…postavenie Spoločnosti slovenských patológov vnímam dosť opatrne

MUDr. Peter Vereš, po absolvovaní Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1986 nastúpil na oddelenie patológie v NsP v Galante, kde pôsobil až do absolvovania atestácie I. stupňa. Atestáciu II. stupňa už absolvoval počas pobytu na oddelení patológie vo Fakultnej nemocnici v Trnave. V roku 1993 dostal ponuku viesť oddelenie patológie v nemocnici v Galante, kde zotrval až do roku 2004, kedy ho „vonkajšie podmienky“ prinútili odísť a opäť sa zamestnať na patológii v trnavskej fakultnej nemocnici, kde zostal až do roku 2008. V  roku 2008 dostal ponuku pracovať na veľkom privátnom pracovisku patológie v Bratislave, kde pracuje dodnes, posledné roky v pozícii primára. Je spoluorganizátorom tradičného slovenského cytologického seminára (Cytologický deň). O svojej profesionálnej ceste Peter Vereš hovorí: „Spätne môžem skonštatovať, že každá zmena, či už v negatívnom alebo v pozitívnom význame, človeka obohacuje a „robí ho“ múdrejším alebo vnútorne bohatším."

V minulosti si aktívne pracoval ako člen výboru Spoločnosti slovenských patológov a v posledných voľbách si sa stal jej prezidentom. Aká bude agenda spoločnosti pod Tvojim vedením? Akým najväčším výzvam aktuálne čelí obec slovenských patológov?

Postavenie Spoločnosti slovenských patológov (SSP) vnímam dosť opatrne. Myslím si, že nemá dostatočnú vážnosť zo strany štátu (mám na mysli minesterstvo zdravotníctva, MZ)) ani zo strany zravotných poisťovní (ZP). MZ sice dodáva legislatívne materiály na pripomienkovanie, ale prakticky vždy ide okrajové, pre náš odbor nepodstatné veci, a to čo je pre nás dôležité (viď nižšie) je pre nás administratívne aj z praktického hľadiska komplikované. Zo strany zdravotných poisťovní je to obdobné. Neustále sa meniace pravidlá, ktoré väčšinou obmedzujú správnu diagnostiku a naopak tolerovanie výnimiek a lobismus tých „správnych“ poskytovateľov zdravotnej statostlivosti nás oberajú o aj tak nízke finančné zdroje.

Už niekoľko rokov sa hovorí o štandardizácii diagnostických postupov v patológii („guidelines“). Je reálne v slovenských podmienkach pripravovať vlastné „národné“ štandardy, alebo stačí pasívne prebratie niektorých zahraničných? Česká společnost patologů sa vydala cestou tvorby vlastných doporučení…

Úprimne povedané, som zástancom myšlienky „nemrhajme energiou a časom na vymyslenie niečoho, čo je už vymyslené a to vymyslené je dobré“. Existujú a verejnosti sú dostupné a veľa našich patológov aj využíva reporty renomovaných organizácií ako College of American Pathologists alebo iných. Problém je v štandardizácií. Reporty majú slúžiť predovšetkým klinikom (onkológom, chirurgom) a tí môžu mať rôzne požiadavky. Ktorá je tá správna, s ktoru sa stotožnia všetci?

S touto témou pravdepodobne súvisí aj projekt Ministerstva zdravotníctva týkajúci sa tvorby nových a inovatívnych štandardných klinických postupov…

MZ sa rozhodlo vypracovať štandardné diagnostické a terapeutické postupy s cieľom, aby to bolo jednotné a záväzné pre celé slovenské zdravotníctvo. Zástupcovia jednotlivých medicínsky odborov vrátane patológie vytvorili alebo vytvárajú pracovné skupiny, ktoré majú na základe najnovších medicínskych poznatkov takéto postupy vypracovať. Myslím si, že by sme tam za náš odbor mali vložiť v modernom svete už zavedené „guidelines“, napríklad ako v USA, alebo v Nemecku a je to hotové. Podľa MZ sa to však nedá a trvá na komplikovanom, pomalom, časovo a personálne náročnom vlastnom postupe.

Na Slovensku sa už istý čas pripravuje nový katalóg zdravotníckych výkonov, ktorých súčasťou samozrejme musí byť aj patologická diagnostika. Máš informácie v akom stave je tento projekt a ako sa prípadne dotkne nás patológov?

Katalóg zdravotníckych výkonov je už za náš odbor hotový a čaká na schválenie MZ, ktoré by malo byť ešte v tomto roku. Pracoval na ňom kolektív erudovaných patológov a myslím si, že je dobre nastavený. Naviac ide o otvorený systém, ktorý bude možno dopĺňať o aktuálne zmeny, ktoré prinesie prax.

Ako môžeme bojovať s tendenciou znižovania ceny bodu vo svete, kde reálne náklady na všetko iba rastú?

Všetko stojí na peniazoch. Hodnota bodu sa znižuje preto, lebo rozpočet je uzavretý, a keď zvýšite počet bodov, automaticky musí prísť zníženie jeho hodnoty. S tým už nič neurobíme. Myslím si, že štát má stále ešte dve možnosti: reálnejšie nastaviť výšku potrebných financií pre zdravotníctvo v zmysle rozumného navýšenia (na základe objektívnej analýzy, bez vplyvu politikov) a na druhej strane zefektívniť procesy cestou spravodlivých objektívnych kontrol zo strany ZP (každý odbor by mal mať erudovaného odborníka, tu by mali zohrať kardinálnu úlohu očakávané guidelines), zaviesť spoluúčasť pacientov. Aj v našom odbore je na to priestor. Existuje mnoho jednoduchých, viac sa neopakujúcich biopsií (simplexné apendixy, žlčníky, veruky, banálne névy apod.), kde by pacienti mohli aspoň čiastočne participovať na úhrade finačných nákladov. Zostalo by tak viac peňazí zo zdravotného poistenia pre závažné a finančne náročné diagnózy.

Patológia dnes už nie je len o diagnostike z hematoxylínu-eozínu a imunohistochémii. Prediktívna genetická diagnostika je viac-menej dobre etablovaná a poisťovňami hradená. Obrovský deficit je však na poli genetiky diagnostickej, najmä čo sa týka pochopenia a akceptácie výkonov zdravotníckymi poisťovňami....

ZP „nemajú rady“ finančne náročné výkony. Tam patrí aj genetika nádorov. Sú však nádory, ktoré bez nej nemôžu byť adekvátne liečené a to si musia poisťovne uvedomiť. My sme prisahali, že budeme pacientov liečiť podľa najnovších poznatkov medicíny a na tom musíme trvať. Je vecou štátu a jeho zdravotnej politiky ako sa s tým vysporiadať.

Už dlhší čas pôsobíš na súkromnom pracovisku patológie v Bratislave, posledné roky v pozícii primára. Musí šéf patológie vo veľkej súkromnej spoločnosti vôbec riešiť nejaké problémy, alebo má všetko na čo si spomenie a všetko funguje tak ako má?

Musím priznať, že „servis“ vo veľkom privátnom laboratóriu je z môjho hladiska neporovnateľne komfortnejší ako v štátnom zariadení. Ale aj ja musím sledovať ekonomické „parametre“ laboratória, ktoré sú každý mesiac vyhodnocované ekonómami a „ostro sledované“ majiteľom. A potom je tu ešte jedna zvášť dôležitá vec. Práca s ľudmi. Patológia naďalej zostáva odkázaná na ľudskú prácu, od administratívy, cez laborantky, skrínerky až po lekárov a iných vysokoškolákov. Treba sa venovať výchove mladých pracovníkov, riešiť ich požiadavky najmä platové. V Bratislave je veľká konkurencia v privátnom ale aj v štátnom zdravotníckom sektore, Rakúsko je kúsok opodiaľ. Takže ľudia prichádzajú, iní odchádzajú a vy musíte robiť všetko tak aby chod laboratória bol plynulý. Je to náročné.

Úznávaných a úspešných sa vždy pýtame, ako sa k milovanej patológii dostali. Ako to bolo v Tvojom prípade?

Ako som sa dostal k patológii? Po promócii som sa sa šiel prihlásiť na personálne oddelenie Galantskej nemocnice s tým, že by som rád robil operačný odbor (mala to byť urológia). Pred dverami personálneho sedel starší pán v doktorskom šate, ktorý si ma chvíľu prezeral a potom ma oslovil v tom zmysle, že ak rok vydržím pracovať na jeho oddelení, pomôže mi dostať sa na odbor, ktorý by som chcel robiť. Bol to primár patológie MUDr. Walter Rudolf. Tak sa môj osud spečatil, pretože po roku som už z patológie neodišiel a zostal som jej verný až doteraz.

Ktorej časti patológii sa rád venuješ a čo naopak nemusíš?

Formoval som sa v okresnej aj krajskej nemocnici, v rutínnej biopsii aj cytológii. Nemám špeciálny systém, ktorému by som sa venoval s neochotou, ale ani sytém ktorému by som sa chcel výhradne venovať. Myslím si, že to tak zariadilo vonkajšie prostredie, jednoducho pracujem s materiálom, ktorý je do laboratória dodaný od klinikov.

A čo robíš v čase, keď neriadiš oddelenie a nediagnostikuješ?

Voľného času nie je veľa, ale keď môžem tak si ho najradšej užívam doma s rodinou a priateľmi. Dobrá kniha, film a trochu rekreačného športu, ako je turistika, bicyklovanie alebo plávanie mi celkom stačia.

-mš-