O teórii „tripolárneho života“

MUDr. Boris Rychlý, Ph.D., vyštudoval medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Druhú atestáciu z patológie zložil v roku 2004. Na začiatku profesionálnej kariéry pôsobil na vtedajšom Ústave patológie Fakultnej nemocnice akademika L. Dérera v Bratislave (nemocnica na Kramároch). Od roku 2006, po transformácii tohoto pracoviska na súkromné laboratórium patológie zastáva funkciu vedúceho lekára. Titul Ph.D. za prácu na tému korelácie morfológie a molekulovej genetiky oligodendrogliálnych nádorov získal v roku 2012. Je mimoriadne aktívnym členom obce československých patológov a spoluorganizátorom obľúbeného Letného bioptického seminára SD-IAP. Od roku 2010 pôsobí vo výbore Slovenskej spoločnosti patológov.

V prípade úspešných a múdrych patológov ma vždy zaujíma cesta, akou sa k dostali k tomuto odboru. Aká bola tá Tvoja?

Určite by som sám seba nevydeľoval do špeciálnej skupiny úspešných a múdrych patológov, každý kto sám seba nazve úspešný a múdry je mi podozrivý, povedal by som, že v rámci vlastných možností sa snažím svoju robotu robiť čo najlepšie, a myslím, že to by o sebe mohla povedať väčšina českých a slovenských patológov. Tak ako mnohí z nás som sa k patológii dostal náhodou. Na vysokú školu som išiel s tým, a počas školy mi to ostalo, že by som chcel robiť chirurgiu. Po skončení som nastúpil na traumatológiu, lenže veľmi rýchlo som prišiel na to, že to nie je ono, jedna ťažká služba za druhou, pomerne dravé medzikolegiálne prostredie... Tak som sa „dočasne“ odpratal na patológiu, že si premyslím, čo vlastne, a či vôbec niečo chcem v medicíne robiť. No a tu som skoro okamžite pochopil, že toto je to pravé, čo by sa dalo celý život bez frustrácie robiť.

Robíš primára na najväčšom súkromnom pracovisku patológie na Slovensku, aká je to práca?

Je to tak, ako na iných súkromných patológiách, človek sa musí prekopať cez veľké množstvo rutinnej roboty (névy, gastritídy, žlčníky), kým sa dostane k niečomu zaujímavému. My to nazývame šalátová biopsia a sami seba označujeme ako „šalátoví patológovia“. V skutočnosti ale samozrejme nič také ako veľká biopsia a malá biopsia neexistuje. To, čoho človek pozrie veľa, je preňho rutina a to čoho málo, je ťažká biopsia. Práca na súkromnom pracovisku má radu výhod: keď potrebujeme nové imuno nemusíme pol roka prosiť riaditeľa nemocnice, máme dobrý prístup ku genetike, dostaneme sa aj na najväčší kongres patológov – americký USCAP a čo je úplne kľúčové pre prácu patológa, prístup k množstvu odborných časopisov.

Viem, že sa venuješ mnohým oblastiam patológie (vrátane transplantačnej) a excelentne diagnostikuješ pre mnohých z nás “exotické” nádory mozgu. Čo Ťa viedlo práve do týchto vôd?

Patológia je veľmi široký odbor a nikto nemôže vedieť všetko. Hovorí sa, že jeden človek môže zvládnuť maximálne dve oblasti patológie. Bohužiaľ na Slovensku je veľmi málo patológov aby sme sa mohli úzko špecializovať. Pre našich pacientov by ale bolo fér, aby sme mali superšpecialistov pre všetky odbory patológie. Moja cesta k mozgovým nádorom bola pomerne podivná. Niekedy okolo mojej prvej atestácie nastúpil do našej nemocnice veľmi progresívny mladý neurochirurg, ktorý si ma z neznámeho dôvodu vybral a neustále ma „obťažoval“ rôznymi otázkami. Nechcel som vyzerať ako hlupák, tak som začal viac čítať o mozgových nádoroch. Potom u nás vznikla BTB komisia (Brain Tumor Board). Raz som na kongrese vo Viedni oslovil profesora Hainfellnera z AKH (Allgemeines Krankenhaus Wien), ktorého meno som poznal z poslednej WHO klasifikácie mozgových tumorov, takým spôsobom, že: Dobrý deň, som patológ z Bratislavy a chcel by som sa u Vás naučiť niečo o mozgových nádoroch. Dosť sa vyľakal a začal mi vysvetľovať, že nemôžem podpisovať rakúske biopsie a že AKH mi nemôže dávať plat... Dopadlo to tak, že som tam potom opakovane chodieval (vlakom je to z Bratislavy 50 minút) ukazovať im naše a pozerať si ich biopsie, a stále im občas niečo pošleme.

Pri diagnostike lézií CNS je nevyhnutná dobrá spolupráca s klinikmi (rádiologovia, chirurgovia…). Ako to funguje u vás?

Keď som išiel prvý krát za rádiologmi, že potrebujem k mojej histologickej diagnóze zistiť, ako vyzeralo predoperačné MR, tak mi povedali, že mi ho nemôžu ukázať, lebo by ma to ovplyvnilo a moja diagnóza by nebola objektívna. Teraz po rokoch fungovania BTB komisie, už ich (neurochirurg, rádiológ, onkológ, neurológ, „PETkár“) nedokážem oklamať mojimi histologickými obrázkami. Abstraktné maľby sa pre nich zmenili na diagnózy napísané hematoxilínom a eozínom. A naopak, pre mňa MR hlavy už nie je len čiernobielym obláčkom. Diagnostiku to posunulo na kvalitatívne vyššiu úroveň.

A čo robíš vo voľnom čase, ak práve neorganizuješ senecký bioptický seminár?

Som zástancom „teórie tripolárneho života“. Aby sa človek ukotvil v premenlivom svete potrebuje aspoň tri póly. Prvým je rodina, druhým robota a treba ešte tretí, ak by človek nejakým nešťastím prišiel o jeden pól, stále mu ostanú ďalšie dva ako solídny základ. Mojím tretím pólom je horolezectvo a expedičná turistika. Na skaly chodím od základnej školy, je to úžasné ako sa so zvyšujúcou výškou na skalách komplikovaný život simplifikuje.