Ružinovský gastroenterologický deň 2017
10. november 2017

Trabekulárne kostné skóre u pacientov s Crohnovou chorobou

A. Krajčovičová, M. Kužma, T. Hlavatý, T. Koller, P. Jackuliak, Z. Lešková, I. Šturdík, Z. Killinger, J. Payer

V. Interná klinika LF UK a UN Bratislava

Úvod: Osteoporóza a osteopénia sú známe chronické komplikácie nešpecifických zápalových ochorení čreva. Trabekulárne kostné skóre (TBS) poskytuje nepriame meranie kostnej mikroarchitektúry nezávisle od minerálnej kostnej density (BMD).

Cieľ a metódy: Štúdia bola dizajnovaná ako case-control s cieľom analyzovať kvalitu a kvantitu kosti u pacientov s Crohnovou chorobou (CD – Crohn’s disease). Exklúznym kritériom štúdie bol postmenopauzálny status a dlhodobá kortikoterapia.

Výsledky: Kohorta pozostávala z 50 CD pacientov a 25 zdravých jedincov v kontrolnom súbore párovaných dľa veku, pohlavia, váhy a sérovej koncentrácie vitamínu D. Nezaznamenali sme signifikantný rozdiel medzi kostnou denzitou v lumbálnej oblasti u CD pacientov vs. kontrolný súbor (0,982 ± 0,119 g/cm² vs. 0,989 ± 0,12 g/cm²) ako aj TBS (1,37 ± 0,12 vs. 1,38 ± 0,12). Pozorovali sme signifikantne nižšie TBS, ale nie BMD u CD pacientov so strikturujúcou (B2 1,36 ± 0,08) alebo penetrujúcou formou ochorenia (B3 1,32 ± 0,11) v porovnaní so zápalovou (B1 1,42 ± 0,11 (p = 0,003 a p < 0,0001, resp.). Rovnako sme pozorovali nižšie TBS ± SD u pacientov bez a na anti-TNF-α liečbe – 1,341 ± 0,138 vs. 1,396 ± 0,099. Tento rozdiel však nedosiahol štatistickú signifikantnosť (p = 0,11). Podobné pozorovanie sme pri BMD v týchto skupinách  nezaznamenali.

Záver: V našej štúdii sme po prvý krát popísali koreláciu medzi TBS a formou CD. Výsledky štúdie naznačujú, že TBS by potenciálne mohlo pomôcť lepšie identifikovať CD pacientov s vysokým rizikom zlomeniny ako samotné BMD.

Význam terapeutického monitorovania liečiv anti-TNF-α u pacientov s IBD

T. Hlavatý1, A. Krajčovičová1, M. Bátovský2, M. Greguš1, M. Hlísta3, J. Ďurina4, Z. Lešková1, I. Šturdík1, T. Koller1, J. Tóth1, M. Huorka1

1 V. interná klinika LF UK a UN Bratislava

2 Gastroenterologická klinika SZU a UN Bratislava

3 FN Trenčín

4 FNsP Nové Zámky

Cieľ: Cieľom tejto štúdie bolo identifikovať vplyv klinických faktorov a protilátok proti liečivu (ADA – anti-drug antibodies) na hladinu infliximabu (IFX) u pacientov s nešpecifickým zápalovým ochorením čriev (IBD).

Metódy: Realizovali sme multicentrickú retrospektívnu štúdiu v piatich veľkých IBD centrách na Slovensku. Kohorta pozostávala z IBD pacientov liečených originálnym IFX alebo biosimilárnym CT-P13, u ktorých bola stanovená hladina IFX a ADA v centrálnom laboratóriu.

Výsledky: Kohorta pozostávala zo 116 konzekutívnych IBD pacientov. Pacienti s Crohnovou chorobou (CD – Crohn’s disease) mali v porovnaní s pacientmi s ulceróznou kolitídou (UC – ulcerative colitis) signifikantne nižšie hladiny IFX 2,41 (0,998–5,56)  mg/l vs. 4,49 (1,76–8,41)  mg/l; p = 0,017. Pacienti s intenzifikovaným režimom podávania každé 4 týždne mali signifikantne vyššie priemerné hladiny IFX ako tí s režimom podávania každých 8 týždňov (7,5 ± 3,6 mg/l vs. 2,4 ± 3,1 mg/l). Nezaznamenali sme rozdiel v hladine IFX u pacientov liečených originálnym IFX (3,25 (1,24–6,52)  mg/l) a biosimilárnym CT-P13 (3,03 (1,30–7,10)  mg/l. Hladina IFX korelovala s hladinou ADA (p = 0,005).

Záver: Výsledky našej štúdie preukázali, že IBD pacienti s intenzifikovaným režimom vrámci udržiavacej liečby majú signifikantne vyššie hladiny IFX. Ďalšími faktormi vedúcimi k vyšším hladinám IFX boli diagnóza UC bez ADA.

Chirurgická liečba Crohnovej choroby – vlastné výsledky

J. Sekáč, A. Prochotský, L. Mičulík, M. Repáň

II. chirurgická klinika LF UK a UN Bratislava

Už dávno neplatí, že nešpecifické zápalové ochorenie čreva (IBD – inflammatory bowel disease) je zriedkavé ochorenie – „Tempora mutantur, et nos mutamur in illis“. Čo však bohužiaľ platí naďalej napriek zlepšeniu diagnostických a terapeutických metód je to, že takmer polovica pacientov s Crohnovou chorobou vyžaduje resekciu črevnú v prvých 10 rokoch po diagnostikovaní ochorenia (Regueiro, 2017). A to stále nie je to najhoršie. Horšia správa je, že v tomto prípade chirurgická liečba nie je kuratívnou liečbou a je vysoká pravdepodobnosť aj v súčasnosti, že bude nutná ďalšia reoperácia v nasledujúcich rokoch. Úspešný a dobrý chirurg z pohľadu pacienta je taký, ktorý problém vyrieši tak, aby nebola nutná ďalšia operácia. To asi nie je v súčasnosti možné žiadnemu pacientovi zaručiť, ale v spolupráci s dobrým gastroenterológom správny pooperačný management pacienta by mal znížiť riziko reoperácie, a to je témou na diskusiu gastroenterológa  s chirurgom:

1. dávať farmakologickú profylaxiu paušálne od 8 týždňov po operácii u chirugicky indukovanej remisii alebo sa riadiť podľa Rutgeertsovho skóre a počkať 6–12 mesiacov na prvú kontrolnú pooperačnú ileokolonoskopiu;
2. ktorý druh farmakologickej profylaxie pacientovi navrhnúť – je vhodné vzájomne sa dohodnúť gastroenterológ-chirurg, alebo ako je to bežné v praxi: gastroenterológ navrhne a pacient sa obráti na svojho chirurga či má súhlasiť s navrhovaným riešením anti-TNF alebo thiopuríny alebo najčastejšie stále využívané aj nitroimidazolové antibiotiká (alebo kombinácie);
3. kedy realizovať alebo doporučiť pacientovi prvé endoskopické pooperačné vyšetrenie – u nášho súboru pacientov ak je nasadená medikamentózna profylaxia a gastroenterológ neindikuje vyšetrenie tak vyšetrenie žiadame 6 mesiacov po operačnom výkone.

Záver: V našom krátkom príspevku by sme chceli zhrnúť výsledky našej práce za 10 rokov v súbore pacientov s Crohnovou chorobou a načrtnúť pár nosných tém na diskusiu medzi gastroenterológom a chirurgom.

Cudzie telesá v gastrointestinálnom trakte

M. Kaščák

Interné oddelenie, FN Trenčín

Cudzie telesá (Ct) v gastrointestinálnem trakte (GIT) nie sú častým, ale ani zriedkavým klinickým problémom. Príčina ich vzniku je rozmanitá a stále vznikajú nové príčiny. Do GIT sa Ct môžu dostať buď orálne, rektálne, cez kožu alebo prienikom z iných častí tela, teda iatrogénne. Odhaduje sa, že na Slovensku sa vyskytuje ročne asi 600 prípadov prehltnutých Ct a liečbu si vyžiada 60–180 prípadov. Vážne situácie vzniknú u < 1 % prípadov. Napríklad v USA na následky prehltnutých Ct zomrie 1 500 a na café coronary syndróm až 3 000 ľudí. Náhodné prehltnutie Ct u dospelých je častejšie u psychicky chorých, mentálne retardovaných a u alkoholikov. Jediná nemocnica na Slovensku pre obvinených a odsúdených je v Trenčíne, preto väčšina pacientov u ktorých sme endoskopicky odstraňovali Ct z hornej, či dolnej časti GIT tvoria väzni, ktorí takýmto spôsobom sledujú určité výhody. Všeobecne však najviac Ct, až 80 % prehltnú deti. Väčšina z nich má < 3 roky a najčastejšie ich požijú počas hry. U dospelých náhodné prehltnutie Ct vzniká pri nepozornom a rýchlom jedení, pri poruche zraku, pri alkoholovom opojení a u nositeľov zubnej protézy. Medzi najčastejšie Ct patria potraviny alebo ich zložky, ako sú orechy, kôstky a kosti. Zle rozžuté jedlá z mäsa, spôsobujúce bolusovú obštrukciu sa vyskytujú hlavne u starých ľudí (steak house syndróm, café coronary syndróm, sushi syndróm). Najčastejšími prehltnutými Ct u detí sú mince. Najnebezpečnejšie sú Ct dlhé, široké, špicaté, ostré, gombičkové batérie, magnety a narkotika prenášané v rôznych obaloch. Medzi prehltnutými Ct sú značné geografické rozdiely. Lekár by mal na Ct myslieť pri chronickom kašli, recidivujúcej pneumónii, piskotoch, stridore, dysfágii, pri teplotách neznámeho pôvodu, slizničných léziach, pri nejasných bolestiach brucha. Endoskopista, ktorý sa rozhoduje o extrakcii Ct si musí zodpovedať tieto otázky: Môže Ct spôsobiť obštrukciu a/alebo perforáciu? Môže byť bezpečne endoskopicky odstránené? Je RTG kontrastné? Aká je jeho lokalizácia? Pohybuje sa? Mení sa jeho poloha? Rektálne Ct tvoria myriádu telies, väčšinou sa do tejto časti dostanú úmyselne (sexuálne), vsunutím. Iba 3,5 % sa do rekta dostane po prehltnutí. Až 95 % pacientov tvoria muži. Medzi iatrogénne Ct možno zaradiť rôzne putujúce stenty, kapsulové endoskopy, ventrikulo-peritoneálne shunty, intrauterínne telieska. Pretože výskyt Ct stúpa, vznikli rôzne organizácie, ktoré sa touto problematikou podrobne zaoberajú, napr. Susy Safe Project, čo je nadnárodný projekt prevencie poškodení Ct u detí a viaceré iné. V liečbe Ct je na prvom mieste liečba endoskopická s 95% úspešnosťou. Chirurgická liečba je rezervovaná na stavy, kedy zlyhala liečba endoskopická a na liečbu komplikácií, medzi ktoré patria: perforácia, obštrukcia, infekcia, masívne krvácanie, fistuly, migrácia cez GIT do iných orgánov, ale aj toxidróm. Vážne komplikácie vznikajú v 1–5 %. Mortalita liečby Ct je veľmi nízka. V súbore 127 000 liečených nebol zaznamenaný v americkom registri ani jeden exitus.

Akútne poškodenie pečene a úloha extracelulárnej DNA

J. Čonka, L. Vokálová, L. Lauková, V. Borbelyová, J. Bábíčková, P. Celec

Ústav molekulárnej biomedicíny, LF UK v Bratislave

Niekoľko nedávnych štúdii poukázalo na skutočnosť, že pri poškodeniach pečene dochádza ku výraznému uvoľňovaniu DNA z hepatocytov. Takto uvoľnená DNA stimuluje vrodenú imunitnú odpoveď, ktorá podnieťuje zápalovú odpoveď a zhoršuje poškodenie pečene. Podobný mechanizmus bol taktiež popísaný pri zlyhávaní obličiek. Deoxyribonuklázy sú enzýmy, ktoré sú schopné degradovať tzv. extracelulárnu DNA (ecDNA), ktorá je vypudená z poškodených buniek. Degradácia prostredníctvom týchto enzýmov by mohla znižovať prítomnosť ecDNA, ktorá by následne mohla zmierniť ďalšie poškodzovanie tkaniva a tým zlepšiť prognózu ochorenia. Cieľom tejto štúdie bolo kvantifikovať plazmatickú ecDNA ako aj nukleárnu či mitochondriálnu frakciu v modeli akútneho poškodenia obličiek. Tioacetamid (TAA) je látka, ktorá spôsobuje nekrózu hepatocytov, čím dochádza ku uvoľňovaniu DNA do cytoplazmy a extracelulárneho prostredia. V prezentovanej štúdii, TAA bol použitý na indukovanie poškodenia pečene u experimentálnych potkanov. Následne, koncentrácia ecDNA, nukleárnej DNA a mitochondriálnej DNA bola stanovená v kontrolnej skupine, rovnako ako vo skupine, ktorej bolo podávané TAA a vo skupine, ktorá dostávala TAA a DNázu. Porovnaním voči kontrolnej skupine, koncentrácia nukleárnej, ako aj mitochondriálnej DNA bola vyššia vo skupine, kde bolo podávané TAA. Vo skupine, v ktorej bolo podávané TAA a DNáza došlo ku miernemu nesignifikantnému poklesu v celkovej koncentrácii ecDNA a mitochondriálnej DNA, avšak nedošlo ku žiadnemu poklesu pri nukleárnej DNA. Okrem toho, tento trend bol sprevádzaný aj poklesom bilirubínu, kreatinínu a močoviny v krvi, jako markera pre renálne poškodenie.

Záver našej štúdie potvrdil hepatotoxický a nefrotoxický účinok TAA a poukázal na parciálny hepatoprotektívny účinok DNázy. Asociácia medzi zvýšenou extracelulárnou DNA a hepatálnym poškodením bola potvrdená a liečba prostredníctvom deoxyribonukleázy viedla ku miernemu zlepšeniu hepatorenálneho poškodenia.

Endoskopický management benígnych stenóz pažeráka

E. Veseliny, M. Zakuciová, L. Gombošová

I. interná klinika, UN L. Pasteura Košice

Benígne stenózy pažeráka ostávajú naďalej pomerne častým endoskopickým nálezom. Tieto stenózy vznikajú vďaka širokej variabilite rôznych benígnych stavov. Najčastejším symptómom je dysfágia, ktorá sa obvykle objavuje, ak stenóza na > 50 % zužuje lúmen pažeráka. Z hľadiska terapie je väčšina benígnych stenóz pažeráka riešiteľná prostredníctvom jednoduchej dilatácie, avšak časť stenóz môže byť refraktérna a ťažko liečiteľná aj najagresívnejšími formami endoskopickej terapie. V prednáške autori uvádzajú súčasný stav endoskopického managementu benígnych pažerákových stenóz, pričom stručne uvádzajú aj výsledky z vlastného pracoviska, z posledných 7 rokov.

Úloha deoxyribonukleáz v gastrointestinálnom trakte

B. Gromová, Ľ. Janovičová, D. Drobná, R. Lipták, R. Gardlík, P. Celec

Ústav molekulárnej biomedicíny, LF UK v Bratislave

Pri zápalových ochoreniach gastrointestinálneho traktu (GIT) dochádza k poškodeniu tkaniva aj k bunkovej smrti a následnému uvoľňovaniu DNA, ktorá sa nazýva extracelulárna DNA (ecDNA). Boli preukázané proinflamačné vlastnosti ecDNA aktiváciou receptorov vrodenej imunity. Deoxyribonukleázy (DNázy) štiepia fosfodiesterové väzby DNA. Exogénne DNázy v animálnych modeloch mali protizápalové účinky. Zatiaľ nie je známe do akej miery môže endogénna aktivita DNáz ovplyvňovať riziko zápalových ochorení. Cieľom tejto práce bolo porovnať DNázovú aktivitu v rôznych častiach GIT a ich obsahu u zdravých laboratórnych myší. Na experiment sme použili 20 dospelých zdravých myší outbredného CD1 kmeňa (10 samíc a 10 samcov). Endogénna DNázová aktivita jednotlivých častí GITu a ich obsahov bola analyzovaná pomocou radiálnej difúzie. Sledoval sa vplyv homogenátu orgánov aj obsahov na aktivitu exogénnej DNázy. Na základe výsledkov z meraní DNázovej aktivity v orgánoch aj ich jednotlivých obsahoch GIT sa ukázala rozsiahla variabilita s klesajúcou tendenciou v smere k distálnemu koncu. Neboli pozorované pohlavné rozdiely. Objavila sa však vysoká interindividuálna variabilita. Nízka endogénna DNázová aktivita by mohla prispievať k patogenéze prejavu chronických zápalových ochorení čreva, najmä u ulceróznej kolitídy. Naše experimenty ukázali, že aktivita DNázy je rozlične inhibovaná v rôznych častiach GIT. Túto skutočnosť je možné využiť pri optimalizácii prípravy cielených lokálnych terapeutík založených na DNáze a účinkujúcich v danej časti GIT. Presnejšie stanovenie DNázovej aktivity v jednotlivých úsekoch by mohlo v budúcnosti výrazne pomôcť pri rôznych zápalových ochoreniach a zlepšiť tak ich prognózu. Úlohu DNázy ako aj determinanty jej interindividuálnej variability budeme skúmať v nasledujúcich experimentoch.

Táto práca bola podporená grantom MŠVVaŠ VEGA 1/0204/17.

Bakteriálne infekcie a hepatálna encefalopatia – analýza súboru

J. Strachan, N. Bystrianska, S. Adamcová-Selčanová, J. Vnenčáková, J. Sváč, Ľ. Skladaný

HEGITO – Hepatologické, gastroenterologické a transplantačné oddelenie II. internej kliniky SZU, FNsP F. D. Roosevelta Banská Bystrica

Úvod: Bakteriálne infekcie sú častou komplikáciou u pacientov s cirhózou pečene. Bakteriálne infekcie sú zároveň jedným z precipitačných faktorov rozvoja hepatálnej encefalopatie (HE) u pacientov s pokročilým chronickým ochorením pečene (ACLD – advanced chronic liver disease). Infekcie zhoršujú prognózu pacientov s cirhózou pečene.

Cieľ: Zistiť výskyt bakteriálnych infekcií a ich asociáciu s hepatálnou encefalopatiou u pacientov s pokročilým chronickým ochorením pečene.

Metodika: Retrospektívna analýza údajov elektronickej databázy NIS CareCenter Copyright 2000, CGM verzia 3.19.1 u pacientov s ACLD hospitalizovaných na HEGITO BB v čase medzi júlom 2014 a decembrom 2015. Hepatálna encefalopatia bola stanovovaná lekárom podľa West-Haven klasifikácie. Vstupné kritériá: 1. ACLD, 2. hospitalizácia na HEGITO, 3. informovaný súhlas. Vylučovacie kritériá: 1. malignita, 2. ACLD po ortotopickej transplantácii pečene, 3. FMODA (Frekventná maloobjemová drenáž ascitu cestou implantovaného peritoneálneho katétra), 4. nedostatok údajov.

Výsledky: V intervale štúdie splnilo inklúzne kritériá 235 pacientov (pts), 18 pts bolo vylúčených, do definitívnej analýzy bolo zahrnutých 217 pts. V sledovanej kohorte malo 67 pts (30,9 %) potvrdenú infekčnú komplikáciu, 150 pts (69,1 %) bolo bez prítomnej infekcie, 68 pts (31,3 %) malo klinicky stanovenú HE. Vo skupine pacientov s infekciou bolo 42 mužov (62,7 %) s priemerným vekom 54,3 rokov; 25 žien (37,3 %) s priemerným vekom 57,3 roka, dominovala etiológia ALD (alcohol liver disease) celkovo u 42 pts (62,7 %); priemerné Child-Pugh skóre bolo 10,34 ± 1,77 bodov a priemerné MELD skóre 18,46 ± 8,44 bodov. U 32 pts s infekciou (47,8 %) bola diagnostikovaná klinicky manifestná hepatálna encefalopatia. Vo skupine pacientov bez infekcie bola HE diagnostikovaná v 24,2 % (36 pts); p = 0,001174.

Záver: Pacienti s ACLD s infekciou mali signifikantne vyšší výskyt HE ako pacienti s ACLD bez infekcie.

Fekálna mikrobiálna transplantácia v experimentálnej kolitíde

R. Lipták, B. Gromová, P. Celec, R. Gardlík

Ústav molekulárnej biomedicíny, LF UK v Bratislave

V súčasnosti sa veľa diskutuje o črevnej mikroflóre a o možnosti jej ovplyvnenia pomocou fekálnej mikrobiálnej transplantácie (FMT). FMT sa v klinike používa k liečbe rekurentnej infekcie Clostridium difficile. Rovnako sa overuje účinnosť tejto metódy v liečbe zápalových črevných ochorení, kde dosahuje rôzne výsledky. Experimentálne sa táto metóda používa na skúmanie patogenézy ochorení a potenciálnej liečby. Cieľom našich experimentov bolo pomocou modulácie mikrobiómu ovplyvniť závažnosť kolitídy. Darcami stolice na FMT boli zdravé myši, ktorým sme po odbere indukovali kolitídu. Retrospektívne, na základe klinických prejavov, boli myši rozdelené na senzitívne a rezistetntné voči kolitíde. Pôvodná mikroflóra bola príjemcom redukovaná pomocou kombinácie antibiotík. Aplikovaný bol mikrobióm od senzitívnych aj rezistetných darcov, čím vznikli dve skupiny príjemcov (senzitívna a rezistentná) a následne im bola indukovaná kolitída. Príjemci senzitívnej mikrobioty mali menšie straty hmotnosti, dlhšie črevá a nižšiu črevnú permeabilitu. V ostatných zápalových parametroch sa skupiny medzi sebou nelíšili. Cieľom ďalšieho experimentu bola liečba kolitídy pomocou FMT. Niektoré štúdie ukázali, že počas gravidity môže stúpať diverzita mikrobiómu, čo odôvodňuje použitie takéhoto mikrobiómu na liečbu. Kolitída bola vyvolaná ako v predošlých experimentoch. Materiál na FMT bol získaný z céka gravidných aj negravidných samíc a následne použitý na terapiu kolitídy. Na základe úbytku hmotnosti a pomeru hmotnosti a dĺžky čreva, sa dá predpokladať, že mikrobióm z gravidnej myši negatívne vplýva na priebeh kolitídy. Avšak, počas experimentu bola zaznamenaná vysoká mortalita, ktorá významne znižuje štatistickú silu. Naše intervencie čiastočne ovplyvnili závažnosť kolitídy. Vzhľadom na to, že mikrobióm ešte nebol sekvenovaný nevieme s určitosťou prisúdiť pozorované výsledky efektu FMT.

Extracelulárna DNA ako potencionálny prognostický a terapeutický marker u pacientov so zápalovým ochorením čreva

K. Tomová1, Z. Lešková2, T. Hlavatý2, B. Konečná1

1 Ústav molekulárnej biomedicíny, LF UK v Bratislave

2 V. interná klinika LF UK a UN Bratislava

Zápalové ochorenia čreva majú vzrastajúcu incidenciu. Presná patogenéza nie je presne známa. Niekoľko štúdií popísalo, že počas poškodenia tkanív alebo bunkovej smrti vzrastá extracelulárna DNA (ecDNA). ecDNA je mimobunková DNA, ktorej prítomnosť bola dokázaná v plazme ako možná imunogénna, a tiež možno potenciálna príčina chorôb. Aktivita DNázy môže čiastočne modulovať tento imunogenetický efekt.

Cieľom štúdie bolo zistiť koncentráciu ecDNA u pacientov so zápalovými ochoreniami čreva v porovnaní so zdravými kontrolami a popísať DNázovú aktivitu.

Vzorky krvi boli získané od 40 pacientov so zápalovým ochorením čreva a 13 zdravých kontrol. Vzorky plazmy boli použité na izoláciu a fluorometrickú kvantifikácia ecDNA, určenie koncentrácie jadrovej a mitochondriálnej zložky DNA a stanovenie aktivity DNázy. Dáta boli analyzované použitím one-way ANOVA a repeated measures ANOVA. Dáta sú prezentované ako priemer + štandardná odchýlka.

Vzorky sú rozdelené na dve veľké skupiny mužov a ženy, pričom obe skupiny ešte na zdravé kontroly, Crohnovu chorobu (CD – Crohn’s disease) a ulceróznu kolitídu (UC – ulcerative colitis). Neboli preukázané žiadne signifikantné rozdiely medzi skupinami v hodnotách koncentrácie ecDNA, ani v množstve jadrovej a mitochondriálnej ecDNA. Pozorovali sme signifikantne vyššiu DNázovú aktivitu u pacientiek s UC, vporovnaní s pacientkami s CD a zdravými kontrolami. U mužov takýto rozdiel nebol zaznamenaný.

Zistili sme zvýšenú aktivitu DNázy u pacientiek s UC. Nepodarilo sa nám potvrdiť hypotézu o zvýšenej ecDNA u pacientov so zápalovými črevnými ochoreniami (UC a CD). Vzhľadom na to, že išlo o pilotnú štúdiu, naše výsledky bude potrebné potvrdiť po získaní väčšieho súboru vzoriek od pacientov.

Táto práca bola podporená grantom MŠVVaŠ VEGA 1/0204/17.

Alveolárna echinokokóza pečene, diagnostický problém

R. Rosoľanka 1, K. Šimeková1, D. Antolová2

1 Klinika infektológie a cestovnej medicíny JLF UK UN Martin

2 Parazitologický ústav Slovenskej akadémie vied, Košice

Úvod: Alveolárnu echinokokózu (AE) zapríčiňuje larválne štádium Echinococcus multilocularis (EM). Ide o závažné parazitárne ochorenie človeka charakterizované infiltratívnym až deštruktívnym rastom pripomínajúce nádorové ochorenie, ktoré neliečené končí obvykle v priebehu 10–15 rokov smrťou hostiteľa. Po infikovaní medzihostiteľa je prvým napadnutým orgánom najčastejšie pečeň, kde dochádza k tvorbe multilokulárnych cýst obsahujúcich početné larválne štádiá EM.

Ciele a metódy: Cieľom je poukázať na existenciu a zvyšujúci sa výskyt závažnej parazitózy v SR, ktorá môže ohroziť zdravie človeka prípadne skončiť až fatálne. Súbor pacientov pozostáva z evidovaných osôb nakazených AE diagnostikovaných medzi rokmi 2000 a 2017 na Klinike infektológie a cestovnej medicíny UNM. Účelom bolo retrospektívne hodnotenie zamerané najmä na adekvátne a dostupné možnosti diagnostiky ochorenia.

Výsledky: Pri zobrazovacích vyšetreniach nebol dokázaný morfopatologický korelát, ktorý by jednoznačne svedčil pre nákazu AE. V 97 % prípadov sa jednalo o nešpcifické nálezy často zamieňané s infiltratívne sa správajúcimi malignitami. Len vo dvoch prípadoch (5,5 %) bolo zobrazovacie a serologické vyšetrenie dostačujúce k určeniu diagnózy. V ostatných prípadoch serológia vykazovala skríženú protilátkovú pozitivitu medzi Echinococcus granulosus a EM. Biopsia pečene mala dobrú spoľahlivosť a to v 77,7 % prípadov. Na druhej strane na odlíšenie pôvodcu ochorenia je mikroskopický obraz nedostačujúci. V posledných rokoch je do praxe zavádzaná PCR diagnostika resekátu z pečeňového parenchýmu. Do súčasnej doby bola táto metóda realizovaná u 13 pacientov (36,1 %) so 100% úspešnosťou.

Záver: AE je ochorenie, ktorého incidencia sa na územi SR zvyšuje. Môžeme predpokladať, že tento vzrastajúci trend bude pokračovať aj naďalej, a to nie len kvôli endemickej situácii v SR, ale aj ďalším zdokonaľovaním diagnostického postupu, čo bude kľúčové v následnej liečbe pacienta.

Variabilita autonómneho nervového systému pri funkčných poruchách gastrointestinálneho traktu

P. Lipták1, M. Mešťaník2,3, P. Bánovčin1, I. Tonhajzerová2,3, R. Hyrdel1

1 Interná klinika – gastroenterologická JLF UK a UN Martin

2 Martinské centrum pre biomedicínu, JLF UK a UN Martin

3 Ústav fyziológie, JLF UK a UN Martin

Úvod: Funkčné poruchy gastrointestinálneho systému (FGIT) patria medzi najčastejšie ochorenia tráviaceho traktu s prevalenciou v rozvinutých krajinách až do 30 %. Ich etiopatogenéza nie je, aj napriek vedeckému pokroku známa. Predpokladá sa multifaktoriálny pôvod, ktorý vyúsťuje do neuro-imuno-humorálnej poruchy regulácie GITu. Autonómny nervový systém je považovaný za esenciálnu časť osi v črevo-mozog, pričom jeho variabilia, adaptácia a regulácia u pacientov s funkčnými ochoreniami je neuspokojivo prebádaná.

Cieľ: Cieľom pilotnej štúdie je sledovanie zmien aktivity vegetatívneho nervového systému u pacientov s FGIT počas pokoja a v odpovedi na fyziologickú záťaž.

Metodika: Hodnotený súbor pozostáva z pacientov s FGIT vyhodnotených na základe ROME IV kritérií. Do štúdie neboli zaradení pacienti s ochoreniami alebo s liečbou interferujúcou s metodikami meraní. Všetci zaradení do súboru boli starší ako 18 rokov a mladší ako 40 rokov. Kontrolná skupina pozostávala zo zdravých asymptomatických dobrovoľníkov. Meranie spočívalo v kontinuálnom zázname elektrodermálnej aktivity (prístroj BioInfinity, Kanada) v pokoji a v odpovedi na laboratórne fyziologické záťažové testy. Vyšetrenia prebiehali za štandardných podmienok a v rovnakom čase vzhľadom na možný vplyv cirkadiánnych rytmov.

Výsledky: U pacientov s FGIT sme zaznamenali signifikantne vyššiu reaktivitu sympatikového nervového systému v odpovedi na záťažový test vporovnaní s kontrolnou skupinou zdravých dobrovoľníkov (p < 0,05).

Záver: Pilotné výsledky štúdie naznačujú zvýraznenie sympatikovej odpovede na stresový podnet hodnotenej pomocou stanovenia dynamických zmien elektrodermálnej aktivity u pacientov s FGIT. Detailná charakteristika narušenia fyziologických regulačných mechanizmov môže napomôcť k objasneniu patomechanizmov funkčných ochorení GIT nevyhnutných pre zlepšenie diagnostiky a cielenej terapii.

Práca bola podporená grantom VEGA 1/0044/18, grantom UK/92/2017 a projektom „Martinské centrum pre biomedicínu (BioMed Martin) “, ITMS kód projektu: 26220220187, ktorý je spolufinancovaný zo zdrojov EÚ.

Rozdiel v expresii cytokínov v zapálenej a nezapálenej sliznici u pacientov s nešpecifickými zápalovými ochoreniami čreva

Z. Lešková, A. Krajčovičová, I. Šturdík, T. Koller, M. Huorka, T. Hlavatý

V. interná klinika LF UK a UN Bratislava

Etiopatogenéza Crohnovej choroby (CD – Crohn’s disease) a ulceróznej kolitídy (UC – ulcerative colitis) napriek intenzívnemu výskumu nie je doposiaľ známa. Nedávne štúdie poukazujú na rozdielny cytokínový profil CD a UC rovnako aj odlišné zastúpenie imunitných buniek.

Cieľ: Cieľom našej štúdie bolo analyzovať expresiu mRNA zápalových, regulačných a protizápalových cytokínov rovnako aj chemokínov a ich receptorov.

Metódy: Realizovali sme prierezovú štúdiu. Súbor pacientov tvorilo 87 konzekutívnych pacientov (47 CD a 40 UC) s nešpecifickými zápalovými ochoreniami čreva, sledovaných v IBD centre V. internej kliniky LF UK a UNB. U každého pacienta sme realizovali kolonoskopické vyšetrenie, odobrali sme bioptické vzorky zo zapálenej a nezapálenej sliznice sigmy, u pacientov s CD aj z oblasti terminálneho ilea. Z bioptických vzoriek bola mRNA izolovaná pomocou RNázy Mini KiT (QIAGEN). Reverzná transkripcia bola realizovaná metodóu RT-PCR. Kvantita stanovenej mRNA bola vyjadrená rozdielom PCR cyklov v porovnaní s house-keepingovým génom GAPDH. Porovnali sme expresiu mRNA cytokínov v zapálenej a nezapálenej sliznici IBD pacientov.

Výsledky: Vyššiu expresiu IL-8 (p = 0,04), IL-23 (p = 0,019), TLR2 (p = 0,002), CCR1 (p = 0,007), CCR2 (p = 0,037), CCR5 (p < 0,001), CD206 (p = 0,011), TNF-α (p = 0,002) a IL-6 (p = 0,006) sme zaznamenali v zapálenej sliznici sigmy u pacientov s UC v porovaní s expresiou v nezapálenej sigme. U pacientov s CD sme pozorovali signifikantne vyššiu expresiu chemokínov CCR1 (p = 0,005) a IL-8 (p < 0,001) v zapálenej sliznici terminálneho ilea a zníženú expresiu ligandu CCL5 (p = 0,02) v porovnaní s expresiou cytokínov v nezapálenej sliznici. Tiež u pacientov s CD sme nezaznamenali rozdiel v expresii cytokínov medzi zapálenou a nezapálenou sliznicou sigmy.

Záver: Pozorovali sme signifikantne vyššiu expresiu cytokínov IL-8 (p < 0,001), CCR1 (p = 0,005) v zapálenej sliznici terminálneho ilea u pacientov s CD. U pacientov s UC sme pozorovali signifikantne vyššiu expresiu tiež IL-8 (p = 0,04) a ďalšich cytokinov IL-23 (p = 0,019), TLR2 (p = 0,002), CCR1 (p = 0,007), CCR2 (p = 0,037), CCR5 (p < 0,001), CD206 (p = 0,011), TNF-α (p = 0,002) a IL-6 (p = 0,006) v zapálenej sigme. Naše výsledky naznačujú aj vyššiu expresiu mRNA cytokínov aj v makroskopicky nezapálenej sliznici sigmy u pacientov s CD.

Fekálna mikrobiálna transplantácia v liečbe rekurentnej klostrídiovej enterokolitídy

M. Sarvašová1, A. Koščálová1,2, I. Stankovič1

1 Klinika infektológie a geografickej medicíny LF UK, SZU a UN Bratislava

2 Slovenská zdravotnícka univerzita, Bratislava

Podľa údajov, ktoré každoročne zverejňuje Úrad verejného zdravotníctva SR počet nákaz vyvolaných baktériou Clostridium difficile narastá. Vo všeobecnosti platí, že častá alebo dlhodobá hospitalizácia, užívanie antibiotickej liečby ale aj imunokompromitovaný status sú prediktívnymi faktormi rozvoja klostrídiovej enterokolitídy (CDI). CDI sa rozvinie ako následok narušenia črevného mikrobiómu prerastaním toxikogénnych kmeňov Clostridium difficile. Závažnosť ochorenia závisí od celkového stavu pacienta, rizikových faktorov a typu baktérie. Management pacienta je náročný a napriek vhodne zvolenej antibiotickej liečbe ochorenie často recidivuje. Fekálna baktérioterapia (FBT) je v súčasnosti bezpečnou a uznávanou metódou liečby rekurentnej CDI s > 80% úspešnosťou. Podstatou je prenos fekálneho transplantátu od zdravého donora do čreva pacienta s cieľom obnoviť jeho črevný mikrobiom. Možnosti instilácie trasnplantátu do čreva sú cez horný alebo dolný gastrointestinálny trakt a volia sa vždy so zreteľom na celkový stav pacienta. Bezpečnosť a efektívnosť tejto liečebnej metódy ilustrujeme na kazuistike päť pacientov, ktorí podstúpili FBT na Klinike infektológie a geografickej medicíny LF UK, SZU a UNB. Týchto pacientov sme ambulantne sledovali 8 týždňov po výkone. Ak sa hnačky neobjavili do 8 týždňov po FBT sme výkon hodnotili ako úspešný. Aktuálne klinické výsledky naznačujú, že FBT sa môže v budúcnosti uplatniť aj v terapii iných ochorení, ktoré sú spojené s poruchou mikrobiomu čreva. Príkladmi sú chronické zápalové ochorenia čreva, metabolické ochorenia, alebo pri kolonizácii čreva enterobaktériami produkujúcimi β-laktamázu.

Trombóza portálnej žily u pacientov s cirhózou pečene – výskyt, fenotyp, liečba a vplyv na prognózu v kohorte 462 pacientov

Ľ. Bareková, S. Adamcová-Selčanová, J. Šváč, Ľ. Skladaný

HEGITO – Hepatologické, gastroenterologické a transplantačné oddelenie II. internej kliniky SZU, FNsP F. D. Roosevelta Banská Bystrica

Úvod: Cirhóza pečene, v súčasnosti v klinickej praxi nazývaná pokročilé chronické ochorenie pečene (ACLD – advanced chronic liver disease), je charakterizovaná sklonom k trombózam v splanchnickom aj systémovom venóznom systéme. Výskyt trombózy portálnej žily (PVT – portal vein thrombosis) je 0,6–16 %. Vplyv PVT na prognózu je závislý od jej stupňa, preto je podstatný konsenzus o klasifikácii PVT. Fenotyp je od asymptomatického po dekompenzáciu ACLD, krvácanie a nemožnosť transplantácie pečene. Modalitou prvej voľby je antikoagulačná liečba (AK), druhej transjugulárny intrahepatálny portosystémový skrat (TIPS); chirurgické riešenie je indikované výnimočne.

Cieľ: Zistiť výskyt PVT, jej stupeň, liečbu a vplyv na prognózu u pacientov s ACLD.

Pacienti a metodika: Analýza údajov z registra HEGITO 7 (RH7), ktorý zhromažďuje údaje o hospitalizovaných pacientoch s ACLD. Vstupné kritérium: ACLD v RH7. Vylučovacie kritérium: absencia USG/CT na diagnostiku PVT. Sledované premenné: demografické charakteristiky; etiológia ACLD, skóre Child-Pugh (CTPS) a MELD; PVT a stupeň podľa Yerdela; ascites, varixy pažeráka/žalúdka, varikózne krvácanie; liečba PVT; mortalita pacientov (celková, počas hospitalizácie a mortalita do 1 roku od zaradenia).

Výsledky: V intervale 7/2014–4/2017 z registra 432 pacientov (pts) bolo 69 pts vylúčených uvedeným vylučovacím kritériom, do finálnej analýzy postúpilo 363 pts. Priemerný vek bol 54 rokov, ženy tvorili 45 % a muži 55 %. Priemerné skóre MELD pri zaradení bolo 17. Etiológia ACLD: ALD 299 pts (69 %), NASH 27 (6 %), HCV 20 (5 %), PBC 21 (5 %), kryptogénna 17 (4 %), AIH 16 (3,7 %), PSC 15 (3,5 %), HBV 5 (1,2 %) a iné (1,4 %). PVT bola zistená u 61 pts (17 %). Yerdelovu klasifikáciu bolo možné vykonať u 39 pts (64 %). Antikoagulačná liečba bola zahájená u 26 pts (42 %). Odpoveď na liečbu bolo možné zistiť u 62 % – čiastočná (podľa Yerdela), alebo úplná rekanalizácia 31,3 %; progresia napriek liečbe 31,3 %. Celková (overall) mortalita pacientov (n = 363) počas obdobia 7/2014–9/2017 bola 45 % (n = 163), 19 % pts bolo o sledovania vylúčených. Mortalita u pts s PVT bola 44 % (n = 27); bez PVT 35 % (n = 105; p = 0,159. Mortalita počas hospitalizácie bol u pts s PVT 11 % (n = 7), bez PVT 8 % (n = 23; p = 0,06. Mortalita do 1 roka od zaradenia u pts s PVT 83 % (n = 25), bez PVT 46 % (n = 87; p = 0,0001.

Záver: Prevalencia PVT v kohorte RH-7 s ACLD sa zhodovala s výsledkami z literatúry. Jednoročná mortalita pacientov s PVT bola signifikantne vyššia, ako pacientov bez PVT. Optimálna a efektívna liečba PVT zostáva predmetom diskusie.

ALD – alcohol liver disease, NASH – non-alcoholic steatohepatitis, HCV – hepatitis C virus, PBC – primary biliary cholangitis, AIH – autoimmune hepatitis, PSC – primary sclerosing cholangitis, HBV – hepatitis B virus

Má Crohnova choroba vplyv na zníženie fertility u žien?

J. Kollerová1, T. Koller1, B. Kadlečková2, J. Tóth1, T. Hlavatý1, A. Krajčovičová1, J. Payer1

1 V. interná klinika LF UK a UN Bratislava

2 IBD centrum, Gastroenterologické centrum Assiduo

Úvod: Nižšia fertilita u žien s Crohnovou chorobu (CD – Crohn’s disease) v porovnaní so zdravými ženami je podľa starších štúdií známym dôsledkom CD. V súčasnosti však nie je jasné akým spôsobom k redukovanej fertilite dochádza. Jedným z mechanizmov by mohla byť nižšia ovariálna rezerva.

Pacienti: Sledovanú skupinu tvorili po sebe nasledujúce ženy s CD vyšetrené vo dvoch IBD centrách. Kontrolnú skupinu tvorilo 50 žien spárovaných na vek a BMI, bez anamnézy asistovanej reprodukcie.

Metódy: Všetci pacienti vyplnili osobný dotazník zameraný na parametre fertility, ako aj na fenotyp, aktivitu a liečbu CD. Ovariálna rezerva bola meraná pomocou sérovej koncentrácie anti-mulleriánskeho hormónu (AMH). Sledované parametre sme porovnali medzi sledovanou a kontrolnou skupinou. U pacientiek s CD sme zisťovali vplyv fenotypu CD a predchádzajúcej liečby na ovariálnu rezervu.

Výsledky: Súbor tvorilo 50 žien s CD a 50 kontrol. Porovnaním oboch skupín sme nepozorovali štatisticky významný rozdiel vo veku, v zastúpení žien do 30 rokov, v BMI, veku menarche, v užívaní antikoncepcie, v počte pôrodov, spontánnych potratov ani AMH (3,026 vs. 3,19; p = 0,74), 54 vs. 52 % žien malo optimálnu ovariálnu rezervu (AMH > 2,27), a 23,7 vs. 19,23 % malo nízku ovariálnu rezervu (AMH < 0,68), rozdiely medzi skupinami neboli štatisticky významné. Vek bol najsilnejším parametrom, ktorý ovplyvňoval ovariálnu rezervu v oboch skupinách. Miera poklesu AMH s vekom pri CD v porovnaní s kontrolami nebola rozdielna. Nezistili sme signifikantný vplyv trvania choroby, typu postihnutia, zápalovej aktivity, ani typu podávanej liečby na mieru poklesu AMH. Zistili sme však výraznejší pokles AMH s vekom u pacientiek po IBD operácii v porovnaní s pacientkami bez anamnézy operácie (sklon –0,12 vs. –0,29; p = 0,04) a trend ku výraznejšiemu poklesu AMH s vekom pri fenotype L2 (kolická forma, sklon –0,33 vs. –0,14; p = 0,12). Pacientky staršie ako 30 rokov mali výraznejší pokles AMH s vekom, ak CD trvala > 5 rokov (sklon –0,31 vs. –0,2; p = 0,029).

Záver: Zistili sme, že pacientky s CD mali rovnakú ovariálnu rezervu v porovnaní s kontrolami, ako aj rovnakú mieru jej poklesu s vekom. Rýchlejší pokles ovariálnej rezervy s vekom sme zistili len u pacientiek po operácii a u žien starších ako 30 rokov s > 5-ročným trvaním choroby.

Liekové poškodenie pečene pri chronických zápalových chorobách čreva – 1-ročná prospektívna observačná štúdia

T. Koller, M. Galambošová, S. Filakovská, M. Kubincova, T. Hlavatý, J. Tóth, A. Krajčovičová, J. Payer

V. interná klinika LF UK a UN Bratislava

Cieľ: Analýza 1-ročnej miery poškodenia pečene u pacientov so zápalovým ochorením čriev (IBD – inflammatory bowel disease).

Pacienti a metódy: Počas obdobia 6 mesiacov boli zahrnutí po sebe idúci pacienti s IBD a kontrolnou návštevou v centre. Základné demografické údaje, fenotyp IBD a liečba IBD boli zaznamenané pri vstupe. Aktivita aminotransferáz (AT) alaninaminotransferázy (ALT), aspartátaminotransferázy (AST), alkalickej fosfatázy (ALP) a γ-glutamyl transpeptidázy (GGT) bola stanovená pri vstupe, 3 mesiace pred vstupom do štúdie a prospektívne každé 3 mesiace po dobu 1 roka. Poškodenie pečene bolo preddefinované ako: stupeň 1 pri elevácii ALT 1–3-násobok hornej hranice normálu (ULN – upper limit of normal), stupeň 2 pri ALT > 3× ULN, hepatocelulárne poškodenie pri ALT > 2× ULN, cholestatická poškodenie pri súčasnej GGT a ALP elevácii > ULN. Pretrvávajúce poškodenie bolo definované ako zvýšenie AT pri > 1 meraní. Rizikové faktory poškodenia pečene boli identifikované medzi demografickými parametrami, fenotypom ochorenia a liečbou IBD v univariantnej aj multivariantnej analýze. Nakoniec boli zhodnotené následky poškodenia pečene na management IBD hodnotené v prípadoch s pretrvávajúcim hepatocelulárnym alebo cholestatickým poškodením.

Výsledky: Do súboru sme zaradili 251 pacientov s 917 meraniami ALT a 895 meraniami ALP a GGT. Za obdobie 1 roka bolo zistené poškodenie pečene I. stupňa u 66 (26,3 %), II. stupňa v 5 prípadoch (2 %) a hepatocelulárne poškodenie u 16 pacientov (6,4 %). V 4 prípadoch sa zistilo pretrvávajúce hepatocelulárne poškodenie. Cholestáza sa objavila v 11 prípadoch (4,4 %) a pretrvala počas celého sledovaného obdobia v 1 prípade. V multivariantnej analýze bolo hepatocelulárne poškodenie spojené s body mass indexom (BMI) (OR = 1,13; 1,02–1,26), steatózou pečene (OR = 10,61; 2,22–50,7), trvaním IBD (1,07; 1,00–1,15) a sólo liečbou infliximabom (OR = 4,57; –15,7). Cholestatické poškodenie pečene bolo spojené s predchádzajúcou resekciou čreva (OR = 32,7; 3,18–335), vyšším CRP (OR = 1,04; 1,00–1,08) a sólo liečbou azatioprínom (OR = 10,27; 1,46–72,3). V 1 prípade s prechodným hepatocelulárnym poškodením bola dávka azathioprinu znížená. V 4 prípadoch s pretrvávajúcim hepatocelulárnym poškodením boli najpravdepodobnejšie príčiny steatóza pečene, alebo alkohol, liečba IBD pokračovala bez zmeny. V 1 prípade pretrvávajúceho cholestatického poškodenia sa nezistili žiadne príznaky portálnej hypertenzie a liečba infliximabom pokračovala.

Záver: Poškodenie pečene pri IBD bolo časté, prevažne prechodné a zriedkavo malo vplyv na management IBD. Infliximab alebo azatioprin sa však potvrdili ako rizikové faktory poškodenia pečene, čo poukazuje na potrebu pravidelného monitorovania AT u pacientov liečených týmito liekmi.

IBO – naše skúsenosti s dychovým testom

J. Letkovský

Gastroenterologická klinika SZU a UN Bratislava

Syndróm bakteriálneho prerastania (SIBO – small intestinal bacterial overgrowth) označuje súbor klinických prejavov u pacientov s bakteriálnym prerastaním kolonickej flóry v tenkom čreve. Kvantitatívnym kritériom pre diagnózu SIBO je prítomnosť > 10⁵ CFU/ml duodenálneho aspirátu. Aj keď výskyt SIBO je v bežnej populácii nízky, u predisponovaných skupín pacientov môže dosahovať až 90 %. Spektrum príznakov SIBO varíruje od nezávažných dyspeptických symptómov až po ťažkú malnutríciu. V diagnostike sa pre svoju neinvazívnosť a nenáročnosť osvedčili dychové testy stanovujúce množstvo vydychovaných plynov – produktov bakteriálneho metabolizmu. V našej štúdii sme prostredníctvom H2 dychového testu s administráciou laktulózy vyšetrovali výskyt SIBO, ako aj odpoveď na liečbu rifaximínom u konzekutívnych pacientov odoslaných na vyšetrenie pre dyspeptické ťažkosti. Naše výsledky potvrdzujú vyšší výskyt SIBO u pacientov s prítomnosťou rizikových faktorov a dokumentujú tiež dobrý efekt liečby rifaximínom.

Prínos nových IFN free režimov pre pacientov s genotypom 1 chronickej hepatitídy C

P. Kristián, L. Virág, I. Schréter

Klinika infektológie a cestovnej medicíny, LF UPJŠ a UNLP Košice

Úvod: Registráciou nových antivirotík a prvých bezinterferónových (IFN free) režimov nastal v liečbe chronickej hepatitídy C (CHC) genotyp 1 (G1) významný pokrok v jej účinnosti.

Cieľ: Cieľom práce je poukázať na doterajšie vlastné skúsenosti s touto liečbou.

Metodika: Vyhodnotili sme vstupné parametre, indikáciu, priebeh a výsledky liečby u pacientov s CHC G1, ktorí boli liečení IFN free liečbou do 31. 3. 2017. Analyzovali sme vstupné parametre a virologickú odpoveď (vymiznutie HCV RNA) v 4. týždni (RVR – rapid virological response), na konci liečby (ETR – end-of-treatment-response) a 12 týždňov po liečbe (SVR – sustained virologic response) u pacientov, kde už tieto výsledky boli dostupné.

Výsledky: Na IFN free liečbu sme indikovali spolu 71 pacientov, 32 mužov a 39 žien s priemerným vekom 58 rokov. Až 45 z nich (63,4 %) boli pacienti s cirhózou resp. fibrózou F4. Výraznú trombocytopéniu (< 100 × 10⁹/l) a/alebo hypoalbuminémiu (< 35 g/l) malo 21 (29,6 %) pacientov. U 64 z 65 (98,5 %) vyšetrených bol potvrdený subtyp vírusu 1b, genotyp CC génu IL28B malo len 12 z 65 vyšetrených. Po zlyhaní predchádzajúcej 3-kombinačnej liečby s proteázovými inhibítormi bolo 21 (29,6 %) pacientov, 20 (28,2 %) bolo doteraz neliečených. Použité boli tri rôzne IFN free režimy: sofosbuvir + simeprevir (SOF + SIM) u 2 pacientov, sofosbuvir/ledipasvir (SOF/LDV) u 28 pacientov a ombitasvir/paritaprevir + dasbuvir (3D) u 41 pacientov, súčasne užívalo ribavirín 35 pacientov s fibrózou F4.

Pri hodnotení virologickej odpovede dosiahlo RVR 56 (79 %) vyšetrených, ďalších 12 (17 %) pacientov malo HCV RNA < 15 ME/ml a zvyšní traja mali 31, 33 resp. 66 ME/ml. ETR dosiahlo 70 z 71 (98,6 %) a podobne SVR 66 z 67 (98,5 %) pacientov, u ktorých sú k dispozícii výsledky SVR (zvyšný štyria vypadli zo sledovania). Nezistili sme signifikantný rozdiel pri použití režimov SOF/LDV a 3D. Žiaden pacient neukončil liečbu predčasne pre nežiaduce účinky.

Záver: Na IFN free liečbu boli podľa dostupnosti postupne indikovaní najťažší pacienti s CHC G1. Všetci doteraz liečení dobre tolerovali liečbu, nikto ju neukončil predčasne. V zhode s literárnymi údajmi sme aj v praxi pozorovali veľmi vysokú účinnosť liečby u prognosticky závažných pacientov, nezávisle od použitého liečebného režimu.

Súčasné postupy v liečbe črevného zlyhania

J. Zapotocká, L. Gombošová, M. Zakuciová

V. interná klinika, UN L. Pasteura Košice

Zlyhanie funkcie tenkého čreva z dôvodu extenzívnej resekcie má závažný medicínsky a psychosociálny dopad na pacienta. Dôvody krátkého reziduálneho zvyšku čreva sú najčastejšie masívne zrasty v dutine brušnej, Crohnova choroba tenkého čreva a ischemická choroba čriev. Najčastejším symptómom sú hnačky, chudnutie a alterácia psychického stavu. V terapii je nutný komplexný multidisciplinárny prístup so zabezpečením odborného managementu včasného štádia syndrómu krátkeho čreva s cieľom maximálne podporiť intestinálnu adaptáciu. V druhom období je rozhodujúca stabilizácia hnačiek a vytvorenie stratégie nutričnej podpory ušité na mieru pacienta. V prednáške autori uvádzajú vlastné skúsenosti s pacientmi zaradenými do programu, komplikácie a úskalia v súvislosti s dlhodobou domácou parenterálnou výživou.

Vzťah medzi percepciou globusu a kyslým laryngofaryngálnym refluxom podľa dvojkanálovej pH metrie s impedanciou

M. Ďuriček, P. Bánovčin, L. Nosáková, R. Hyrdel

Interná klinika gastroenterologická JLF UK a UN Martin

Úvod: Globus ako symptóm môže byť spojený s pažerákovou refluxovou chorobou/laryngofaryngálnym refluxom (LPR). K jeho rozvoju môže prispievať viscerálna hypersenzitivita a/alebo zmena funkčného stavu aferentných nervových zakončení v pažeráku/hypofaryngu v dôsledku refluxu. Vyslovili sme hypotézu, že medzi pacientami so symptómami LPR a s globom v porovnaní s pacientami so symptómami LPR a bez globu sú rozdiely v refluxnej záťaži v pažeráku/hypofaryngu.

Ciele a metódy: Zaradili sme pacientov s LPR, ktorí mali pozitívny reflux symptom index (RSI > 13) a aspoň jednu LPR epizódu podľa dvojkanálovej pH metrie s impedanciou. Pacienti boli aspoň 30 dní bez PPI. Zisťovali sme počet LPR epizód s poklesom pH v proximálnom pH senzore pod 5,5 resp. pod 5. Pre tieto pH sme určili expozičný čas, ktorý sme vypočítali ako celkový čas poklesu pH pod tieto hodnoty za všetky LPR epizódy. Podľa otázky v dotazníku RSI (pocit cudzieho telesa v krku) sme pacientov rozdelili na skupiny: 1. globus pozitívni (miera ťažkostí 4–5) a 2. globus negatívni (0–1).

Výsledky: Zhodnotili sme 19 pacientov. Počet globus pozitívnych a globus negatívnych pacientov bol 11 a 8. Odhliadnuc od otázky o globe, skupiny sa v RSI nelíšili (25 ± 2 vs. 21 ± 2; p = NS). Podľa pH v distálnom pažeráku sme nezistili rozdiely v expozičnom čase kyseline (2,2 ± 0,5 vs. 3,9 ± 1,1 %; p = NS). Podľa údajov z proximálneho senzora, medzi skupinami sa neukázal rozdiel v počte refluxov s poklesom pH < 5,5 (5 (2,5–6,5) vs. 3,5 (1,8–6,3); p = NS), ani v expozičnom čase v hypofaryngu pre pH < 5,5 (45 ± 14 s vs. 88 ± 42 s; p = NS). Rozdiely sme nezistili ani pri analýze počtu LPR s poklesom pH < 5 (1 (0–2) vs. 1 (1–1); p = NS), ani pri analýze expozičného času pH < 5 (16 ± 6 s vs. 42 ± 36 s; p = NS).

Záver: Medzi študovanými skupinami sme nezistili signifikantné rozdiely medzi refluxnou záťažou v distálnom pažeráku/hypofaryngu. Usudzujeme preto, že iné faktory, ako napr. viscerálna hypersenzitivita môžu zohrávať úlohu v rozvoji globu, a to aj u pacientov s objektívne stanoveným LPR.