Akí sme boli. Antropometria a demografia pražských detí pred 130 rokmi

Kolískou ľudstva bola východná Afrika, najmä africký roh, kde pramení Níl. Tu v r. 1974 vykopali americkí paleontológovia Donald Johanson a Tom Gray nekompletnú kostru jednej z pramatiek ľudstva, ktorú pomenovali Lucy. Bola okolo 100 cm vysoká, vážila 30 kg, dožila sa asi 22 rokov, pohlavnú zrelosť dosiahla ako 12-ročná. Jej mozgová kavita bola 300–350 ml. Chodila o dvoch, možno ako prvá v histórii sa odlíšila od šimpanzov. Žila asi pred 3–3,4 miliónmi rokov. Nasledoval dlhý rad ľudoopov rozličných antropometrických ukazovateľov a osudov.

Európu osídlil asi pred 300 000 rokmi neandertálsky človek, ktorý vyhynul?, splynul? pred 30 000 rokmi z Homo sapiens, našim predchodcom. Neandertálsky muž bol 160–170 cm vysoký, vážil okolo 70 kg, bol robustný, mozgovú kavitu mal okolo 1400 ml. Chodil o dvoch, dorozumieval sa rečou, ošetroval chorých, pochovával mŕtvych, ženy pri včasnej adolescencii rodili 12-ročné, dožili sa 25 rokov. Vo francúzskej jaskyni Cro-Magnon sa našli kresby tzv. Kromaňonského človeka, ktorý žil pred 20 000 rokmi, mal výšku 170–180 cm, bol gracilnejší ako Neandertálec, kreslil, vytvoril tzv. Cro-Magnonskú Venušu.

Asi pred 30 000 rokmi náš prapredok Homo sapiens postupne osídlil Zem. Každý z nás má približne 2 % z genomu Neandertálca.

ANTROPOMETRIA A DEMOGRAFIA PRAŽSKÝCH DETÍ PRED PRIBLIŽNE 130 ROKMI

V dňoch 15. 5.–31. 10. 1895 sa konala v Kráľovskej obore v Prahe ,,Národopisná výstava českoslovanská“, venovaná životu českého a slovanského lidu. Príprava trvala 3 roky a predchádzalo jej 170 krajinských výstav a národopisných slávností. Na veľkolepom podujatí boli tiež Slovenské dni. Záverečná správa o výstave mala 46 kapitol, ktoré boli publikované v dobovej tlači. Antropológii bola venovaná rozsiahla Matiegkova štúdia, ktorá obsahovala antropometrické, sociálne a intelektuálne údaje – ich vzťah k rastu, hmotnosti a vývoju dieťaťa, ako aj ďalšie charakteristiky 45 000 pražských detí od šiesteho do štrnásteho roku veku. Išlo o unikátnu štúdiu, ktorá v tom čase pravdepodobne nemala obdobu v iných častiach sveta. MUDr. Jindřich Matiegka, neskôr docent, profesor, bol najznámejším našim antropológom koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia. Časť práce publikoval vo svojom habilitačnom spise (obr. 1), ktorý máme k dispozícii a dovolíme si z neho uviesť niektoré časti. Merania robili pražskí učitelia pod vedením MUDr. Matiegku na základe osnovy ním vypracovanej.

V úvodnej časti práce MUDr. Matiegka uvádza výšku a váhu českých a nemeckých novorodencov, narodených na Klinike prof. Pavlíka v r. 1891. Novorodení chlapci z českých oblastí mali priemernú výšku 49,8 cm a priemernú váhu 3302 gramov. Dievčatá merali 48,9 cm a vážili priemerne 3150 gramov. Novorodení chlapci z prevažne nemeckých oblastí merali priemerne 49,1 cm a vážili 2866 gramov, dievčatá 48,4 cm a 3030 gramov. Autor uvažuje, že rozdiel asi nie je spôsobený ,,různosti plemenní“, ale vo väčšej miere rozdielom sociálneho postavenia. Pohraničné nemecké oblasti boli chudobnejšie ako stredné Čechy. Novorodenci svetlých matiek boli o niečo dlhší a ťažší ako novorodenci tmavých rodičiek, štatistiku autor neuvádza.

Miery detí od šiestich do štrnástich rokov sa udávali v tabuľkách. Štrnásťroční chlapci merali priemerne 150,9 cm, dievčatá 151,0 cm. Pražské deti boli menšie ako deti americké, švédske a ruské, ale väčšie ako deti belgické, italské, varšavské, poznanské a nemecké. Rozdiely boli tiež v jednotlivých pražských obvodoch. Najväčšiu výšku mali žiaci škôl U svatého Štěpána a v Starom Meste, nasledovali deti Ke Karlovu, U svatého Jindřicha, U svatého Havla a M. B. Vítezné. Hlboko pod týmto priemerom boli deti U svatého Františka, svatého Kříže Většího, U svatého Vojtěcha, Na Bubnech.

Na rast detí malo vplyv sociálne postavenie rodičov a majetnosť z povolania vyplývajúca. Najvyšší boli chlapci továrnikov, majiteľov domov a realitných súkromníkov, nasledovali chlapci roľníkov a záhradníkov, úradníkov, advokátov, lekárov, profesorov, učiteľov, staviteľov, hercov, hudobníkov, obchodníkov, kupcov, mäsiarov a údenárov. Naopak, najmenšie boli deti hodinárov a mechanikov, obuvníkov, siroty, deti zlatníkov a strieborníkov, zriadencov na dráhe a i. Výsledky mohli byť ovplyvnené neurčitosťou udania povolania, jeho zmenou, hygienickými pomermi u obuvníkov a iných remeselníkov, ktorí vykonávali prácu v obydlí a tiež nerovnakým počtom probandov. Výživa pražských detí bola dobrá v 49,9 % prípadov, stredná v 42,5 % a zlá v 7,6 % (čo bola pribliźne hodnota ako u detí prisťahovaných rodičov).

Autor porovnával rast a výšku detí narodených v Prahe a na vidieku. Rozdiely boli neveľké, líšili sa v jednotlivých pražských a prisťahovaleckých regiónoch. Deti patriace k chudobnejším triedam boli skôr lepšie vyvinuté, ako deti pražské. Medzi deťmi narodenými v Prahe bolo väčšie percento detí s blond a červenými vlasmi, v porovnaní s deťmi z vidieka. Obvod hlavy vo veku 14 rokov bol u pražských detí priemerne 526,6 mm, u detí vidieckych 533,5 mm. Muži v Čechách dosahovali najvyššiu výšku medzi 24–30 rokmi a váhu medzi 41–50 rokmi. Podľa farby očí boli veľmi nadané deti najsvetlejšie a najtmavšie. Obvod hlavy bol väčší u nadaných detí. Žiaci s chybnými mravmi boli menší. Podľa farby vlasov častejší výskyt zlých mravov bol u rudovlasých detí. Krátkozrakosť bola častejšia u detí mestských a svetlovlasých, nedoslýchavosť, naopak, u tmavo a rudovlasých.

MUDr. Matiegka v osobitnej časti rozoberá typ plemenní v boji o život a zhŕňa: ,,Dle toho soudím, že tělesné vlastnosti jsou lepší a v boji o život spůsobilejší u typu tmavého, nikoli však čistého, nýbrž takového tmavého, který smísením přijal tolik krve typu světlého, že se tento v mladších letech zrejme prozrazuje“.

Autor sa v ďalšom venuje antropológii sťahovania: ,,V Praze nedostačí vlastní dorost ku dalšímu rozkvětu a rozšíření, nýbrž stálý proud přistěhovalců z venkova musí jim podávati potřebný materiál, z něhož část krutý boj o život v městě obstojí... Tak města rostou, venek se odlidňuje, což mnozí demografové považují za povážlivý, ale všeobecný zjev doby“.

Záverečné časti spisu sú venované infekčným chorobám, chorobnosti a úmrtnosti vo vzťahu k veku, častiam mesta, farbe vlasov a očí, k farbe autor priraďuje duševné vlastnosti, výkony, nadanie a mravy. Autor na konci každej strany ako aj v texte udáva porovnávacie údaje zo svetovej literatúry.

Habilitačný spis je zaujímavým čítaním, dokumentuje úroveň poznania pred 130 rokmi a svedčí o hrdosti českej vedeckej komunity na český ľud, svoje hlavné mesto Prahu a jeho mladú generáciu. V neposlednej miere je dokladom práce, potrebnej k habilitácii v uvedenom období.

Prof. MUDr. Ján Buchanec, DrSc., Martin