s urémiou. Porucha rastu je spojená aj s nižšou fyzickou výkonnosťou a kvalitou života chorých. Rastová retardácia je markantná najmä pri kongenitálnych nefropatiach.

Longitudinálny rast klesá so znížením renálnych funkcií. V patogenéze sa primárne uplatňuje najmä porucha metabolizmu rastového hormónu (GH) a jeho hlavného mediátora – IGF-1, ktorá vedie k insenzitivite GH a zníženej biologickej dostupnosti IGF-1. Príčinou nízkej koncentrácie voľného IGF-1 sú nahromadené cirkulujúce proteíny viažuce IGF (IGFBPs) v sére, ktoré inhibujú IGF-1 a tlmia účinok IGF na chondrocyty rastovej platničky. Navyše je prítomný aj postreceptorový defekt sprostredkujúci prenos signálu IGF-1. K poruche rastu priamo prispievajú aj ďalšie dôležité faktory ako je slabá výživa, metabolická acidóza, tekutinová a elektrolytová dysbalancia, renálna osteodystrofia či anémia. Evidentné spomalenie až zástava lineárneho rastu začína včasne už pri miernom poklese GFR (pod 60 ml/min, t.j. G3a KDIGO CKD), preto klinicky je retardácia rastu často prítomná ešte pre rozvojom renálnej insuficiencie. Hoci transplantácia obličiek môže zlepšiť telesný rast, výsledky pediatrických registrov varujú, že až štvrtina detských transplantovaných pacientov má signifikantne nižšiu výšku pre daný vek (Z-skóre menej ako -2,3) a dokonca až 10 % detí má výšku pod Z-skóre -3,3.

U každého dieťaťa s CKD sa musí pravidelne vyšetrovať telesný rast a rastový spurt a hodnotiť Z-skóre resp. percentil výšky či rastovej rýchlosti. Liečba poruchy rastu u detí s CKD musí byť komplexná. U detí s telesnou výškou pod 3. percentil resp. so Z-skóre pod -1,88 je indikovaná liečba rekombinantným rastovým hormónom. Terapii rHGH by mala predchádzať úprava nutričného stavu, zabezpečenie dostatočného kalorického príjmu a korekcia sprievodných porúch minerálov. rHGH signifikantne zvyšuje tvorbu IGF-1 v pečeni a rastovej chrupavky, normalizuje bioaktivitu IGF-1, zlepšuje longitudinálny telesný rast detí s CKD a umožňuje dosiahnuť normálnu výšku v dospelosti. Kumulatívny nárast telesnej výšky počas liečby rHGH pozitívne koreluje s dĺžkou terapie a negatívne so stupňom výškového deficitu v čase iniciácie terapie. Najlepšiu odpoveď na rHGH majú deti v predialyzačnom štádiu. Aplikácia rHGH je neoddeliteľnou súčasťou kompletného manažmentu detí s CKD.

Growth failure in children with chronic renal disease – practical recommendations for diagnosis and treatment

Podracká Ľ.

Dept. Pediat. Medical Faculty SMU and University Hospital, Bratislava

Growth retardation is common and early complication of chronic renal disease (CKD) in children, and is associated with significant mortality and morbidity. Children with CKD and impaired growth have a doubled risk of death when compared with uremic children and height above the 3rd percentile for age. Growth disorder affects more than half of infants with CKD, and more than a third of all prepubertal children with uremia. Growth failure is associated with less physical performance and the quality of life. Growth retardation is prominent particularly in congenital nephropathies.

Longitudinal growth decreases with a deterioration of renal function. The causes are multifactorial including nutritional, metabolic and hormonal disturbances.

As primary endocrine patomechanism is considered a resistance of target organs to endogenous circulating growth hormone and functional deficit of IGF-I. Growth retardation is recognized even in early stages of chronic renal failure and persists despite an adequate treatment of accompanying uremic complications. Recombinant growth hormone effectively stimulates the growth during a whole period of childhood and/or stages of renal failure including kidney transplant. Growth retardation is a long-term challenge in mana-gement of children with chronic kidney disease.

Súvislosť medzi HOMA-IR a kyselinou močovou a IGF-1 u detí a adolescentov

Tóhátyová A.¹, Joppová E.¹, Stromplová D.¹, Fatulová N.¹, Kuchta M.¹, Schusterová I.^1,2

¹Klinika detí a dorastu LF UPJŠ a DFN, Košice

²Východoslovenský ústav srdcových a cievnych chorôb, Košice 

Úvod: Inzulínová rezistencia (IR) vzniká komplexným vplyvom genetických a environmentálnych faktorov. Environmentálne faktory, ktoré môžu ovplyvniť inzulínovú senzitivitu, sú: obezita, etnicita, pohlavie, perinatálne faktory, puberta, životospráva a strava. Obezita je hlavným rizikovým faktorom rozvoja IR počas detstva a adolescencie. Niektoré prechádzajúce štúdie u dospelých jedincov ukázali inverzný vzťah medzi inzulínu podobným rastovým faktorom 1 (IGF-1) a rizikom ovplyvnenia glukózovej intolerancie alebo diabetes mellitus.

Cieľ štúdie: Naším cieľom bolo skúmať vzájomné vzťahy medzi inzulínovou rezistenciou a IGF-1 u detí a adolescentov.

Metódy. Sledované laboratórne parametre u detí s IR (n = 21, medián 13 rokov) a v kontrolnej skupine bez IR (n = 34, medián 12 rokov) boli nasledujúce: IGF-1, pečeňové enzýmy, kyselina močová a lipidy. Medzná hodnota HOMA-IR (homeostasis model assessment of insulin resistance) svedčiace pre IR u detí je 3,16.

Výsledky: Porovnanie skúmaného súboru s IR a kontrolnej skupiny potvrdilo významné rozdiely (p <0,05) v indexe telesnej hmotnosti (BMI), telesnej hmotnosti a v plazmatickej koncentrácii kyseliny močovej. Neboli nájdené žiadne rozdiely v koncentrácii IGF-1, napriek korelácii HOMA–IR s niektorými zložkami metabolického syndrómu. Hodnoty HOMA-IR pozitívne korelovali s indexom telesnej hmotnosti (BMI), telesnou hmotnosťou, kyselinou močovou a negatívne s HDL cholesterolom.

Záver: IR v detstve bola spojená s normálnou koncentráciou IGF-1. Osvetlenie biologického mechanizmu tohto zložitého vzťahu si vyžaduje ďalšie štúdie.

Association between HOMA-IR and uric acid and IGF-1 in children and adolescent

Tóhátyová A.¹, Joppová E.¹, Stromplová D.¹, Fatulová N.¹, Kuchta M.¹, Schusterová I.^1,2

¹Department of Children and Adolescents Medical Faculty University P. J. Šafárik and Faculty Children Hospital, Košice

²East Slovakian Cardiovascular Institute, Košice 

Purpose: Insulin resistance is believed to have both genetic and environmental factors implicated in its aetiology. However, several other factors can influence insulin sensitivity, such as obesity, ethnicity, gender, perinatal factors, puberty, lifestyle and diet. Obesity is a major risk factor for the development of insulin resistance in children and adolescents. Some previous adult study showed an inverse association between the insulin-like growth factor 1 (IGF-1) and the risk of impaired glucose tolerance or diabetes mellitus. These data suggested a protective effect of IGF-1 against the development of metabolic syndrome.

Aim: Of our study was to association between insulin resistance (IR) and IGF-1 in children.

Methods: In child with IR (n=21, median age 13 years) and controls without IR (n=34, median age 12 years) insulin-like growth factor 1 (IGF-1), hepatic enzymes, uric acid, lipids were measured. For the diagnosis of IR, 3.16 was used as the cut-off value of homeostasis model assessment of insulin resistance (HOMA-IR).

Results: In children with IR, there were significant differences (p<0.05) in body mass index (BMI), body weight and uric acid. No differences were found in IGF-1 in spite of correlations of HOMA-IR with some of MS components. The HOMA-IR showed a significant positive correlation with BMI, body weight, and with uric acid, and negative with HDL cholesterol.

Conclusions: IR in childhood is s related to normal IGF-1 children. More study is required to elucidate biological mechanism of this complex relationship.