Cvičenie v liečbe diabetes mellitus

Download PDF English version

Authors: D. Líška ¹; J. Vyjidak ²; M. Sližik ¹
Authors‘ workplace: Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Filozofická fakulta, Katedra telesnej výchovy a športu, Vedúci: Mgr. Juraj Kremnický, PhD. ¹; Neslazeno. cz ²
Published in: Prakt. Lék. 2020; 100(6): 284-288
Category: Reviews

Overview

Dôležitú úlohu pri liečbe diabetu mellitus 2. typu zohráva pohybová aktivita pacientov. Fyzickú aktivitu charakterizuje akýkoľvek pohyb spôsobený kontrakciou kostrového svalstva, ktorý vedie k zvýšeniu energetických požiadaviek. Pravidelná fyzická aktivita zohráva pri liečbe diabetu mellitus významnú úlohu. Fyzická aktivita prispieva k energetickej rovnováhe medzi príjmom a výdajom. Terapeutické cvičenie môže napomôcť zlepšiť zdravotný stav a kvalitu života pacientov s diabetom mellitus. Medzi najčastejšie druhy cvičenia pri liečbe patrí aeróbne cvičenie, silové cvičenie a intervalové cvičenie. Medzi najdôležitejšie vplyvy cvičenia patrí vplyv na inzulínovú rezistenciu, hodnoty glykémie, hodnoty glykovaného hemoglobínu HbA_1c a tiež vplyv na lipidový profil. Diabetes mellitus 2. typu je spojený s metabolickou dysreguláciou a chronickým zápalom. Pravidelné cvičenie vedie k stimulácii tvorbe cytokínov a tým pádom môže podnecovať protizápalový účinok. Cvičenie tiež zohráva významnú úlohu v prevencii pred vznikom diabetu mellitus. Významný účinok cvičenia je tiež v liečbe gestačného diabetu mellitus. Cvičenie tvorí potenciálnu terapiu aj pri liečbe komplikácii diabetes mellitus a tiež v prevencii pred nimi.

Klíčová slova:

cvičenie – diabetes mellitus – silové cvičenie – intervalové cvičenie – aeróbne cvičenie

ÚVOD

Dôležitú úlohu pri liečbe diabetu mellitus 2. typu zohráva životný režim pacienta. Popri výžive pri liečbe diabetu mellitus (1) zohráva významnú úlohu pohybová aktivita. Fyzickú aktivitu charakterizuje akýkoľvek pohyb spôsobený kontrakciou kostrového svalstva, ktorý vedie k zvýšeniu energetických požiadaviek. Pravidelná fyzická aktivita zohráva pri liečbe diabetes mellitus významnú úlohu. Fyzická aktivita prispieva k energetickej rovnováhe medzi príjmom a výdajom. Cieľom liečby diabetes mellitus 2. typu je dosiahnuť optimálne hodnoty krvnej glukózy (2) lipidov, krvného tlaku a pôsobiť preventívne pred vznikom komplikácii (3–5). Terapeutické cvičenie môže napomôcť zlepšiť zdravotný stav a kvalitu života pacientov s diabetom mellitus. Diabetes mellitus 2. typu je spojený s metabolickou dysreguláciou a chronickým zápalom. Chronický zápal môžeme definovať pomocou cirkulujúcich prozápalových cytokínov. Pri diabetes mellitus 2. typu bolo objavených viacero zvýšených cytokínov ako: TNF-α, interleukín (IL)-1β, IL-6, IL-1 a CRP (4). Cytokíny zohrávajú dôležitú úlohu v imunitnej obrane a udržovaní homeostázy (7, 8). Cvičenie môže ovplyvňovať aj samotné pôsobenie cytokínov. Kontrakcia kostrového svalstva vedie k produkcii, expresii a uvoľneniu zápalových cytokínov a iných peptidov. Tieto látky môžeme označiť ako myokíny. Myokíny ako (LIF), IL-4, IL-6, IL-7 a IL-15 zohrávajú významnú úlohu v svalovej hypertrofii a myogenéze. Pravidelné cvičenie vedie k stimulácii tvorbe cytokínov a tým pádom môže podnecovať protizápalový účinok. Protizápalový efekt môže byť mediovaný tiež inými mechanizmami ako zníženým akumulácie viscerálního tuku, zlepšením kompozície tela a zlepšením funkcie kardiovaskulárneho svalu.

ZÁKLADNE FORMY CVIČENIA

Aeróbne cvičenie – predstavuje dynamickú formu cvičenia s vyššou tepovou frekvenciou, zamerané najmä na kardiovaskulárnou funkciu. Medzi aeróbne cvičenie je možné zaradiť chôdzu, bicyklovanie, plávanie, nordic walking (9, 10).
Silové cvičenie – cvičenie zamerané na zlepšenie svalovej sily a trofiky svalstva.
Intervalové cvičenie – cvičenie s kratším trvaním, ale s väčšou intenzitou.

PREVENCIA DIABETES MELLITUS 2. TYPU

Vznik diabetes mellitus 2. typu je asociovaný s obezitou a metabolickým syndrómom. Dôležitý význam v prevencii a v liečbe zohráva pohybová aktivita a výživa. Cieľom review od Balk et al. (11) bolo zistiť preventívny účinok cvičenia a výživy na prevalenciu diabetes mellitus 2. typu. Zahrnuté boli štúdie z databáz MEDLINE, the Cochrane Central Register of Controlled Trials, CAB Abstracts, Global Health a Ovid HealthSTAR. Celkovo bolo zahnutých 53 štúdii. V porovnaní s bežnými terapiami výživa a pohybová aktivita znižovala incidenciu diabetes mellitus 2. typu (RR = 0,59; 95% CI 0,51, 0,66;), znižovala telesnú hmotnosť (−2,2 %; 95% CI −2,9, −1,4;) znižovala hodnoty glukózy nalačno (−0,12 mmol/l; 95% CI −0,20, −0,05) a tiež viedla k zlepšeniu kardiovaskulárnych markerov.

CVIČENIE A INZULÍNOVÁ REZISTENCIA

Inzulínová rezistencia zhoršuje schopnosť svalových buniek spracovať a uskladniť glukózu a triglyceridy, čo vedie k zvýšeniu ich cirkulácie v krvi. Zvýšená inzulínová rezistencia sa objavuje u ľudí s obezitou a sedavým zamestnaním. Prevalencia inzulínovej rezistencie sa zvyšuje vekom. Inzulínová rezistencia zohráva signifikantnú úlohu pri vzniku diabetes mellitus 2. typu. Inzulínová rezistencia je asociovaná s vyššími hodnotami viscerálneho tuku, glukózovou intoleranciou, hypertenziou (12), dyslipidémiou (13) a zhoršenou funkciou endotelu. Potencionálnu terapiu na liečbu inzulínovej rezistencie predstavuje cvičenie. Cieľom meta-analýzy Sampatha-Kumara et al. (14) bolo zistiť efekt aeróbneho a silového cvičenia na inzulínovú rezistenciu a glykemickú kontrolu. Zaradené boli randomizované štúdie z databáz MEDLINE, PubMed, CINHAL, Scopus and Web of Science a Cochrane Central Register of Controlled Trials. Zahrnutých bolo celkovo 11 štúdii s 846 pacientmi, 440 v intervenčnej skupine a 406 v kontrolnej. V intervenčnej skupine boli zaznamenané rozdiely v hodnotách plazmatického inzulínu o 1,64 (P = 0,0002), rozdiel HOMA-IR 0,14 (P = 0,00001) zaznamenané bolo tiež zlepšenie hladín glukózy nalačno (P = 0,00001), rozdiel v glykovanom hemoglobíne HbA_1c o 0,63 (P = 0,00001), rozdiel v BMI o 0,36 (P = 0,05) v prospech intervenčnej skupiny. Hladina významnosti bola P < 0,1. Podľa Sampatha-Kumara cvičenie viedlo k zlepšeniu inzulínovej rezistencie a predstavuje dôležitú terapiu na liečbu inzulínovej rezistencie.

CVIČENIE A METABOLICKÝ SYNDRÓM

Jedinci s prítomným metabolickým syndrómom majú väčšiu šancu na vznik kardiovaskulárnych problémov a tiež vyššiu šancu na vznik diabetes mellitus 2. typu (15). Potenciálnu terapiu predstavuje silový tréning. Cieľom meta-analýzy od Lemes et al. (16) bolo zistiť efektivitu silového tréningu na markery metabolického syndrómu ako tlak, lipidový profil, hladiny glukózy s obvodu pásu. Zahrnuté boli štúdie z databáz The MEDLINE, PEDro, EMBASE, SPORTDiscus a The Cochrane Library. Zahrnuté boli randomizované, kontrolované štúdie. Signifikantný efekt bol zaznamenaný pri znížení systolického tlaku. V ostatných hodnotách nebol zaznamenaný signifikantný rozdiel. Podľa Lemes et al. silový tréning bude viesť k zníženiu systolického tlaku a k zníženiu celkovej mortality u ľudí s metabolickým syndróm.

VPLYV CVIČENIA NA HODNOTY GLYKÉMIE

Dôležitý účinok cvičenia je na hodnoty glykémie. Cieľom meta-analýzy od Umpierre et al. (17) bolo otestovať efektivitu cvičenia na hodnoty glykovaného hemoglobínu HbA_1c u pacientov s diabetes mellitus 2. typu. Zaradené boli randomizované štúdie z databáz MEDLINE, Cochrane Central Register of Controlled Trials, EMBASE, SPORTdiscus a LILACS. Zahrnutých bolo celkovo 47 randomizovaných štúdii s 8538 pacientmi. Štruktúrované cvičenie, štruktúrované aeróbne cvičenie a štruktúrované silové cvičenie bolo spojené s redukciou glykovaného hemoglobínu HbA_1c. Pokiaľ bolo štruktúrované cvičenie dlhšie ako 150 minút týždenne, viedlo to k redukcii HbA_1c o 0,89 %. Pokiaľ bolo cvičenie v trvaní 150 minút a menej týždenne, viedlo k to k priemernej redukcii HbA_1c o 0,36 %. Podľa Umpierre et al. je štruktúrované cvičenie pozostávajúce z aeróbneho, silového cvičenia alebo kombinácie obidvoch spojené s redukciou HbA_1c u pacientov s diabetes mellitus 2. typu.

AERÓBNE CVIČENIE VS. SILOVÉ CVIČENIE

Medzi základné cvičenia využívajúce na liečbu diabetes mellitus 2. typu patrí aeróbne cvičenie a silové cvičenie. Cieľom review od Yang et al. (18) bolo porovnať efektivitu aeróbneho cvičenia a silového cvičenia pri liečbe diabetes mellitus 2. typu na hodnoty glykovaného hemoglobínu HbA_1c. Zaradené boli randomizované štúdie z databáz PubMed, EMBASE, Cochrane Central Register of Controlled Trials (CENTRAL), CINAHL a SPORTdiscus. Celkovo bolo zahrnutých 12 štúdií s počtom pacientov 623 s diabetes mellitus 2. typu. Zaznamenaný bol lepší efekt aeróbneho tréningu na hladiny glykovaného hemoglobínu o 0,18 %. Výsledok však nebol štatisticky významný. Podľa Yang et al. samotná fyzická aktivita zohráva významnejšiu úlohu ako jednotlivé typológie cvičenia.

INTENZITA AERÓBNEHO CVIČENIA A GLYKEMICKÁ KONTROLA

Dôležitú úlohu pri cvičení zohráva intenzita cvičenia. Cieľom meta-analýz od Liubaoerjijin et al. (19) bolo otestovať efektivitu aeróbneho cvičenia u pacientov s diabetes mellitus 2. typu vzhľadom na vykonávanú intenzitu. Zaradené boli randomizované štúdie z databáz MEDLINE a EMBASE. Celkovo bolo zahnutých osem štúdii s 235 pacientmi s diabetes mellitus 2. typu. Dĺžka intervencie variovala od 6 týždňov do 12 mesiacov. Vysoko-intenzívne cvičenia viedli k vyššej redukcii glykovaného hemoglobínu HbA_1c v porovnaní s cvičeniami s nižšou intenzitou. Žiadne vedľajšie účinky zaznamenané neboli. Podľa Liubaoerjijin et al. zvýšenie intenzity vedie k redukcii glykovaného hemoglobínu HbA_1c u pacientov s diabetom 2. typu, avšak je náročne určiť presne, ktorá forma má najlepší účinok.

CVIČENIE A ARTERIÁLNA FUNKCIA

Cvičenie predstavuje benefit aj pre vaskulárne zdravie. Cvičenie tvorí potenciálnu terapiu aj pre správnu funkciu ciev a artérii. Správna funkcia ciev a artérii sa zhoršuje s vekom. Diabetes mellitus 2. typu je známy ako akcelerátor zhoršenia funkcie ciev. Teórii vysvetľujúcich zhoršenie funkcie je viacero. Medzi najznámejšie patrí rola zápalu, zmena elasticity a aktivácia autonómneho nervového systému. Cieľom štúdie od Brozic et al. (20) bolo otestovať efektivitu 12-týždňového rehabilitačného programu, ktorý zahŕňal aeróbny a silový tréning na markery arteriálneho zdravia. Štúdia zahŕňala 23 pacientov s diabetes mellitus 2. typu. Aeróbny tréning vykonávali 5.krát týždenne a silové cvičenie 2–3-krát týždenne. Po 12 týždňoch bol zaznamenaný nárast VO₂max u pacientov o 16 %. Zaznamenané bolo zlepšenie obvodu pásu. Zlepšenie nastalo tiež v arteriálnej funkcii.

V štúdii od Wing et al. (21) bol sledovaný efekt zníženia kalorického príjmu a intenzívneho cvičenia na celkovú morbiditu a mortalitu u pacientov s diabetes mellitus 2. typu. Zahrnutých bolo 5145 pacientov, ktorí boli rozdelení na intervenčnú a kontrolnú skupinu. Primárne výsledky sa vyhodnocovali na základe kardiovaskulárnych príhod a cievnych mozgových príhod. Strata váhy bola vyššia v intervenčnej skupine. Zlepšenie bolo zaznamenané tiež v hodnotách glykovaného hemoglobínu HbA_1c a tiež v zlepšení kondičného stavu, avšak zlepšenie nenastalo v celkovej prevalencii kardiovaskulárnych príhod.

ANKLE-BRACHIÁLNY INDEX A CVIČENIE U PACIENTOV S DIABETES MELLITUS 2. TYPU

Diabetes mellitus je rizikovým faktorom viacerých kardiovaskulárnych patologických stavov (22). Periférna arteriálna choroba (PAD) sa častejšie vyskytuje u pacientov s diabetes mellitus 2. typu. Periférna arteriálna choroba sa najčastejšie vyhodnocuje pomocou ankle-brachial index (ABI), ktorý zaznamenáva tlak krvi na nohách v porovnaní s hornými končatinami. Potenciálnu terapiu u pacientov s patologickými hodnotami predstavuje cvičenie. Cieľom štúdie od Barone Gibbs et al. (23) bolo zistiť efektivitu cvičenia u pacientov s nekomplikovaným diabetes mellitus 2. typu. Štúdie sa zúčastnilo 120 pacientov, ktorí boli randomizovane rozdelení na dve skupiny. Jedna skupina podstúpila aeróbne a silové cvičenie pod dohľadom 3krát týždenne a druhá skupina pokračovala v bežnej starostlivosti. Štúdia prebiehala 6 mesiacov. Ankle-brachial index (ABI) bol zaznamenaný pred a po štúdii. Po 6 mesiacoch prišlo u pacientov, ktorí cvičili, k zlepšeniu ankle-brachial index (ABI) v porovnaní s tými, ktorí pokračovali v bežnej liečbe.

DIABETES MELLITUS 1. TYPU A CVIČENIE

Diabetes mellitus 1. typu vzniká následkom autoimunitného procesu proti B-bunkám Langerhansovým ostrovčekom (24). Cvičenie predstavuje tiež dôležitú terapiu v liečbe diabetes mellitus 1. typu. Cieľom review od Ostman et al. (25) bolo otestovať efektivitu cvičenia pri liečbe diabetu 1. typu. Zaradené boli randomizované štúdie, ktoré trvali viac ako 12 týždňov z databáz MEDLINE, Cochrane Controlled Trials Registry, CINAHL, SPORTDiscus a Science Citation Index. U pacientov s diabetom 1. typu bolo zaznamenané signifikatné zlepšenie v telesnej kompozícii (MD 2,20 kg, CI 3,79–0,61, p = 0,007). Signifikantné zlepšenie tiež nastalo v hodnotách BMI (MD 0,39 kg/m², 95% CI 0,75–0,02, p = 0,04). Zlepšenie nastalo tiež v hodnote LDL cholesterolu (MD 0,21 mmol/l, 95% CI 0,33–0,08, p = 0,002). U cvičiacich deti nastalo zlepšenie v dávke inzulínu (MD 0,23 IU/kg, 95% CI 0,37–0,09, p = 0,002), obvode pásu (MD 5,40 cm, 95% CI 8,45–2,35, p = 0,0005) a tiež v hodnote triglyceridov (MD 0,21 mmol/l, 95% CI 0,42–0,01, p = 0,04). Zlepšenie nenastalo v zmene glykovaného hemoglobínu HbA_1C, glukóze nalačno, hodnotách tepovej frekvencie, systolickom tlaku v pokoji. Cvičenie u pacientov neviedlo k väčším rizikám hypoglykémie. Podľa Ostman et al. vedie cvičenie k zlepšeniu telesnej kompozície, k zlepšeniu hodnôt BMI, k ovplyvneniu dávok inzulínu, k optimálnejším hodnotám obvodu pásu a k lepším hodnotách lipidového profilu pri diabetes mellitus 1. typu.

GESTAČNÝ DIABETES MELLITUS A CVIČENIE

Gestačný diabetes predstavuje jednu z najčastejších komplikácii v tehotenstve (26). Ženy s gestačným diabetes mellitus sú náchylnejšie k vzniku komplikácii tehotenstva. Cieľom meta-analýzy od Zheng et al. (27). bolo zistiť efektivitu cvičenia na gestačný diabetes mellitus. Autori zaradili randomizované štúdie z databáz PubMed, EMbase, Web of Science, EBSCO a Cochrane library. Celkovo bolo zaradených päť randomizovaných štúdii s 1872 ženami. Cvičenie viedlo k výraznej redukcii rizika vzniku gestačného diabetes mellitus, ale nemalo vplyv na predčasný pôrod, hmotnosť dieťaťa a skóre Apgarové a preeklampsiu. Cieľom štúdie od Kokic et al. (28) bolo zistiť efektivitu štruktúrovaného, individuálneho aeróbneho a silového cvičenia na výsledky u žien s gestačným diabetom mellitus. Tridsať osem žien bolo rozdelených na dve skupiny. Jedna skupina (n = 8) dostala štandardnú liečbu a terapiu cvičením a druhá (n = 20) iba štandardnú liečbu. Cvičebný program bol vykonávaný 2 týždenne po 50–55 minút. Ženám v cvičiacej skupine bola tiež odporúčaná chôdza po dobu najmenej 30 minút denne. Na konci tehotenstva boli u žien v cvičiacej skupine zachytené nižšie hodnoty postprandiálnej glukózy ako v skupine, ktorá podstúpila iba klasickú liečbu. Hodnoty glukózy nalačno neboli signifikatne rozdielne. Štruktúrovaný cvičebný program nebol spojený so žiadnymi nežiadúcimi účinkami.

DIABETICKÁ PERIFÉRNA NEUROPATIA A CVIČENIE

Diabetická periférna neuropatia je častou komplikáciou diabetes mellitus. Najčastejšou formou je symetrická neuropatia charakteristická periférnou senzomotorickou dysfunkciou. Symptómy môžu zahŕňať zmeny v taktilnej senzitivite, senzitivite bolesti, v propriocepcii a kinestézy. Tieto zmeny môžu byť podmienené neurálnou apoptózou. Potenciálnu terapiu pri liečbe diabetickej periférnej neuropatie predstavuje cvičenie. Cieľom štúdie od Yoo et al. (29) bolo otestovať efektivitu aeróbneho cvičenia pod dohľadom u pacientov s diabetickou periférnou neuropatiou. Cvičebný program trval 16 týždňov a zahŕňal 14 pacientov s diabetickou periférnou neuropatiou. Aeróbne cvičenie trvalo od 30 do 50 minút. Pacienti si mohli vybrať stacionárny bicykel, bežecký pás, steper alebo eliptický trenažér. Signifikatné zlepšenie u pacientov nastalo v chôdzi, v práceschopnosti, v kvalite spánku a v celkovom vnímaní bolesti. Signifikatné zmeny však nenastali v intenzite bolesti. Gholami et al. (30) sa zamerali na funkciu nervu a cvičenia. Štúdie sa zúčastnilo 24 pacientov s diabetickou periférnou neuropatiou. Pacienti boli randomizovane rozdelení do dvoch skupín. V intervenčnej skupine sa cvičilo od 20 do 45 minút. Vykonávala sa chôdza alebo beh v rozmedzí 50–70 % maxima 3-krát týždenne po dobu 12 týždňov. Zaznamenané bolo zvýšenie rýchlosti vedenia surálneho nervu v intervenčnej skupine v porovnaní s kontrolnou skupinou. Zmeny v peroneálnom a tibiálnom nerve neboli signifikatne rozdielne medzi skupinami. Zníženie glykovaného hemoglobínu HbA_1c bolo vyššie v skupine, ktorá cvičila, ako v kontrolnej. Podľa Gholami et al. aeróbne cvičenie môže predstavovať potenciálnu terapiu v zmiernení progresie diabetickej periférnej neuropatie.

U starších pacientov s diabetes mellitus 2. typu je vysoké riziko pádov. Dôležitú úlohu v prevencii pádov zohráva posturálna stabilita a rovnovážna schopnosť pacientov. Významný faktor rizika pádu u pacientov s diabetes mellitus 2. typu predstavuje periférna neuropatia. Cieľom štúdie od Morrison et al. (31) bolo otestovať efektivitu 12-týždňového aeróbneho cvičenia na chôdzu, balančnú schopnosť, reakčný čas a riziko pádu u pacientov s periférnou neuropatiou, alebo bez nej. Cvičenie prebiehalo 3-krát týždenne. Pacientov s periférnou neuropatiou bolo 21 a pacientov bez periférnej neuropatie 16. Aeróbne cvičenie viedlo u pacientov k zlepšeniu chôdze, reakčného času a balančným schopnostiam, avšak neviedlo k signifikantnej redukcii rizika pádu.

VYSOKOINTERVALOVÝ TRÉNING A DIABETES MELLITUS 2. TYPU

Vysokointervalový tréning je druh tréningu, ktorý sa využíva na zlepšenie výkonnosti. Predstavuje kratšiu a intenzívnejšiu alternatívnu k aeróbnemu tréningu. Cieľom meta-analýzy od Jelleyman et al. (32) bolo zistiť efekt vysokointervalového tréningu na metabolizmus glukózy, inzulínu a vplyv na telesnú hmotnosť u pacientov s diabetom 2. typu a vysokým rizikom vzniku diabetu 2. typu. Celkovo bolo do analýzy zahrnutých piatich štúdii. Zaznamenaná bola po vysokointervalovom tréningu redukcia inzulínovej rezistencie. Zaznamenané bolo zníženie HbA_1c v priemere o 0,19 % a tiež strata hmotnosti v priemere o 1,3 kg. U pacientov s diabetes mellitus 2. typu a vysokým rizikom diabetes mellitus 2. typu bolo zaznamenáme zníženie glykémie nalačno v priemere 0,92 mmol/l. Podľa Jelleyman et al. predstavuje vysokointervalový tréning potenciálnu terapiu, avšak stále sú potrebné štúdie s dlhším trvaním intervencie.

FUNKČNÝ STATUS, KVALITA ŽIVOTA A CVIČENIE

Diabetes mellitus je často spojený so zhoršenou funkciou a kvalitou života ľudí. Potenciálnu terapiu na zlepšenie predstavuje cvičenie. Cieľom meta-analýzy od Cadore et al. (33) bolo otestovať efektivitu cvičenia u starších pacientov s diabetom 2. typu. Zaradené boli štúdie z databáz SciELO, Science Citation Index, MEDLINE, Scopus, SPORTDiscus a ScienceDirect. Cvičenie predstavovalo benefit u pacientov v zlepšení kardiovaskulárnej funkcie a glykemickej kontroly. Podľa Cadore et al. multikomponentné cvičenie zahŕňajúce silový, vytrvalostný, balančný tréning a tréning chôdze môže byť efektívnou intervenciou v zlepšení funkčnej kapacity a kvality života.

ELASTICKÉ GUMY A DIABETES MELLITUS 2. TYPU

Potenciálnu alternatívu k silovému tréningu predstavujú elastické gumy. Cieľom systematického prehľadu od McGinley et al. (34) bolo zistiť efektivitu cvičenia s elastickým gumami u pacientov s diabetom 2. typu. Zahrnuté boli randomizované štúdie z databáz MEDLINE, SPORTDiscus, EMBASE a CINAHL. Celkovo bolo zahrnutých sedem štúdii. Cvičenie s elastickými gumami neviedlo ku signifikantnému zníženiu HbA_1c a tiež nezlepšovalo silu horných končatín a nezväčšovalo silu úchopu. Cvičenia s elastickými gumami však viedlo ku signifikantnému zlepšeniu sily dolných končatín.

TAI CHI A DIABETES MELLITUS 2. TYPU

Náročná dlhodobá fyzická aktivita môže byť spojená s imunosupresívnym účinkom. Naopak primeraná fyzická aktivita môže byť spojená s imunomodulačným účinkom. Tai chi je forma cvičenia, ktorá sa využíva najmä v Čine. Pri cvičení Tai chi je maximálna hodnota spotrebovaného kyslíka 55 %. Cieľom štúdie od Yeh et al. (35) bolo otestovať cvičenia Tai chi na imunitu u pacientov s diabetom 2. typu. Štúdia trvala  12 týždňov. Štúdie sa zúčastnilo 30 pacientov. Hladiny glukózy nalačno a hodnoty HbA_1c boli signifikatne vyššie pred začatím 12-týždňového cvičenia, ako po ukončení tréningového programu. U pacientov boli tiež zaznamenané zvýšené hodnoty IL-12. Cvičenie tiež viedlo k ovplyvneniu T-buniek. Podľa Yeh et al. Je 12-týždňový program Tai chi spojený s pozitívnym ovplyvnením bunkovej reakcie Th.

ZÁVER

Pohybová aktivita vo forme cvičenia predstavuje dôležitú doplnkovú intervenciu pre liečbu diabetes mellitus 2., ale aj 1. typu. Aeróbne, silové a intervalové cvičenie vedie k ovplyvneniu hodnôt glykovaného hemoglobínu, glukózy, telesnej kompozície a taktiež vedie k pozitívnemu ovplyvneniu dávok inzulínu. Cvičenie tiež prispieva k správnym hodnotám lipidového krvného profilu. Pravidelne cvičenie pri diabetes mellitus tiež zlepšuje kardiovaskulárnu a pulmonálnu funkciu pacientov. Cvičenie tiež ovplyvňuje samotné pôsobenie cytokínov. Preskripcia cvičenia by mala byť súčasťou liečby pacientov.

Konflikt záujmov: žiadny.

ADRESA PRE KOREŠPONDENCIU:

Mgr. Dávid Líška

Katedra telesnej výchovy a športu FF

Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici

Tajovského 40, 974 05 Banská Bystrica, Slovenská republika

e-mail: david.liska27@gmail.com

Sources

1. Krejčí H, Vyjidák J, Kohutiar M, Nízkosacharidová strava v liečbe diabetu mellitus Vnitř. Lék. 2018; 64(7-8): 742–752.

2. Brož J. Urbanová J. Rámcový pohled na epidemiologii hypoglykemie u diabetes mellitus 1. a 2. typu. Vnitř. Lék. 2019; 65(4): 289–294.

3. Kvapil M. Strategie a taktika léčby diabetes mellitus 2. typu. Vnitř. Lék. 2019; 65(4): 273–278.

4. Brož J, Urbanová J. Hypoglykemie u diabetes mellitus 2. typu – stručný přehled pro klinickou praxi. Prakt. Lék. 2019; 99(2): 52–56.

5. Sigmund E, Baďura P, Sigmundová D. Nadváha a obezita dětí ve vztahu k pohybové aktivitě a nadměrné tělesné hmotnosti jejich rodičů. Prakt. Lék. 2020; 100(2): 83–87.

6. Karstoft K, Pedersen BK. Exercise and type 2 diabetes: focus on metabolism and inflammation. Immunol Cell Biol 2016; 94(2): 146–150.

7. Stříž I. Cytokiny rodiny IL1 u chronických zánětlivých procesů. Vnitř. Lék. 2019; 65(2): 81–85.

8. Urban M, Kádě O, Pavlík V, a kol. Telemedicína v léčbě obezity. MMSL 2020; 89(2): 74–79.

9. Petriková Rosinová I, Shtin Banarová P, Korcová J. Severská chôdza ako vhodná liečebná aktivita u pacientov s diagnózou diabetes mellitus. Rehabilitácia 2018; 55(2): 128–136.

10. Novák J. Význam chůze jako nejpřirozenější pohybové aktivity v životním stylu člověka. Prakt. Lék. 2018; 98(4): 158–165.

11. Balk EM, Earley A, Raman G, et al. Combined diet and physical activity promotion programs to prevent type 2 diabetes among persons at increased risk: a systematic review for the community preventive services task force. Ann Intern Med 2015; 163(6): 437–451.

12. Čelko J, Gúth A. Cvičenie vo vode je účinnejšie v liečbe arteriálnej hypertenzie ako cvičenie na suchu. Rehabilitácia 2018; 55(3): 139–150.

13. Karásek D, Vaverková H. Diabetická dyslipidemie a mikrovaskulární komplikace diabetu. Vnitř. Lék. 2018; 64(1): 17–24.

14. Sampath Kumar A, Maiya AG, Shastry BA, et al. Exercise and insulin resistance in type 2 diabetes mellitus: A systematic review and meta-analysis. Ann Phys Rehabil Med 2019; 62(2): 98–103.

15. Ďadová K, Svoboda V, Vařeková J, a kol. Efekt měsíční lázeňské rehabilitace na obezitu u dětí staršího školního věku. Rehabilitácia 2018; 55(2): 116–126.

16. Lemes ÍR, Ferreira PH, Linares SN, et al. Resistance training reduces systolic blood pressure in metabolic syndrome: a systematic review and meta-analysis of randomised controlled trials. Br J Sports Med 2016; 50(23): 1438–1442.

17. Umpierre D, Ribeiro PA, Kramer CK, et al. Physical activity advice only or structured exercise training and association with HbA1c levels in type 2 diabetes. JAMA 2011; 305(17): 1790–1799.

18. Yang Z, Scott CA, Mao C, et al. Resistance exercise versus aerobic exercise for type 2 diabetes: a systematic review and meta-analysis. Sports Med 2014; 44(4): 487–499.

19. Liubaoerjijin Y, Terada T, Fletcher K, Boulé NG. Effect of aerobic exercise intensity on glycemic control in type 2 diabetes: a meta-analysis of head-to-head randomized trials. Acta Diabetol 2016; 53(5): 769–781.

20. Brozic AP, Marzolini S, Goodman, JM. Effects of an adapted cardiac rehabilitation programme on arterial stiffness in patients with type 2 diabetes without cardiac disease diagnosis. Diab Vasc Dis Res 2017; 14(2): 104–112.

21. Look AHEAD Research Group, Wing RR, Bolin P, et al. Cardiovascular effects of intensive lifestyle intervention in type 2 diabetes. N Engl J Med 2013; 369: 145–154.

22. Špinar J, Špinarová L, Vítovec J. Diabetes mellitus a chronické srdeční selhání. Vnitř. Lék. 2019; 65(4): 307–313.

23. Barone Gibbs B, Dobrosielski DA, Althouse AD, Stewart, KJ. The effect of exercise training on ankle-brachial index in type 2 diabetes. Atherosclerosis 2013; 230(1): 125–130.

24. Cinek O, Šumník Z. Diabetes mellitus 1. typu: etiologie a epidemiologie. Vnitř. Lék. 2019; 65(4): 235–247.

25. Ostman C, Jewiss D, King N, Smart NA. Clinical outcomes to exercise training in type 1 diabetes: A systematic review and meta-analysis. Diabetes Res Clin Pract 2018; 139: 380–391.

26. Bartášková D. Diabetické těhotenství: současné možnosti léčby. Vnitř. Lék. 2019; 65(4): 256–263.

27. Zheng J, Wang H, Ren M. Influence of exercise intervention on gestational diabetes mellitus: a systematic review and meta-analysis. J Endocrinol Invest 2017; 40(10): 1027–1033.

28. Kokic IS, Ivanisevic M, Biolo G, et al. P-68 The impact of structured aerobic and resistance exercise on the course and outcomes of gestational diabetes mellitus: a randomised controlled trial. Br J Sports Med 2016; 50(Suppl 1): A69.

29. Yoo M, D’Silva LJ, Martin K, et al. Pilot study of exercise therapy on painful diabetic peripheral neuropathy. Pain Med 2015; 16(8): 1482–1489.

30. Gholami F, Nikookheslat S, Salekzamani Y, et al. Effect of aerobic training on nerve conduction in men with type 2 diabetes and peripheral neuropathy: a randomized controlled trial. Neurophysiol Clin 2018; 48(4): 195–202.

31. Morrison S, Colberg SR, Parson HK, Vinik AI. Exercise improves gait, reaction time and postural stability in older adults with type 2 diabetes and neuropathy. J Diabetes Complications 2014; 28(5): 715–722.

32. Jelleyman C, Yates T, O’Donovan G, et al. The effects of high-intensity interval training on glucose regulation and insulin resistance: a meta-analysis. Obes Rev 2015; 16(11): 942–961.

33. Cadore EL, Izquierdo M. Exercise interventions in polypathological aging patients that coexist with diabetes mellitus: improving functional status and quality of life. Age 2015; 37(3): 64.

34. McGinley SK, Armstrong MJ, Boulé NG, Sigal RJ. Effects of exercise training using resistance bands on glycaemic control and strength in type 2 diabetes mellitus: a meta-analysis of randomised controlled trials. Acta Diabetol 2015; 52(2): 221–230.

35. Yeh SH, Chuang H, Lin LW, et al. Regular Tai Chi Chuan exercise improves T cell helper function of patients with type 2 diabetes mellitus with an increase in T-bet transcription factor and IL-12 production. Br J Sports Med 2009; 43(11): 845–850.