MUDr. Branislav Valach zemřel (28. 6. 1951 – 27. 12. 2019)

Život je dosť dlhý, keď vieš, ako ho prežiť.

Život meriame skutkami a nie časom.

Seneca

Často sa pýtame, prečo musíme odísť práve vtedy, keď sme sa dopracovali k múdrosti, ktorá nás uspôsobuje na život a mala by nám prinášať už len radosť. Vlastne by bolo pekné, keby ľudia umierali len vtedy, keby mali presvedčenie, že už všetko dokončili. Žiaľ nie je to možné a asi to tak bude aj dobré, aby sme mali pocit zodpovednosti za náš život, že je to dar, ktorý si musíme vážiť a nerozdeľovať ho na zlé a dobré periódy s klamlivým vedomím, že ja ich ovládam. Pristupovať k životu treba tak, aby sme v každej chvíli mohli mať istotu, že bol skončený a nie ukončený. Život sa totiž nemeria dĺžkou prekonanej cesty, ale počtom stromov, ktoré sme popri tejto ceste vysadili. Samotné pominutie sa nám tak stáva doslova priateľom, s ktorým dni nášho života podávame anjelovi smrti ako kyticu kvetov.

Zámerne som si dovolil tento úvod, lebo si myslím, že síce v krátkosti, ale o to výstižnejšie vyjadruje život nášho priateľa Braňa.

Treba povedať, že bol ten, ktorému sa hovorí „ťažká povaha“. V spoločnosti bol skôr mlčanlivý, čo prirodzene zdvíhalo jeho autoritu, a do reči sa pustil, keď to považoval za potrebné. Rozhovory s ním boli niekedy zložité, ale hlavné bolo, že bol prístupný aj iným názorom. Postupom času v rozhovore mnohokrát „zvíťazil“ nie silou hlasu alebo gestikuláciou, ale pragmatickým vysvetľovaním svojich myšlienok. Dohodnuté záležitosti u neho vždy platili. Svoje názory málokedy menil a nebál sa ich prezentovať aj pred autoritami. Bol typom človeka, ktorý sa ťažko rozohrieval, ale taký sa označuje obyčajne za najcennejšieho priateľa. Pravý a hlboko cítiaci človek sa obrní určitými baštami, a tak sa ťažšie stáva priateľom.

Narodil sa 28. 6. 1951 v Bratislave. Po absolvovaní lekárskej fakulty v roku 1976 nastúpil na interné oddelenie Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici, ktorá sa stala neskôr klinikou Slovenskej zdravotníckej univerzity. Po atestácii z vnútorného lekárstva zložil atestačné skúšky z gastroenterológie a stáva s špecialistom na gastroenterolgickej ambulancii kliniky. V roku 2001 prechádza na gastroenterologickú ambulanciu spoločnosti Novamed s. r. o., kde pracoval až do úmrtia.

Jeho lekársku činnosť charakterizovala najmä pracovitosť. Možno až taká, ktorá sa mohla podpísať aj na jeho zdraví.

Odborne vyrastal v období ešte spoločného štátu, kedy v Čechách sa začala formovať a presadzovať silná, vtedy najmä endoskopická, skupina okolo terajšieho prof. Špičáka (Zavoral, Dufek, Axman). Ekvivalentom na Slovensku boli taktiež vekovo príbuzní endoskopickí nadšenci v osobách Braňa Valacha, Igora Katuščáka a Emila Poláka, čiastočne aj už nebohého Ferka Vozára. V ich prevedení sa metóda endoskopickej retrográdnej cholangiopankreatikografie (ERCP) rozšírila po celom Slovensku na vysokej úrovni. Dr. Valach svoje bohaté endoskopické skúsenosti zúročil aj v recenzii knižnej publikácie, ktorá sa v preklade dostala na náš trh – Gastrointestinálna endoskopia v podaní významných nórskych autorov pod vedením Larsa Abakena, európskej a svetovej kapacity. Endoskopické služby, predovšetkým v technike ERCP, poskytoval okrem Banskobystrickeho kraja zo začiatku aj prakticky celému Prešovskému kraju, ktorý je geograficky najväčší v SR. Po zavedení prelomovej liečby nešpecifických črevných zápalov biologickými prípravkami sa jeho pracovisko stalo jedným z troch centier indikácie a aplikácie tejto liečby. Tejto problematike sa venoval do konca svojho života, podieľal sa na edukatívnych podujatiach po celej SR, ktoré sa týkali tejto oblasti.

Jeho bohaté skúsenosti ho vyniesli na post krajského odborníka pre gastroenterológiu, bol dlhoročným členom výboru Slovenskej gastroenterologickej spoločnosti.

Milujúcou oporou počas jeho života mu bola jeho manželka Iveta, detská gastroenterologička. Pri pohľade na nich mal človek pocit, že je to ideálny pár, o ktorom sa píše v len v knihách. Ako otec sa rád vyjadroval na tému deti, vychoval dvoch úspešných synov.

Záverom by som chcel podotknúť, že niet cesty, ktorá by neviedla niekam. Braňo, neprišiel si z ničoho, a tak ani nemôžeš ísť do ničoho. Odchádzaš za svojimi blízkymi a ani smrťou nestrácaš to, za čo bolo hodno žiť. Tmavá vízia zániku sa dostáva do protikladu so srdcom, ktoré chce objať niečo bezpečne veľkého, čosi nepominuteľne pevného a to nemôže byť nič iného ako nesmrteľné zľutovanie.

Česť Tvoje pamiatke.

MUDr. Martin Huorka, CSc.

prezident Slovenskej gastroenterologickej spoločnosti

huorka@stonline.sk