Vitamín D a syndróm polycystických ovárií

Souhrn

V poslednom období pribúdajú dôkazy o možnom vplyve vitamínu D (VD) na reprodukčné funkcie u žien aj u mužov. V súčasnosti je najviac preskúmaný vzťah VD ku klinickým a laboratórnym prejavom syndrómu polycystických ovárií (PCOS). Zistilo sa, že pacientky s PCOS majú nižšie hladiny vitamínu D v sére a majú vyššiu prevalenciu jeho deficitu v porovnaní s kontrolami. Niektoré štúdie dokumentovali aj vzťah vitamínu D k hladinám androgénov pri tomto ochorení, iné zase zistili iba vzťah VD k metabolickým parametrom (hmotnosť, inzulínová rezistencia, lipidový profil). Niekoľko intervenčných štúdií potvrdilo, že substitúcia VD u hypovitaminóznych žien s PCOS zlepšila metabolické ukazovatele a časť autorov dokumentovala aj zlepšenie ovariálnych funkcií a hyperandrogenémie. Vitamín D teda môže predstavovať aditívnu liečbu u hypovitaminóznych žien s PCOS s cieľom zlepšiť jeho fenotypové prejavy. To si vyžaduje ďalšie randomizované intervenčné štúdie na väčších súboroch pacientiek.

Kľúčové slová:
metabolický syndróm – syndróm polycystických ovárií – vitamín D

Úvod

Vitamín D (VD) v súčasnom ponímaní predstavuje hormón s pleiotropnými účinkami podieľajúci sa na regulácii mnohých biologických pochodov. Myšlienka sledovania metabolizmu vitamínu D a kalcia vo vzťahu k metabolickým, nádorovým, autoimunitným ochoreniam, ako aj k reprodukčným i endokrinným abnormalitám, a jeho možný podiel na patogenéze a fenotypovom prejave týchto ochorení je predmetom štúdií z posledných 10–15 rokov. V literatúre sa objavujú informácie o identifikácii receptorov pre vitamín D (VDR) na povrchu mnohých buniek, v tkanivách a orgánoch zahŕňajúcich aj tie, ktoré nie sú asociované s udržaním kalciovej homeostázy a kostného metabolizmu. Sú to predovšetkým kardiomyocyty, hladkosvalové bunky ciev, endotelové bunky, žalúdok, hrubé črevo, prostata, mliečna žľaza, B bunky pankreasu, mozog, koža, gonády, bunky imunitného systému [1,2]. Prítomnosť VDR v týchto orgánoch poukazuje na možnú úlohu vitamínu D pri regulácii ich funkcie, ako aj jeho podiel na regulácii mnohých dôležitých biologických procesov.

Vitamín D sa podieľa na regulácii proliferácie, diferenciácie a funkcie buniek imunitného systému. Pripisuje sa mu antiproliferačný, prodiferenciačný, imunostimulačný ako aj imunosupresívny efekt a optimálny stav jeho metabolizmu sa považuje za kľúčovú imunoregulačnú funkciu organizmu [3]. Priznáva sa mu aj dôležitá úloha v metabolizme nádorových buniek. Vitamín D ako jadrový transkripčný faktor reguluje rast a diferenciáciu buniek, svojim antiproliferatívnym účinkom v podmienkach in vitro, ako aj in vivo indukuje apoptózu, blokuje angiogenézu a proliferáciu rakovinových buniek, čím dokáže podstatne obmedziť ich vitalitu a ďalšie bunkové mechanizmy nevyhnutné v procese karcinogenézy [1,4]. Vitamín D vplýva aj na endokrinný a kardiovaskulárny systém, ako aj na intermediárny metabolizmus [5]. Vzťah k reprodukčným funkciám mužov a žien je v posledných rokoch veľmi intenzívne študovaný a v tomto článku autori podávajú prehľad najnovšej dostupnej literatúry.

Vitamín D

Ako vitamín D je označovaná skupina steroidných hormonálnych prekurzorov, ktoré sú východiskom pre syntézu kalcitriolu – hormónu regulujúceho kalciovo-fos­fátový metabolizmus. Cholekalciferol (označovaný aj vitamín D₃) je tvorený zo 7-dehydrocholesterolu u stavovcov v koži, ktorá je súčasťou endokrinného systému vitamínu D [1,2]. Za fyziologických okolností u človeka vzniká 80–95 % VD v koži spontánnou izomerizáciou z provitamínu 7-dehydrocholesterolu po priamej expozícii UV-B frakcie slnečného žiarenia v pásme 290–315 nm. Fotolytickou reakciou vzniknutý izomér cholekalciferol je transportovaný v krvnom obehu v komplexe s vitamín D viažúcim proteínom (VDBP – vitamin D-binding protein) a je vychytávaný pečeňou a cieľovými tkanivami [2]. Takáto forma vitamínu D je biologicky inaktívna a aktivuje sa až procesom viacnásobnej hydroxylácie. 25(OH)D je hlavnou cirkulujúcou formou vitamínu D, má dlhý biologický polčas (2–5 týždňov), a preto predstavuje najlepší ukazovateľ dostatku alebo deficitu vitamínu D. Je však biologicky inertný a vyžaduje ďalšiu hydroxyláciu v obličkách na biologicky aktívnu formu 1,25-dihydroxy-cholekalciferol, 1,25(OH)₂D₃ (kalcitriol), ktorý priamo ovplyvňuje metabolizmus vápnika a fosforu [4,6].

Genomické a negenomické účinky vitamínu D 

Po uvoľnení 1,25(OH)₂D₃ z väzby na VDBP v cieľových tkanivách reaguje vitamín D so špecifickými intracelulárnymi receptormi (VDR – vitamin D receptor), ktoré sa nachádzajú vo všetkých orgánoch súvisiacich s kostno­svalovými, ako aj pleiotropnými účinkami vitamínu D. VDR patrí do skupiny II. triedy nukleárnych receptorov a pozostáva z DNA viažúcej domény a ligand viažúcej domény. Po obsadení ligandového miesta VDR vitamínom 1,25(OH)₂D₃ komplex VDR-1,25(OH)₂D₃ reaguje s transkripčným proteínom – receptorom retinoidu X, prechádza konformačnou zmenou a vytvára heterodimér. Tento heterodimér sa následne viaže na časť genómu cieľového génu – vitamin D response elements (VDREs). Väzba na VDREs má za následok sekvenciu zmien, ktoré vedú k indukcii alebo supresii transkripcie špecifických sekvencií mRNA a následne zvýšeniu alebo zníženiu syntézy bielkovín (up-regulácia, down-regulácia) zodpovedných za genomické účinky vitamínu D [7].

V súvislosti s objavením VDR na povrchu mnohých buniek a študovaním mechanizmu účinku vitamínu D boli popísané aj tzv. negenomické účinky alebo rýchle účinky vitamínu D, ktoré nie sú sprostredkované ovplyvnením transkripcie génov. Tieto účinky vznikajú v dôsledku interakcie 1,25(OH)₂D₃ na membránovej úrovni, a to väzbou 1,25(OH)₂D₃ na membránové receptory vitamínu D (mVDR – membrane vitamin D receptor). Táto väzba ovplyvňuje aktivitu potenciálovo riadených chloridových a kalciových kanálov a vedie k vstupu extracelulárneho kalcia a chloridov do bunky. Okrem aktivácie Ca²⁺ senzitívnych kanálov dochádza po väzbe 1,25(OH)₂D₃ na mVDR aj k hydrolýze membránových lipidov a mechanizmom signálnej transdukcie sa tvoria tzv. druhí poslovia (proteínkináza C, proteín G a iné). Tento mechanizmus účinku vitamínu D bol popísaný v B bunkách pankreasu, adipocytoch, bunkách hladkého svalstva cievnej steny, v Sertoliho bunkách, v bunkách na povrchu reprodukčných orgánov, v enterocytoch, bunkách imunitného systému, teda predovšetkým v tkanivách spájaných s pleiotropnými účinkami vitamínu D. Takouto interakciou 1,25(OH)₂D₃ na membránovej úrovni sa predpokladá podiel vitamínu D na regulácii sekrécie inzulínu, rýchlej intestinálnej resorpcii Ca²⁺, stimulácii exocytózy v bunkách imunitného systému a pod [7,9].

Pleitotropné účinky vitamínu D a možné následky z jeho nedostatku sú uvedené v tab.

Vitamín D a reprodukčné funkcie u ženy

VDR boli popísané v centrálnych a periférnych orgánoch podieľajúcich sa na regulácii reprodukčných funkcií, a to v ováriu (predovšetkým v granulózových bunkách), maternici, placente, semenníkoch, hypotalame a hypofýze. Rovnako boli v týchto tkanivách identifikované metabolizujúce enzýmy (1α-hydroxyláza), čo hovorí o dôležitosti tkanivovo špecifickej modulácii tvorby aktívnych foriem vitamínu D [9,10]. Táto diverzná expresia VDR poukazuje na možnú úlohu vitamínu D v reprodukčnej fyziológii a jeho úlohu v steroidogenéze, folikulogenéze a spermatogenéze [1]. Predpokladá sa, že vplyv hypovitaminózy D na humánne reprodukčné funkcie je nepriamy, sprostredkovaný sekundárne poruchou regulácie kalciovej homeostázy na bunkovej úrovni alebo estrogénovou dysreguláciou [10].

Vitamín D a ováriálna funkcia

Viacero štúdií potvrdilo, že vitamín D ovplyvňuje signálnu funkciu anti-Mülleriánskeho hormónu (AMH) v humánnych granulózových bunkách, ako aj ich senzitivitu na folikulostimulačný hormón (follicle–stimulating hormone – FSH). Stanovenie AMH sa v poslednom období začalo uplatňovať v laboratórnej diagnostike ováriálnej dysfunkcie a poruchy folikulogenézy. Považuje sa za marker ováriálnej rezervy a jeho koncentrácia u žien klesá s vekom [11]. V experimentálnych animálnych modeloch vedie vitamín D k down-regulácii expresie génu pre AMH a up-regulácii expresie génu pre FSH receptory počas folikulárnej fázy menštruačného cyklu (MC). Zvyšovaním počtu FSH receptorov na antrálnych folikuloch napomáha selekcii dominantného folikulu. Naopak v humánnych luteinizovaných bunkách granulózy v sekrečnej fáze MC znižuje vitamín D expresiu génu pre FSH a AMH receptory, čím sa folikuly stávajú menej závisle na FSH a viac závisle na LH a napomáha tak luteinizácii. Týmto mechanizmom vitamín D reguluje aj produkciu a uvoľňovanie progesterónu luteálnymi bunkami. V in vitro modeloch sa predpokladá, že vitamín D môže ovplyvňovať aj aktivitu kľúčového enzýmu steroidogenézy 3β-hydroxysteroid-dehydrogenázy. Tieto údaje svedčia o možnej fyziologickej úlohe vitamínu D v ováriálnej folikulogenéze, luteinizácii a steroidogenéze [11].

Túto hypotézu potvrdzujú aj in vivo realizované klinické štúdie, v ktorých 25(OH)D pozitívne koreloval s hodnotami AMH a adekvátna suplementácia vitamínom D u hypovitaminóznych žien viedla k blokáde sezónnych zmien v koncentrácii AMH. U žien so syndrómom polycystických ovárií (polycystic ovary syndrome – PCOS) viedla k poklesu abnormálne elevovaných sérových hladín AMH, čo indikuje jeden z možných mechanizmov, akým vitamín D zlepšuje folikulogenézu [9].

Syndróm polycystických ovárií

Explózia prác o mimokostných účinkoch vitamínu D v posledných rokoch pojednáva o jeho význame v regulácií mnohých biologických funkcií. V sporadických prácach sledujúcich metabolizmus vitamínu D a kalcia u žien s PCOS sa popisuje nález nízkych sérových hladín vitamínu D v tejto skupine žien [12,13]. V posledných rokoch sa v literatúre objavujú predovšetkým 2 skupiny štúdií pojednávajúce o prítomnosti hypovitaminózy D a jej dôsledkoch u žien s PCOS. Jedna je zameraná na vzťah saturácie organizmu vitamínom D, metabolických komplikácií a hyperandrogenizmu pri PCOS a na vplyv substitučnej liečby vitamínom D na ich regresiu [13–15]. Druhá skupina štúdií sleduje vplyv hypovitaminózy D a dysregulácie kalciovej homeostázy na folikulogenézu, poruchy MC a fertilitu u pacientiek s PCOS [16,17].

Doposiaľ publikované výsledky svedčia v prospech úlohy vitamínu D v procese inzulínovej sekrécie a pri jeho účinku v cieľových tkanivách, v procese folikulogenézy a regulácie reprodukčných funkcií, teda pri poruchách, ktoré sú kľúčové v patogenéze ochorenia [11,12]. Hypovitaminóza D môže prispieť k zvýrazneniu typických prejavov PCOS a môže sa podieľať na zvýraznení niektorých fenotypových prejavov choroby. Ovplyvnením inzulínovej sekrécie a znížením expresie inzulínových receptorov môže prispieť k manifestácii inzulínovej rezistencie (IR). Hypovitaminóza D môže prispievať k poruchám MC a fertility a redukciou sérových hladín SHBG a vzostupom koncentrácií PTH sa môže podieľať na zvýraznení hyperandrogenizmu [18].

Viaceré observačné štúdie prinášajú závery, že hypovitaminóza D je asociovaná s IR, poruchami MC a fertility so zníženou úspešnosťou počatia, s hirzutizmom a hyperandrogenémiou, obezitou a kardiovaskulárnymi rizikovými faktormi u žien s PCOS [12,14,19].

Je známe, že ženy s PCOS často trpia metabolickými abnormalitami, predovšetkým hyperinzulinémiou, IR a zvýšeným rizikom rozvoja diabetes mellitus 2. typu (DM2T). Kumulujúce sa údaje z dostupných klinických štúdií svedčia o tom, že vitamín D môže predstavovať kauzálny faktor v patogenéze metabolického syndrómu (MetS) u žien s PCOS [12]. Táto hypotéza je podporovaná skutočnosťou, že VDR gén sa podieľa na regulácii asi 3 % humánneho genómu, zahŕňajúc aj gény plniace funkciu v regulácii glukózového a lipidového metabolizmu [14], ako aj krvného tlaku. Klinické štúdie ukazujú, že IR a DM2T sú asociované so zhoršenou saturáciou organizmu vitamínom D [19], navyše ďalšie výsledky poukazujú na asociáciu hypovitaminózy D aj s dyslipidémiou a obezitou. Presná úloha vitamínu D pri rozvoji metabolického syndrómu (MetS) u žien s PCOS je doposiaľ nejasná a cieľom viacerých štúdií je prispieť k pochopeniu týchto vzťahov.

Najrozsiahlejšiu observačnú štúdiu v tejto oblasti predstavuje práca autorov Wehr et al z roku 2009, ktorí sledovali asociáciu hladín vitamínu D a jednotlivých komponentnov MetS u pacientiek s PCOS. Do štúdie zaradili 206 žien s PCOS spĺňajúcich Rotterdamské kritériá, vo veku 16–41 rokov, u ktorých boli vykonané základné metabolické, endokrinné, antropometrické merania a oGTT. Hoci neexistuje jednoznačný konsenzus pre optimálnu sérovú hladinu 25(OH)D, hodnota 30 ng/ml sa v tejto štúdii považovala za indikátor dostatočnej saturácie organizmu vitamínom D. Podľa tejto štúdie bola prevalencia hypovitaminózy dokázaná až u 150 pacientiek, čo predstavuje 72,8 % žien s PCOS. Ďalším zistením bolo, že pacientky spĺňajúce kritéria MetS a PCOS mali signifikantne nižšie sérové hodnoty 25(OH)D v porovnaní s PCOS pacientkami bez MetS (17,3 vs 25,8 ng/ml, p < 0,05). Zároveň autori potvrdili negatívnu koreláciu medzi 25(OH)D a BMI, hmotnosťou, obvodom pásu a bokov, pomerom pás a boky – WHR, systolickým a diastolickým tlakom krvi, glykémiou a inzulinémiou nalačno, PTH, hladinou TAG, a CRP. Ďalším zistením bol priamy vzťah medzi sérovými hladinami 25(OH)D a hladinou HDL-cholesterolu. V multivariantnej regresnej analýze boli hodnoty 25(OH)D a BMI nezávislými prediktormi HOMA-IR s nálezom signifikantnej korelácie medzi 25(OH)D a HOMA-IR. Naviac hirzutické pacientky s PCOS mali signifikantne nižšie sérové hladiny 25(OH)D v porovnaní s PCOS pacientkami bez hirzutizmu [14].

Podobné výsledky priniesli Hahn et al v roku 2006, ktorí zistili v skupine 120 žien s PCOS negatívnu koreláciu 25(OH)D s BMI, celkovým telesným tukom, HOMA-IR, hyperinzulinémiou a hladinami leptínu a pozitívnu koreláciu 25(OH)D s HDL-cholesterolom (všetky p < 0,05). Podrobnejšou analýzou saturácie vitamínom D u žien s PCOS rozdelených podľa hmotnosti na štíhle, s nadváhou a obézne dokumentovali autori prítomnosť signifikantne vyšších hladín 25(OH)D v skupine štíhlych žien s PCOS [12].

Silná asociácia 25(OH)D a BMI pri PCOS je popisovaná mnohými autormi, ale jej presná príčina je stále nejasná. Nevieme, či deficit vitamínu D rezultuje z obezity alebo či obezita je dôsledkom nedostatku vitamínu D. Podobne dáta zo štúdie s obéznymi ženami a ženami s nadváhou hovoria, že ženy s vyššími hladinami 25(OH)D mali lepšiu odpoveď na nízkokalorické diéty a navyše redukcia telesného tuku bola u nich významnejšia ako u žien s nízkymi sérovými hladinami 25(OH)D. V našom súbore žien s PCOS sa prevalencia hypovitaminózy D pohybovala okolo 80 %. Pacientky s nízkymi hladinami 25(OH)D mali vyšší BMI, hladinu inzulínu, vyšší stupeň inzulínovej rezistencie, avšak metabolické parametre korelovali skôr s androgenémiou než s hladinami VD [20].

Vzťah 25(OH)D a hyperandrogenémie pri PCOS je menej zrejmý. Glintborg et al v roku 2005 taktiež popisujú prítomnosť signifikantne nižších hladín 25(OH)D u žien s PCOS trpiacich hirzutizmom. Táto asociácia môže byť vysvetlená viacerými mechanizmami. Jedným z nich je znížená expozícia slnečnému žiareniu z psychologických dôvodov pri manifestnom hirzutizme u týchto žien. Avšak nález VDR v keratocytoch svedčí aj o potencionálnej úlohe vitamínu D v regulácii rastového cyklu vlasových folikulov [19].

Vplyv liečby vitamínom D na klinické a laboratórne prejavy PCOS

Doposiaľ bolo publikovaných aj niekoľko pilotných intervenčných štúdií sledujúcich efekt substitučnej liečby preparátmi vitamínu D na metabolické abnormality u žien s PCOS. Ich výsledky sú však rozporuplné.

Selimoglu et al roku 2010 sledovali efekt substitučnej liečby vitamínom D na metabolizmus glukózy, inzulí­nu a sérové hladiny androgénov u 11 obéznych žien s PCOS, IR a obezitou. Tri týždne po podaní jednorázovej dávky 300 000 IU vitamínu D₃ perorálne autori zaznamenali signifikantný vzostup sérových hladín 25(OH)D (p < 0,027). Hoci pokles hodnoty glykémie a inzulínu bol nesignifikantný, index inzulínovej rezistencie HOMA-IR významne poklesol v sledovanej skupine žien s PCOS (p < 0,043). Autori však nezaznamenali žiadne signifikantné zmeny v hladinách sledovaných androgénov – DHEAS, testosterón, voľný testosterón a androstendión po tejto substitučnej liečbe. Aj keď ide o malý súbor žien, autori uvádzajú, že substitučná liečba vitamínom D môže mať priaznivý vplyv na IR u obéznych žien s PCOS, ale hladiny androgénov pravdepodobne neovplyvňuje [13].

Podobne sa tejto problematike venovali Kotsa et al v roku 2009, ktorí sledovali efekt liečby analógmi vitamínu D₃ na parametre glukózového metabolizmu u 15 obéznych žien s PCOS, IR s priemerným BMI 32,55 ± 0,43 kg/m² s chronickou anovuláciou a hyperandrogenémiou. Α-kalcidiol v dávke 1 μg/denne bol pacientkám podávaný perorálne po dobu 3 mesiacov. Po 10–12-hodinovom lačnení bol v sledovanej skupine PCOS pacientiek pred a po liečbe α-kalcidiolom realizovaný i.v. glukózový tolerančný test. Autori v tejto štúdií demonštrovali vzostup prvej fázy inzulínovej sekrécie po 3 mesačnej liečbe α-kalcidiolom. Taktiež pozorovali pozitívny efekt α-kalcidiolu na inzulínovú senzitivitu, avšak nesignifikantný, pravdepodobne kvôli limitovanému počtu pacientiek zaradených do štúdie. Okrem toho autori zaznamenali pokles sérovej koncentrácie PTH po 3-mesačnej liečbe α-kalcidiolom, ktorá negatívne korelovala so vzostupom inzulínovej senzitivity. Vyhodnotením efektu na lipidogram autori zistili pokles sérových hladín TAG a vzostup sérovej hladiny HDL-cholesterolu. Táto štúdia aj napriek malej skupine sledovaných pacientiek potvrdzuje priaznivý účinok liečby α-kalcidiolom na inzulínovú sekréciu a hladinu sérových lipidov u žien s PCOS. Hoci je dyslipidémia len doplnkovým terapeutickým cieľom u žien s PCOS, vitamín D môže byť aj v tejto indikácii prospešný v komplexnom manažmente metabolických abnormalít vyskytujúcich sa pri PCOS [15].

Výsledky týchto štúdii demonštrujú, že podávanie vitamínu D by mohlo viesť k zlepšeniu inzulínovej senzitivity, poklesu IR, úprave lipidového profilu a jednotlivých prejavov MetS u žien s PCOS a že suplementácia vitamínom D by mohla nájsť spolu s redukciou hmotnosti a zmenou životného štýlu svoje miesto v komplexnom manažmente žien s PCOS. Avšak na potvrdenie alebo vyvrátenie týchto hypotéz a na komplexné posúdenie efektu suplementácie vitamínom D na metabolické abnormality pri PCOS sú nevyhnutné ďalšie klinické štúdie. V pilotnej štúdii dvojmesačná substitučná liečba vitamínom D a kalciom viedla ku korekcii nepravidelnosti MC, avšak vzhľadom na malú skupinu žien výsledky neboli signifikantné [16]. Rashidi et al v roku 2009 v pilotnej štúdii sledovali efekt kalcia, vitamínu D a metformínu na MC a ovuláciu u žien s PCOS. Do štúdie bolo zahrnutých 60 žien s PCOS podľa Rotterdamských kritérií, ktoré boli rozdelené do 3 terapeutických skupín. 80–100 % pacientiek vo všetkých skupinách malo anamnézu oligomenorey alebo amenorey počas obdobia 6 mesiacov pred zaradením do štúdie. Prvá skupina žien užívala 1 000 mg kalcia spolu s 400 IU vitamínu D denne, druhá skupina dostávala kalcium a vitamín D v rovnakých dávkach ako skupina č. 1 spolu s 1 500 mg metformínu a tretia skupina pacientiek s PCOS užívala len metformín v dávke 1 500 mg denne. Pacientky boli liečené 3 mesiace s následným sledovaním v mesačných intervaloch po dobu ďalších 3 mesiacov. Autori zistili, že počet dominantných folikulov (≥ 14 mm) počas sledovania bol vyšší v skupine pacientiek užívajúcich kalcium, vitamín D + metformín v porovnaní s ostatnými 2 skupinami sledovaných žien s PCOS (p = 0,03). Pravidelnosť MC nevykazovala štatistickú signifikantnosť medzi jednotlivými skupinami (p = 0,40), avšak najlepší efekt na úpravu MC bol dosiahnutý v skupine žien užívajúcej kalcium, vitamín D a metformín [17]. Nedávno publikovaná štúdia z nášho pracoviska sledovala efekt podávania α-kalcidiolu samotného (1. skupina), α-kalcidiolu s metformínom (2. skupina) a metformínu (3. skupina) na niektoré fenotypové prejavy vrátane porúch menštruačného cyklu u obéznych žien s PCOS a hypovitaminózou D pred a po 6 mesiacoch. Úprava MC bola zaznamenaná u 78 % žien v 1. skupine, 80 % žien v 2. skupine a 90 % v 3. skupine. VD nemal významný vplyv na hladiny androgénov, iba v kombinácii s metformínom. Na základe toho sme konštatovali, že VD môže pozitívne potencovať efekt metformínu na klinické a laboratórne prejavy hyperandrogenizmu u žien s PCOS [21].

Záver

Tieto dáta svedčia o tom, že abnormality v kalciovej homeostáze pri hypovitaminóze D by mohli prispieť k poruche vývoja folikulov a ovulačnej dysfunkcii u žien s PCOS. Zároveň sa zdá, že liečba vitamínom D je prínosná v korekcii porúch MC pri PCOS, pričom jej kombinácia s metformínom je ešte efektívnejšia ako liečba len jedným z nich. Záverom sa teda núka myšlienka, či by účinok metformínu v kombinácii s vitamínom D na úpravu MC u žien s chronickou anovuláciou, oligomenoreou a amenoreou mohol byť použitý v klinickej praxi ako nová potentná liečebná modalita v terapii reprodukčných abnormalít pri PCOS s možným zvýšením pravdepodobnosti počatia.

prof. MUDr. Ivica Lazúrová, DrSc., FRCP

ivica.lazurova@upjs.sk

I. interná klinika UPJŠ LF a UN L. Pasteura Košice, Slovenská republika

www.fnlp.sk

Doručeno do redakce 29. 8. 2016

Přijato po recenzi 7. 9. 2016