Vždy je co zlepšovat

Doc. MUDr. Dušan Daniš, CSc. je ředitelem jednoho z největších pracovišť patologie na Slovensku (Cytopathos spol. s.r.o) se sídlem v Bratislavě a externím vedoucím bratislavského Ústavu patologie SZU. A od roku 2010 je také předsedou výboru Slovenské společnosti patologů. Před vznikem společnosti Cytopathos s.r.o. v roce 2006 působil od roku 1993 jako primář a pak od roku 1999 jako přednosta Ústavu patologie FNsP v Bratislavě - Kramáre. Předtím v letech 1990–1991 ale i v mnohem exotičtější destinaci – v libyjském Missurata. Jeho funkční období v čele výboru slovenských patologů se přesmýklo do své druhé poloviny, a tak jsme se v naší redakci zeptali: Jak se patologům na Slovensku daří?

K našemu rozhovoru se scházíme v době, kdy je vaše funkční období v čele výboru zhruba v polovině. S čím jste vlastně do výboru kandidoval?

Do čela výboru som kandidoval v snahe niečo zmeniť. Ak môžem byť úprimný, myslím si, že Spoločnosť patológov a predovšetkým jej výbor nemá byť zložený z niekoľkých bohov a „podriadených“, radšej by som ich videl v zložení samých polobohov“ :-) .

Človek si prirodzene myslí, že vždy je čo zlepšovať a ja som ten pocit mal. Chýbala mi tiež lepšia vzájomná komunikácia medzi členmi výboru na jednej strane a výborom a ostatnými na strane druhej. Okrem toho, situácia si vyžaduje u nás na Slovensku koordinovanejší postup voči zdravotným poisťovniam (máme ich zatiaľ tri), pretože každá z nich mala iné kritériá na uznávanie resp. neuznávanie niektorých výkonov, nehovoriac o regionálnych rozdieloch v rámci jednej a tej istej poisťovne. Preto som chcel, aby sme si sadli za jeden stôl so zástupcami všetkých poisťovní a dohodli sa na pravidlách platiacich pre všetkých rovnako. Proste, aby sa zaviedol poriadok.

Co se už podařilo a co vás ještě čeká?

Človek mieni, pánboh mení. Hneď po prebratí funkcie som písomne oslovil vedúcich všetkých troch zdravotných poisťovní, kde som im navrhol spoločné stretnutie a vyjadril veľkú ochotu na spoluprácu. Na moje sklamanie, trvalo neskutočne dlho, kým sa nám konečne podarilo stretnúť sa. Dokonca opakovane, a tak sme dohodli najprv pravidlá pre vykazovanie cytológie a teraz už aj biopsie a imunohistochémie. A, čo je najdôležitejšie, bolo to po vzájomnej dohode najprv členov výboru a následnom schválení plenárnou schôdzou patológov. Takže žiadne „poza bučky“, ako sa u nás zvykne hovorievať. Fakt som mal veľmi dobrý pocit, keď mi zopár ľudí ďakovalo so slovami: „ ... konečne ...“.

Okrem toho, oprášili sme a do obehu na MZ SR sme dali odborné usmernenie týkajúce sa cytológie. Čakáme na odpoveď. A telefonujeme, stretávame sa... :-)

Co nejvíce trápí patology na Slovensku?

Ženy, politika, hokej už chválabohu nie... :-) Ako je to u patologičiek netuším ... :-) Asi ako ktorých. Rozdelili sme sa na štátnych, neštátnych, na rozdiel od ČR ešte aj na iba pitvajúcich patológov – pracovníkov ÚDZS (Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou). Každá spomenutá skupina má svoje špecifické starosti a problémy. Nedá sa hovoriť všeobecne. Ale, ako som spomínal vyššie, predovšetkým nejednotnosť vykazovania výkonov pre rôzne poisťovne a nimi meniace sa pravidlá bez predchádzajúcej konzultácie. Budúci patológovia v špecializačnej príprave, nie zamestnanci ÚDZS, majú problém absolvovať minimálny počet pitiev (100), kým tí druhí (pracovníci ÚDZS) naplniť predpísaný počet výkonov v biopsii a cytológii. Túto skutočnosť považujem aj za najväčšie úskalie pre budúcnosť patológie na Slovensku. Riešenie nie je jednoduché a už vôbec nie ľahké. Určite bude treba legislatívne zmeny, čo už nie je iba v rukách patológov.

Jak vidíte budoucnost patologie na Slovensku?

Odhliadnúc od týchto problémov, budúcnosť patológie na Slovensku vidím ružovo. V priebehu posledných 30 rokov prešla priam neskutočným vývojom. Keď som začínal, patológia bola spájaná iba s pitvami, potom sa objavila priekopnícka imunohistochémia (téma mojej atestačnej práce, čím som sa z „donútenia“ stal jedným z prvých, ktorý sa ňou začal zaujímať), z ktorej sa stala rutinná metodika; dnes už rozmýšľame geneticky. Mojím najväčším snom je, aby sa slovenská patológia čo najviac priblížila tej svetovej (som si istý, že pomaly ale isto sa to deje). Nedá sa to urobiť administratívne, treba dať príležitosť mladým a podporovať ich. Dnes, chválabohu, nie je problém dostať sa k informáciám alebo cestovať na kongresy. Vyžaduje to však aj osobnú ctižiadostivosť jednotlivcov. Moju/našu podporu dostanú vždy.

Žiaľ, do systému slovenskej patológie boli vpustené aj subjekty, ktoré s patológiou ako takou nikdy nič nemali, ale keď zistili, že to môže byť pre nich hospodársky výhodne, skúpili to, čo sa dalo a ktorí sa dali. Nie je to šťastná správa, dobrou správou je, že keďže pre nich ide iba o obchod, čoskoro toto pole aj opustia.

Jaká byla vaše cesta k patologii?

Hmm..., musím sa priznať, že som sa k nej dostal zhodou náhod, nebola to moja prvotná a dobrovoľná voľba. Osud to tak zariadil (bolo v tom mnoho osobného, o čom takto nemôžem hovoriť), ale vôbec neľutujem.

Začínal som 1.8.1981 v OÚNZ v Galante s pracoviskom v Šali, kde som ostal do novembra 1982. Vtedy som nastúpil na Kramáre, pôvodne na Katedru patológie s úväzkom v NsP, čo sa časom vymenilo. Okrem krátkeho časového obdobia v roku 1988, keď som bol na stáži z nefropatológie na Inštitúte patológie Univerzitnej nemocnice v Mainzi a rokov 1990–1991, keď som pracoval v Líbyii (Missurata), tomuto pracovisku a kolektívu som ostal verný doteraz.

V posledných rokoch môjho primárovania a prednostovania ma naj- viac trápila tá skutočnosť, že napriek istote, že našej nemocnici dávame to najlepšie a že sme pre ňu odborným ale aj ekonomickým prínosom, neboli sme rovnako vnímaní jej vedením a neboli nám poskytované primerané možnosti na ďalší rozvoj. Preto som sa rozhodol, že sa pokúsim o odštátnenie Ústavu patológie FNsP Kramáre v celku.

Po dlhoročnom úsilí a v nezrelom veku 50-tnika sa mi to aj podarilo. Bolo to riziko, ale bol som si istý, že to vyjde a bude to stáť za to. 15. augusta sme oslávili 6. výročie fungovania spoločnosti Cytopathos spol. s r.o. V ten deň pred 6-imi rokmi som na mimoriadnom sedení celého nášho pracovného kolektívu ráno povedal, že chcem z nášho pracoviska urobiť najlepšiu a najväčšiu patológiu na Slovensku. Mnohí mi neverili a pravdepodobne mali aj obavy. Pretože múdri :-) sa spájajú s najlepšími, oslovil som svojho priateľa Michala Michala, aby sa na túto cestu vydal so mnou a pomohol mi zrealizovať môj sen. Privolil a sen sa stal skutočnosťou.

Jaká je vaše specializace?

V čase „pred“ (odštátnením) som sa venoval všeobecne patológii, obzvlášť renálnej biopsii, gastroenteropatológii a neuropatológii. Keďže sme aj Centrom pre hodnotenie transplantovaných orgánov, taktiež transplantačnej kardiopatológii.

Vytvorením Cytopathosu spol. s r.o. a z toho vyplývajúcich nových povinností „podnikateľa“, prevažnú časť mojich povinností tvorí („insitné“) manažérstvo. Ale stále hodnotím renálne biopsie a vzorky z transplantovaných sŕdc.

A co děláte když neděláte :-) ?

Keďže som ženatý, je to veľmi variabilné. Pokiaľ môžem, vyhľadávam samotu – buď na bicykli alebo na dlhších prechádzkach. Nemám rád zhon a najlepšie sa mi premýšľa v kľude, osamote. Máme oázy pokoja aj vo Vysokých Tatrách, aj na vidieku pri Bratislave, neďaleko jazera (rád plávam), kde môžeme tráviť víkendy. Som fanúšikom hokeja a Slovana, roky mám permanentku.

–jz–