Chirurgia

Poranenia hrudníka v detskom veku

Dragula M., Višňovcová N.

Klinika detskej chirurgie JLF UK a UNM, Martin

Autori sa v prezentácii venujú špecifikám poranenia hrudníka detí, iniciálnemu triedeniu, príčinám vzniku, patomechanizmom, ktoré ovplyvňujú kardiorespiračný status dieťaťa. Najmä iniciálnemu manažmentu, ktorý by mal ovládať každý lekár, základnému zhodnoteniu pacienta, diagnostike, laboratórnym a svalzovým vyšetreniam a liečbe. Upozorňujú, na čo si dať pozor u dieťaťa s anamnézou úrazu hrudníka. Zameriavajú sa na niektoré urgentné život ohrozujúce stavy, vyžadujúce okamžité riešenie.

Autori ďalej prezentujú krátku kazuistiku úrazu hrudníka dieťaťa.

Chest injuries in children

Dragula M., Višňovcová N.

Department of Pediatric Surgery JLF UK a UNM, Martin 

In the presentation the authors introduce specifics of chest injuries in children, initial dividing into the categories, etiology and causes of injuries, pathomechanisms affecting cardiorespiratory status of the child. In particular, initial management is introduced, which should be got under control by every general doctor, basic assessment of affected patient, diagnosis, laboratory studies, imaging modalities and treatment. We point to what to watch out for in a child with a history of chest injury. We intent on some urgent life-threatening conditions requiring immediate intervention.

Finally we present some short case report of child with chest injury being treated in our department.

Baclofen test

Horn F.^1,2, Vloeberghs M.², Bzdúch V.¹, Dúbravová D.¹,Petrík M.¹

¹Klinika detskej chirurgie, DFNsP a LFUK, Bratislava, Slovenská republika

²Neurosurgery Dpt., QMC Nottingham, UK 

Úvod: Spastická forma detskej mozgovej obrny má rôzne možnosti chirurgickej liečby. Baclofen test (BT) je prvým krokom. BT zodpovie na otázku, či je chirurgická liečba vhodná.

Metodika: Baclofen zvyšuje efekt neurotransmitterov. Objavený bol v roku 1920 a od roku 1970 sa podáva intratekálne. Baclofen test v našej prezentácii znamená jednorázové podanie 50 µg liečiva intratekálne. Od dvoch do štyroch hodín trvá jeho maximálny účinok. Úsmev na tvárach rodičov je odpoveďou na otázku, či je liečba vhodná. Po teste 3 mesiace indikujeme implantáciu Baclofen pumpy (BP) na kontinuálne podávanie liečva. U druhej skupiny detí indikujeme selektívnu dorzálnu rizotomiu (SDR). Tretia skupina sú deti, u ktorých ani jeden z našich postupov nie je vhodný a preto neboli na zákrok indikovaní.

Výsledky: BT sme vykonali u 28 detí. 6 pacientov resp. rodičov odmietlo ďalšiu intervenciu. U 2 pacientov sme neindikovali ďalší zákrok my. 2 pacienti vyžadujú čas na rozmyslenie a u 2 pacientov kontraindikoval ďalšiu operáciu neurológ. Implantovali sme spolu 9 pacientom pumpu na kontinuálne podávanie lieku. 5 pacientov sme indikovali na SDR, ktorú sme po 3 mesiacoch vykonali. Jediná komplikácia po BT bolo opakované vracanie u jedného pacienta po celkovej anestéze.

Diskusia: V našich podmienkach je to úplne nový prístup k pacientom so spasticitou. Je logické, že sú určité obavy odbornej i laickej verejnosti pred neznámou metodikou. BT je však ideálny spôsob ako vyskúšať, či je uvoľnenie pacienta vhodné. Niektorí pacienti po prvý krát vo svojom živote začali jesť rožok, alebo skladať legové kocky. Pri zavádzaní týchto postupov u nás sa opierame o 20 ročné skúsenosti z Nottinghamu. Následná intervencia – implantácia BP alebo SDR bez testu nie je možná. Prvé dlhodobé výsledky BP a SDR sú veľmi povzbudivé, pretože tieto metodiky dlhodobo podstatne zvyšujú kvalitu života pacienta so spasticitou.

Záver: Baclofent test je ideálny spôsob ako si overiť, či je potrebná chirurgická intervencia v liečbe pacienta so spasticitou.

Baclofen test

Horn F.^1,2, Vloeberghs M.², Bzdúch V.¹, Dúbravová D.¹, Petrík M.¹

¹Pediatric Surgery Department, DFNsP LFUK Bratislava, Slovak Republic

²Neurosurgery Dpt., QMC Nottingham, UK 

Introduction: Spasticity in cerebral palsy patients has different options for surgical treatment. Baclofen test (BT) is a first step. BT answers the question, whether surgical treatment is appropriate.

Methodology: Baclofen increases the effect of neurotransmitters. Discovered was in 1920 and since 1970 is administered intrathecally. Baclofen test in our presentation is a single intrathecal drug administration of 50 µg dose. The peak effect varies from two to four hours after injection. Smile on the faces of the parents is the answer to the question whether the treatment is appropriate. 3 months after the BT we indicate implantation of Baclofen pump (BP), the continuous administration of drug. In the second group of children we indicate selective dorsal rhisotomy (SDR). The third group of children, they are not appropriate and therefore the procedure is not indicated.

Results: BT was performed in 28 children. 6 patients, respectively parents refused further intervention. In 2 patients they were not candidates for surgery. 2 patients need time to think about and in another 2 patients neurologist contraindicated next operation. We implanted a total of 9 pumps for continuous drug administration in cerebral palsy patients. In 5 patients was performed the SDR. The only complication after BT was vomiting in 1 patient, due to general anesthesia.

Discussion: In our conditions, it is an entirely new management to the patients with spasticity. It is logical that there are some worries against unknown methodology in the professional and general community. BT is the ideal way to test whether it is appropriate to release the patient. Some patients for the first time in thier life started eating croissant or compose alloying cubes. In establishing these procedures with us, we followed on 20 years experiences from Nottingham. Follow intervention – implantation of BP or SDR without the test, it is not possible. The first long-term results of BP and SDR are very encouraging because these methodologies in the long term significantly enhance the quality of life of patients with spasticity.

Conclusion: Baclofen test is an ideal way to verify if there is an option for the surgical intervention in the treatment of patients with spasticity.

Naše skúsenosti liečby atrézií črevného traktu

Drahovský P., Gočík M.

Oddelenie detskej chirurgie DFN, Košice 

Cieľ štúdie: Prezentovať skúsenosti pracoviska s liečbou atrézií črevného traktu s poukázaním na špecificitu chirurgie detského veku všeobecne, a zvláštnosti chirurgických postupov vzhľadom k fyziológii vyvíjajúceho sa organizmu.

Metódy: Za obdobie 2003–2014 sme operovali 142 detí s atréziami črevného traktu. V tomto súbore bolo: 41 atrézií pažeráka, 65 nepriechodností v oblasti duodena, 33 atrézií tenkého a 3 atrézie hrubého čreva.

Pri operácii atrézie pažeráka (76 % predstavovala atrézia s distálnou tracheo-ezofageálnou fistulou) 36x vykonaný uzáver fistuly a anastomóza pažeráka – v 4 prípadoch aj s elongačnou ezofagomyotómiou, 3x náhrada pažeráka transpozíciou žalúdka (2x totálna, 1x parciálna).

Príčinou nepriechodnosti duodena boli: atrézia – 44, pancreas anulare – 11, stenóza – 12. Operačné riešenie spočívalo – podľa anatomických pomerov – v excízii membrány a Heinecke-Mikuliczovej plastike, alebo „diamantovej“ anastomóze podľa Kimuru.

Pri atréziách tenkého čreva prevládali membranózne atrézie I. typu (70 %). Metódou voľby je termino-terminálna anastomóza s adaptáciou koncov (podľa Nixona).

Výsledky: Z celého súboru 142 pacientov zomrelo 11 detí (v tom 1 neoperované), čiže pooperačná mortalita bola 7 %. Špecifická mortalita bola: ezofagus 4 (9,7 %), duodenum 3 (4,6 %), tenké črevo 3 (9 %). Z 3 operáciií atrézie hrubého čreva nezomrelo žiadne dieťa.

Ostatné komplikácie boli riešené nasledovne: 1x recidíva TEF po operácii atrézie ezofagu – riešená reoperáciou, hernia v jazve po op. atrézie duodena (+ m. Down) – vykonaná plastika, obturácia anastomózy dizlokáciou jejunostom. katetra po op.atrézie jejuna sa upravila odstránením katetra, duodenálna membrána – excidovaná 6 mesiacov po operácii „hyperfixácie“ duodena vyriešila intermitentné zvracanie. Dva prípady neskorých črevných obštrukcii – subileus z adhézií po op. mnohočetnej atrézie t. čreva – 1x a duodena – 1x upravený adheziolýzou.

Záver: Prezentované súbory a výsledky sú materiálom analýzy k optimalizácii stratégie menežovania a techniky s hľadaním aplikácie miniinvazívnych postupov. Sú podkladom k porovnávaniu výsledkov v budúcnosti.

Our experience with gastrointestinal atresia

Drahovský P., Gočik M.

Department of Pediatric Surgery Children’s Faculty Hospital, Košice

Purpose: Our aim is to present the experience of our department in the surgical treatment of gastrointestinal atresia highlighting the specificity of childhood surgery in general, as well as special surgical procedures with respect to the physiology of the developing organism.

Methods: During the period from 2003 to 2014 a total of 142 children with gastrointestinal atresia were operated. Of these 41 patients presented with esophageal atresia, 65 with duodenal obstruction, 33 had small intestine and 3 colon atresia.

Of those that underwent surgery for esophageal atresia (76% presented with distal TEF) 36 cases required only occlusion of the TEF with esophageal anastomosis, 4 cases needed additional esophageal myotomy. Gastric transposition for long gap atresia was performed in 3 cases (2 total and 1 partial gastric transpositions). Causes of duodenal obstruction were as follows: duodenal atresia in 44 patients, annular pancreas in 11 and stenosis in 12 cases. The surgical approach performed (according to the underlying etiology) was excision of the membrane and Heineke-Mikulicz pyloroplasty, or Kimura’s diamond-shaped-duodenoduodenostomy. Of the small intestine atresias 70% were the membranous type. After excision of the membrane end-to-end or end-to-back anastomosis was performed.

Results: Of the 142 patients 11 children died (including 1 non-operated case of esophageal atresia), thus postoperative mortality was 7%. Specific mortalities were as follows: esophageal atresia in 4 cases (9.7%), duodenal obstruction in 3 (4.6%), small intestine atresia in 3 (9%), and no mortality for large bowel atresia. Less severe complications were: Recurrence of the TEF after surgery in 1 case treated by resection, incisional hernia after surgery for duodenal atresia (comorbidity Down syndrome) corrected by hernioplasty, dislocation of jejunostomy catheter caused obstruction of anastomosis – operative catheter removal was curative. In 1 case of duodenal „hyperfixation“ excision of a missed membrane 6 months after initial surgery solved intermittent vomiting. Late postoperative intestinal obstruction was treated by adhesiolysis (1 case after surgery for multiple small intestine atresias, 1 case after surgery for duodenal obstruction).

Conclusion: The analysis of our presented results serves to optimize management strategies and operative techniques with applications in minimally invasive procedures. These results are the basis for future comparisons of techniques and outcomes.

Manažment pacienta s gastroschízou

Mikolajčík P.¹, Murgaš D.¹, Bakoš J.¹, Molnár M.¹, Dragula M.¹, Smolárová S.², Maťašová K.²

¹Klinika detskej chirurgie JLF UK a UNM, Martin

²Neonatologická klinika JLF UK a UNM, Martin

Diagnóza gastroschízy je v dnešnej dobe vďaka pokrokom v sonografii a pravidelným sonografickým kontrolám v tehotenstve stanovená u prevažnej väčšiny prípadov už prenatálne. Vďaka včasnej diagnostike sa značne zlepšila prognóza detí s touto vrodenou vývojovou vadou. In utero transport do perinatologického centra schopného po narodení poskytnúť pacientovi kompletnú starostlivosť by mal byť v dnešnej dobe už samozrejmosťou. Postnatálny transport zvyšuje okrem iného riziko infekčných komplikácií a taktiež odďaľuje chirurgické riešenie.

Hoci je možné dieťa s gastroschízou porodiť aj per vias naturales, na našom pracovisku preferujeme plánovaný operačný pôrod. Po pôrode je nutné dodiagnostikovať pridružené anomálie a zvoliť optimálny terapeutický postup v spolupráci chirurga, anestéziológa, neonatológa a ostatných špecialistov. Eventrované črevá sú čo najskôr sterilne prekryté teplými vlhkými rúškami na prevenciu vniknutia infekcie a strát tekutín a tepla. Na dekompresiu gastrointestinálneho traktu zavádzame nazogastrickú sondu. Aj u pomerne veľkých defektov môže byť úspešný primárny uzáver. V ostatných prípadoch na našom pracovisku s úspechom využívame techniku „sila“, techniku elastickej sutúry fascie, prípadne nahrádzame fasciu syntetickým materiálom.

Prognóza detí s gastroschízou je v súčasnej dobe veľmi dobrá, prežíva až 95 % detí, pričom až 90 % detí nemá dlhodobé ťažkosti. K zlepšeniu prognózy pacienta jednoznačne prispieva in utero transport do perinatologického centra, kde je zabezpečená včasná a kompletná odborná starostlivosť.

Management of patient with gastroschisis

Mikolajčík P.¹, Murgaš D.¹, Bakoš J.¹, Molnár M.¹, Dragula M.¹, Smolárová S.², Maťašová K.²

¹Department of Pediatric Surgery of JFM CU and University Hospital in Martin

²Department of Neonatology of JFM CU and University Hospital in Martin

The diagnosis of gastroschisis is nowadays, thanks to advances in sonography and regular ultrasound checks in pregnancy stated in the vast majority of cases already prenatally. Thanks to early diagnosis the prognosis of children with this congenital defect has significantly improved. In utero transport to the perinatal center able to provide the patient complete care after the birth should be today already a matter of course. Postnatal transport increases i.a. risk of infectious complications and also delays surgical solution.

Although it is possible to give birth to a baby with gastroschisis per vias naturales, in our workplace we prefer the planned operational delivery. After delivery associated anomalies should be diagnosed and the optimal therapeutic approach in collaboration with the surgeon, anesthetist, neonatologist and other specialists should be chosen. Eventred intestines are covered with sterile warm, moist drapes as soon as possible to prevent intrusion of infection and loss of fluids and heat. To decompress the gastrointestinal tract naso-gastric tube is inserted. Even in relatively large defects primary closure can be successful. In other cases in our department we successfully use the technique of „silo“, technique of elastic suture of fascia, possibly substitution of fascia by synthetic material.

The prognosis of children with gastroschisis is currently very good, up to 95% of children survive and 90% of children do not have long-term difficulties. To improvement of the prognosis of the patient clearly contributes in utero transport to the perinatal center that will provide early and complete professional care.

Intrakraniálne cysty u detí – endoskopické riešenie

Dúbravová D., Valachovičová E., Fuňáková M., Trnka J., Horn F.

Klinika detskej chirurgie, DFNsP a LFUK, Bratislava

Cieľ: Intrakraniálne cystické lézie u detí sa vyskytujú na vrodenom alebo získanom podklade. Častokrát sa diagnostikujú ako náhodný nález a preto ďalšie riešenie leží v rukách tak chirurga ako pediatra. V prípade asymptomatických lézií bez pridruženého hydrocefalu je možný konzervatívny postup. U pacientov s klinickou symptomatológiou je nutná chirurgická intervencia – zavedenie cysto-peritoneálneho shuntu alebo endoskopická či otvorená fenestrácia cysty. V prednáške autori prezentujú skúsenosti s endoskopickým riešením intrakraniálnych cýst.

Metodika: Do súboru bolo zaradených 31 pacientov, u ktorých sme vykonali 42 endoskopických cystostómií. Všetci pacienti boli operovaní na Klinike detskej chirurgie v Bratislave v rokoch 2007–2013. Priemerný vek pri operácii bol 2,88 r. (medián 0,79 r., min. 7 dní, max. 18 r.). Priemerná doba pooperačného sledovania bola 1,48 r. V etiológii dominovali kongenitálne cystické lézie (n = 15), ďalej izolované cysty pri posthemoragickom hydrocefale (n = 12), tumor CNS (n = 2) a iné (n = 2).

Výsledky: Celková úspešnosť endoskopickej cystostómie bola 80,6 % (n = 25), pričom u 9 pacientov bola nutná endoskopická revízia. Najlepšiu prognózu sme zaznamenali v prípade cysty v oblasti IV. komory (izolovane alebo v rámci Dandy-Walker syndrómu) – úspešne boli riešený 9 z 9 pacientov, pričom endoskopická revízia bola nutná u 5 pacientov a súčasné zavedenie stentu pod endoskopickou kontrolou u 3 pacientov. Cysty v oblasti III. komory boli úspešne endoskopicky riešené u 56 % pacientov (n = 5), s potrebou revízie u 1 pacienta. Endoskopická fenestrácia intraventrikulárnej cysty bola úspešná u 80 % pacientov (n = 8, nutnosť revízie u 1 pacienta). V prípade polycystického hydrocefalu bola úspešná fenestrácia početných cýst u všetkých 3 pacientov.

Záver: Vzhľadom na dobrú úspešnosť a miniinvazivitu výkonu považujeme endoskopickú fenestráciu intrakraniálnej cysty u detí za optimálne iniciálne riešenie. V prípade neúspechu je možné zvážiť implantáciu stentu pod endoskopickou kontrolou ev. zavedenie cystoperitoneálneho shuntu.

Endoscopic treatment of intracranial cysts – single center study

Dúbravová D., Valachovičová E., Fuňáková M., Trnka J., Horn F.

Pediatric Surgery Department, DFNsP LFUK, Bratislava 

Introduction: Pediatric intracranial cysts occur as a congenital or acquired lesions. In case of asymptomatic cysts with no associated hydrocephalus conservative treatment and observation can be applied. In patients with clinical symptomatology or cyst progression a surgical intervention is innevitable. The treatment could be cysto-peritoneal shunt, endoscopic or open craniotomy and cyst fenestration. Authors present their experience with endoscopic management of intracranial cysts.

Methods: We assesed 42 endoscopic cystostomies performed in 31 patients. All patients were admitted and operated on at Pediatric Surgery Department Bratislava in the years 2007–2013. Mean age at the surgery was 2.88 years (median 0.79 year, min. 7 days, max. 18 years). Mean follow up was 1.48 years. The most common cyst aetiology was congenital (n=15), then isolated cyst associated with posthemorhagic hydrocephalus (n=12), brain tumor (n=2) and other (n=2).

Results: Overall endoscopic cystostomy success rate was 80.6% (n=25), with a need for redo procedure in 9 patients. The best outcome was associated with the cyst of IVth ventricle (isolated cyst or Dandy-Walker malformation) – all 9 patients were treated succesfully, with a need for redo procedure in 5 patients , and stent insertion in 3 patients. The cysts of the IIIrd ventricle were succesfully treated by endoscopic procedure in 56% of patients (n=5), with a need of redo procedure in 1 patient. Endoscopic fenestration of intraventricular cyst was succesfull in 80% of patients (n=8), need for redo procedure in 1 patient. In case of polycystic hydrocephalus the endoscopic approach was succesfull in all 3 patients.

Conclusion: Due to good outcome and miniinvasivity of the procedure, we consider endoscopic cystostomy as an optimal approach in the initial treatment of intracranial cystic lesions. In case of failure, impantation of stent or insertion of cystoperitoneal shunt might be consider.

Antropometria u detí s kraniosynostózami

Štefánková E., Horn F., Neščáková E., Dúbravová D., Šandorová D., Trnka J.

Klinika detskej chirurgie DFNsP a LFUK, Bratislava 

Cieľ štúdie: Antropometria má významnú úlohu v diagnostickom procese ochorení detského pacienta v medicínskej klinickej praxi. Cieľom predkladanej práce bolo zhodnotiť zmeny v trende rastu kraniofaciálnych parametrov u pacientov s kraniálnymi deformitami.

Metódy: Kritériom pre zaradenie do štúdie bolo absolvovanie aspoň troch antropometrických vyšetrení na našom oddelení a pacientom bola stanovená diagnóza s kraniálnou deformitou. Sledovaní pacienti boli vo veku od 1,0 mesiacov do 3,0 rokov. Pacienti starší ako tri roky boli zo štúdie vylúčení. Štatistická významnosť bola testovaná pomocou Mann-Whitney testu.

Výsledky: Súbor tvorilo 125 pacientov s kraniálnou deformitou. V skupine s kraniálnymi deformitami bola prevaha chlapcov (70,5 %). Z kraniosynostóz prevažovala skafocefália v 44,1 %, ďalej trigonocefália v 45,6 % a v 10,3 % koronárna synostóza. Štatistickou analýzov sme potvrdili, že kraniálny index je vhodný na odlišovanie jednotlivých typov kraniosynostóz (p <0,001) a pri hodnotení výsledkov trendu rastu jednotlivých parametrov po kranioplastike. Významný rozdiel po operácii sme potvrdili v šírke hlavy pri skafocefálii (p = 0,038) a v dĺžke hlavy pri trigonocefálii (p = 0,001). Vývoj rastovej krivky po operácii kopíruje krivku normy, ale vo vyšších alebo nižších hodnotách v závislosti od typu zrasteného šva.

Záver: Antropometria je objektívna merateľná metóda, finančne nie príliš nákladná, vďaka ktorej dokážeme presne a neinvazívne posúdiť rast krania u detských pacientov s kraniálnymi deformitami.

Anthropometry in children with craniosynostosis

Štefánková E., Horn F., Neščáková E., Dúbravová D., Šandorová D., Trnka J.

Pediatric Surgery Department, DFNsP LFUK, Bratislava 

Background: Anthropometry is becoming a popular method for diagnostics of various diseases in paediatric clinical practice. The aim of this study was to assess the growth changes in craniofacial parameters in patients with cranial deformities.

Methods. Inclusion criteria for the study were presence of cranial deformities and hydrocephalus in patient with at least 3 anthropometric evaluations at our department. Studied patients were aged from 1.0 month to 3.0 years. Further anthropometric results in patients older than 3.0 years were excluded from the study. Statistical significance was tested by the Mann-Whitney test.

Results: The group consisted of 125 patients with cranial deformity. In our group of patients prevailed in 70.5% male patients. The type of craniosynostosis was represented by scaphocephaly in 44.1%, by trigonocephaly in 45.6% and by coronar craniosynostosis in 10.3% of the cases. Cranial index was proven as a suitable parameter for evaluating differences in trend of growth in craniosynostosis (p<0.001) and evaluating of post-operative results. Significance was found in width of the head (p=0.038) for scaphocephaly and in lenght of the head for trigonocephaly (p=0.001) in surgically treated patients. Trend of cranial growth in operated patients copied the curve of the norm but in higher or lower values, which depends on the type of prematurely closed suture.

Conclusion: Longitudinal anthropometric follow up is an objective and measurable method that can accurately non-invasively and non-expensively assess skull growth in paediatric patients with cranial deformity.

Pectus excavatum u detí – aktuálne možnosti diagnostiky a liečby

Omaník P.¹, Lučenič M.², Štefánková E.¹, Murár E.¹, Trnka J.¹

¹Klinika detskej chirurgie DFNsP a LF UK, Bratislava

²Klinika hrudníkovej chirurgie UNB a SZU, Bratislava

Pectus excavatum je najčastejšou deformitou prednej hrudnej steny u detí. Charakterizuje ho depresia obyčajne dolnej polovice sterna a priľahlých rebrových chrupaviek, prítomná už v najútlejšom veku, ktorá sa rastom zvykne zvýrazňovať. Výraznejší stupeň deformity môže spôsobovať funkčné obmedzenia zo strany respiračného alebo kardiovaskulárneho systému, avšak u väčšiny pacientov je indikáciou ku chirurgickej korekcii deformity kozmetický (estetický) dôvod.

Metódou voľby pri chirurgickej liečbe pectus excavatum u detí a adolescentov je v súčasnosti miniinvazívna operačná korekcia MIRPE (mini-invasive correction of pectus excavatum).

Autori v prezentovanom príspevku popisujú aktuálny diagnostický algoritmus a modifikovaný operačný postup, zavedené do praxe na Klinike detskej chirurgie DFNsP a LFUK Bratislava od leta 2014. Kompexná diagnostika, založená na analýze funkčných a zobrazovacích vyšetrení kardiorespiračného systému, spolu s antropometrickým a CT vyšetrením, dokáže vyselektovať skupinu pacientov, indikovaných ku chirurgickej liečbe.

Malé technické modifikácie počas miniinvazívneho operačného postupu, používané na pracovisku autorov (intraoperačná elevácia sterna, tzv. „short bar technique“, ventrálne uloženie stabilizátora), robia operačnú korekciu bezpečnejšou a snáď aj, čo sa dlhodobých výsledkov týka, výhodnejšou. Pre doposiaľ malý počet pacientov, operovaných touto modifikovanou metódou, si však na exaktné, štatisticky podložené výsledky bude potrebné ešte počkať.

Pectus excavatum in children – current diagnostics and treatment

Omaník P.¹, Lučenič M.², Štefánková E.¹, Murár E.¹, Trnka J.¹

¹Pediatric Surgery Department, Comenius University, Bratislava

²Thoracic Surgery Department, Slovak Medical University, Bratislava 

Pectus excavatum is the most common deformity of the anterior chest wall in children. It is characterized by depression of lower half of the sternum and adjacent rib cartilage, already present at infant age, which tends to aggravate by growth. A significant degree of deformity may cause functional limitations of the respiratory or cardiovascular system, but the surgical indication for deformity correction is cosmetic (aesthetic) reason in most patients.

Nowadays, the method of choice for the surgical treatment of pectus excavatum in children and adolescents is minimally invasive correction MIRPE (mini-invasive correction of pectus excavatum).

The authors describe current diagnostic algorithm and a modified surgical procedure, entering into practise in Department of Pediatric Surgery Bratislava since summer 2014. The complex diagnostics, based on the analysis of functional and imaging investigation of the cardio-respiratory system, together with anthropometric measurements and CT scan, can select a group of patients indicated to surgical treatment.

Minor technical modifications during miniinvasive surgical procedure used in authors‘ department (intraoperative sternal elevation, „short bar technique“, ventral stabilizer placement) make surgial correction safer and perhaps (concernig the long-term results) preferable. However, due to small number of patients operated on by means of this modified method, it will have to wait until statistically proven results will be available.

Nové možnosti rekonštrukcie ušnice

Zábavníková M.

Klinika plastickej, rekonštrukčnej a estetickej chirurgie LF UPJŠ a UN L.Pasteura, Košice 

Rekonštrukcie ušnice patria k najnáročnejším rekonštrukčným výkonom v plastickej chirurgii. V posledných rokoch sme na našej klinike doplnili základné viacfázové postupy o 2 operačné techniky – lalok fascie temporalis spf. na prekrytie kostry ušnice a použitie medpor implantátu. Viac etapová rekonštrukcia ušnice, ktorá trvala takmer rok, sa vďaka ním skrátila na 1, až dva operačné výkony.

Metódy: 1. V rekonštrukcii ušnice sme použili fasciálny lalok v druhej fáze – pri odpájaní ušnice, ním sme prekryli zadnú plochu vytvorenej ušnice a tento lalok sme kryli kožným transplantátom (1 pacient). 2.Využili sme fasciálny lalok na prekrytie celej chrupavčitej kostry rekonštruovanej ušnice (1 pacient). 3. Použili sme implantát z biomateriálu a  tento sme prekryli bohato vaskularizovaným fasciálnym lalokom (5 pacientov).

Výsledky: Medpor prekrytý fasciálnym lalokom má ostré kontúry a lepší estetický výsledok. Tvar ušnice je na rozdiel od rekonštrukcie pomocou chrupavčitého transplantátu vopred daný. Vyformovanie chrupavčitej kostry ušnice z rebier pacienta závisí od chirurga, no aj napriek kvalitne vymodelovanému tvaru, chrupavka často stráca peknú kontúru kvôli čiastočnej rezorbcii. Lepší výsledok dáva kombinácia chrupavčitého transplantátu ušnice s lalokom fascie temporalis spf., než vloženie do podkožnej kapsy. Dobre vymodelovaná tenká chrupavčitá kostra ušnice z rebier je elastickejšia a preto na pohmat dáva prirodzenejší výsledok ako implantát. Medpor je zvlášť vhodný pre sekundárne riešenie a korekcie v prípade neuspokojivého výsledku predošlej rekonštrukcie vlastným tkanivom.

Záver: Pri rekonštrukcii na výsledok je treba vždy čakať 2–3 mesiace pre pretrvávajúci opuch. Nie je dobré zachovať rudimenty pôvodnej ušnice, pretože rozhranie pôvodnej a rekonštruovanej časti je najčastejším miestom komplikácií hojenia, dokonca k nim dochádza aj sekundárne v mieste, ktoré sa predtým už zhojilo. Medpor je zvlášť vhodný pre sekundárne riešenie v prípade neuspokojivého výsledku predošlej rekonštrukcie vlastným tkanivom. Prípady riešené pomocou medporu sú prezentované v prednáške.

New possibilities of auricular reconstruction

Zábavníková M.

Department of Plastic Surgery, Medical Faculty UPJŠ and University Hospital, Košice

Introduction: Auricular reconstruction is one of the most difficult plastic surgery reconstructive operations. At our department we have added to main staged reconstruction two operative techniques – flap of fascia temporalis spf. to cover the auricular framework and using of medpor implan tlast years. More staged ear reconstruction which lasts for nearly one yea rwas thanks to it shorten to one or two operations.

Methods: 1. We used fascial flap in the second phase of auricle reconstruction – in mobilizing the ear from undersurface and we covered the posterior side of made ear, then we covered the flap with skin graft (1 patient). 2. We used fascial flap to cover the whole cartilaginous framework of reconstructed auricle (1 patient). 3.We used biomaterial implant and we covered it with rich vascularized fascial flap (5 patients).

Results: Medpor covered with fascial flap has sharp contour and better aesthetic result. The difference between reconstruction by using cartilagionous graft and implant is that the implant shape is prefabricated before. Medpor overlaid with fascial flap has sharp contours and better aesthetic result. In contrast to reconstruction with cartilage graft the shape of the auricle is predetermined. Shaping the cartilaginous skeleton of the auricle from the patient´s ribs depends on the surgeon, but even well-modeled shaped cartilage of then loses a nice contour due to partial resorption. A better result is reached by a combination of cartilaginous transplant of the auricle with the temporalis fascial flap spf, rather than insertion into the subcutaneous pocket. Well-formed thin cartilaginous skeleton of the auricle from the ribs is more elastic and therefore palpation gives a more natural result as an implant. Medpor is particularly suitable for secondary solution and correction in case of unsatisfactory results of previous reconstruction of own tissue.

Summary: The result of the reconstruction is known in 2 to 3 months due to persistent swelling. It is not recommended to maintain the original rudiments of the auricle because the interface of the original and there constructed part is the most common site of wound complications, even they occur secondary, in a place that is already healed. Medpor is particularly suitable for secondary treatment in case of unsatisfactory results of previous reconstruction of adherent tissue. Cases handled by medpor are presented in the lecture.