Farmaceutické špecifiká v latinskej dizertačnej tlači De phthisi (O tuberkulóze) z roku 1679 od slovenského lekára Matúša Palumbiniho

Souhrn

Cieľom príspevku je predstaviť a analyzovať jednu časť dizertačnej práce Matúša Palumbiniho De phthisi (O tuberkulóze) z roku 1679, konkrétne jej 8. kapitolu Curatio perfecta (Dôsledná liečba). Terapia chorôb v 17. storočí bola neoddeliteľne spojená s liekmi, ktoré pripravovali lekárnici jednak z domácich zdrojov, ale niektoré boli aj exotického pôvodu. A práve ich popis, použitie a špecifiká pri liečbe tuberkulózy sú hlavným cieľom našej štúdie. V receptoch bolo uvedených veľa skratiek a alchymistických symbolov. Každý recept obsahoval zložky lieku, ich množstvo vyjadrené v lekárnických mierach a váhach a nakoniec pokyny na prípravu a použitie lieku vrátane označenia hotového lieku a pokynov na dávkovanie. Kombinácie zložiek liekov v receptoch (od rastlinných a živočíšnych po minerálne) sa v súčasnosti môžu javiť ako bizarné, napr. looh de pulmone vulpis – hustý sirup z pľúc líšky, alebo lapides cancrorum – račie kamene. Kľúčové

Klíčová slova:

Matúš Palumbini – dizertačná práca – tuberkulóza – farmácia v 17. storočí – recepty

Úvod

Matúš Palumbini (1652–1710)1 pochádzal z Diviak v Turčianskej stolici. Všetko podstatné o jeho živote sa dozvedáme hlavne z diela uhorského autora Štefana Weszprémiho Succincta medicorum Hungariae et Transilvaniae Biographia², ďalšie skutočnosti o jeho živote uvádza Alexander Lombardini v Slovenských pohľadoch z roku 18873. Zmienku o Palumbinim nachádzame aj v diele Johanna Samuela Kleina Sto kňažských biografií⁴ a v Gymnaziológii od Jána Rezíka a Samuela Matthaeidesa⁵.

Na štúdiá v Hornom Uhorsku nadviazal v cudzine v Jene (Ienae apud exteros)⁶. Tu študoval najprv na artistickej fakulte, kde sa venoval štúdiu filozofie a teológie, pretože štúdium slobodných umení (artes) bolo spravidla predpokladom na získanie akademického titulu v medicíne. Univerzitné vzdelávanie si totiž už od 16. storočia osvojilo požiadavky Galéna, aby lekár bol aj filozofom⁷. Štúdium slobodných umení poskytovalo nielen filozofické, rétorické a argumentačné vzdelávanie. Budúcemu lekárovi bolo užitočné v tom, že napr. prírodopis zabezpečil nahliadnutie do sveta rastlín, zvierat a minerálov, z ktorých sa vyrábali mnohé lieky⁸.

Po návrate do vlasti bol od roku 1668 učiteľom a neskôr rektorom školy v Mošovciach, odtiaľ bol v roku 1671 povolaný do Žiliny, aby viedol ludum litterarium, t. j. elementárnu školu, kde pôsobil do roku 1674⁹. Nešťastné udalosti v jeho vlasti súvisiace s jeho náboženským presvedčením sa premietli aj do jeho osudu, keď zanechal vo vlasti manželku a vrátil sa späť na univerzitu v Jene. Stal sa tak jedným z takzvaných „peregrínov“, teda študentov, ktorí v 13. – 17. storočí z rôznych dôvodov (náboženské, neexistencia univerzít v domovine) študovali v cudzine. Peregrinatio academica¹⁰ rozdelila slovenských peregrínov do dvoch skupín: katolíckej a evanjelickej (luteránskej). Kým prví striedali jezuitské univerzity (Viedeň, Praha, Rím), kroky druhých smerovali najmä do Nemecka na luteránske univerzity. Najväčšej obľube sa tešili predovšetkým univerzity vo Wittenbergu a Jene. V priebehu 16. až 17. storočia bola univerzita vo Wittenbergu druhou najnavštevovanejšou destináciou peregrinov zo Slovenska (1260 študentov) a univerzita v Jene treťou (492 študentov)¹¹. Palumbini sa zapísal v Jene na lekársku fakultu, ktorú ukončil obhájením titulu doktora medicíny v roku 1679. Počas svojho pôsobenia v Jene predsedal v rokoch 1675 – 1679 pri viacerých dišputách a dizertačných prácach teologického a filozofického zamerania12. Potom sa vrátil do vlasti, čo potvrdzuje propemptikon¹³, kde je na titulnom liste uvedený chronogram s rokom návratu Palumbiniho do Uhorska: Anno quo oLIVa feLIX a PaLVMbe In PannonIae DefertVr oras – v roku, v ktorom je ušľachtilá olivová ratolesť holubom prenesená do krajín Panónie¹⁴. Z tohto zdroja čerpali Weszprémi¹⁵ aj Lombardini¹⁶. V domovine pôsobil ako mestský a stoličný lekár v Trenčíne. Tandem molestiarum et aetatis satur, Trenchinii et medendo et vivendo finem imposuit – Nakoniec premožený ťažkosťami a vekom, ukončil v Trenčíne ako liečenie tak aj život.

Charakteristika inauguračnej dišputy De phthisi

Dizertačná tlač Matúša Palumbiniho Disputatio Inauguralis De phthisi z roku 1679 sa zachovala v troch tlačených exemplároch, ktoré pochádzajú z fondov nemeckých knižníc Universitäts bibliothek Erlangen-Nürnberg a Forschungsbibliothek Gotha¹⁷.

Samotná dizertačná tlač Matúša Palumbiniho De phthisi sa skladá z titulného listu, dedikácie, deviatich kapitol (hláv) a končí siedmimi gratulačnými básňami:

1. kapitola predkladá pomenovaciu a vecnú definíciu tuberkulózy, 2. kapitola vysvetľuje predmet tuberkulózy, 3. kapitola objasňuje priamu a nepriamu príčinu, 4. kapitola skúma nepriame vzdialenejšie vrodené príčiny, 5. kapitola vysvetľuje vzdialenejšie nevrodené príčiny, 6. kapitola skúma odlišnosti tuberkulózy, 7. kapitola uvádza diagnostické a prognostické znaky, 8. kapitola uvádza dôslednú terapiu a 9. kapitola pripája pravidlá zdravej životosprávy.

Náplňou našej publikácie je analýza jednej kapitoly z tejto dizertačnej tlače a to kapitoly č. 8. – Curatio perfecta (Dôsledná terapia). Liečba chorôb bola aj v 17. storočí neoddeliteľne spojená s liekmi, ktoré pripravovali lekárnici jednak z domácich zdrojov, ale niektoré boli aj exotického pôvodu. A práve ich popis, použitie a špecifiká pri liečbe tuberkulózy sú hlavným cieľom našej štúdie.

8. kapitola – Curatio perfecta (Dôsledná liečba)

Autor začína kapitolu o terapii tubekulózy indikáciami, t. j. predpismi vhodnej liečby, ktoré sa vzťahujú na chorobu. Liečebná (kuratívna) indikácia sa vzťahuje na vlastnú chorobu, teda najmä na liečbu pľúcneho vredu, z ktorého pochádza kašeľ, febricula (krátka ľahká horúčka) a chradnutie v celom tele. Predpisujú sa preháňadlá, na kašeľ lieky, ktoré uľahčujú vykašliavanie a zlepšujú ho, lieky na ochladenie a zníženie horúčky, posilňujúce a stimulačné lieky na chradnutie, jedlá na podporu trávenia apod.

Preventívna indikácia predpisuje lieky na zastavenie pritekania slaných hlienov, lieky na vyvolanie zvracania, lieky na zmenu ostrosti štiav, lieky na vyprázdnenie, lieky na eradikáciu dedičného charakteru tuberkulózy, lieky potláčajúce dotykovú nákazu. Vitálna (životne dôležitá) indikácia predpisuje lieky na posilnenie životne dôležitého princípu (archeus) pľúc, stredne silné lieky na zastavenie krvácania, jedlá posilňujúce oslabené časti tela a požaduje primerané užívanie nevrodených vecí, teda tých, ktoré nie sú dané prírodou. Tento princíp spočíva v tom, že zdravie tela a mysle sa má riadiť podľa: vzduchu, jedla a pitia, spánku a bdenia, pohybu a odpočinku, vylučovania a zadržania, a stavu mysle¹⁸.

Ars medica ponúka na uplatnenie indikácií ako užitočný nástroj aj chirurgický arzenál. Z oblasti chirurgie je to predovšetkým podľa autora veľmi ušľachtilý liek V. S., t. j. venaesectio (púšťanie žilou), ktoré sa praktizovalo už od čias antického lekárstva ako bežný liečebný a preventívny prostriedok¹⁹. Ďalej sú tu lieky nazývané Vesicatoria, t. j. lieky zo španielskych mušiek a fermentu, ďalším nástrojom terapie sú tiež kautery.

Špecifiká prípravy liekov a charakteristiky ich zložiek

Pre lekárnikov v 17. storočí existovali v Nemecku záväzné pravidlá, ako ich uvádzajú napr. Zákony pre lekárnikov v meste Ulm²⁰ z roku 1687. Prikazovali im okrem iného ovládať latinčinu „redlich“ und „geschickt“ (poriadne a obratne) a dodržiavať farmakopeu (dispensatorium) – liekopis, čo je úradný zoznam liekov a predpisy o ich príprave a zložení.

Na ilustráciu pripájame vybrané recepty vo forme, akú používali lekári a lekárnici v 17. storočí (tab. 1). Uvádzame ich v zaužívanej transkripcii spolu s ich prekladom.

Na prvom mieste sa v diele uvádzajú Purgantia, teda preháňadlá. Autor sa však pýta, či je potrebné ich užívať: „Pýtam sa, čo zhubnejšie sa rozširuje medzi chradnúcimi tuberkulotikmi, čo vhodné to prináša, lebo to zakrýva skutočný stav. Silnejšie preháňadlá totiž vysúšajú a odnášajú ako príval aj vyživujúce šťavy.“

Autor odporúča aj použitie špecifických liekov, ktoré majú tuberkulotikovi pomôcť vykašliavať a zbavovať sa hlienov.

So špecifickými liekmi sa môžu kombinovať liečivé prostriedky zvané Errhina²⁴, teda látky podporujúce sekréciu nosovej sliznice²⁵, ktoré sa pripravovali zo šťavy drchničky roľnej, majoránu, cvikly a mäty sivej, ako aj tzv. nasale z koreňa nemeckého kosatca, či cyklámenu.

Ďalšiu skupinu liekov používaných na liečbu tuberkulózy tvorili Diaphoretica (lieky vyvolávajúce potenie). Autor zastáva ambivalentný názor v tom zmysle, že tieto môžu oslabiť telá tuberkulotikov, a mali by sa podávať len v kombinácii so zvlhčujúcimi prostriedkami, ktoré majú zároveň schopnosť vstrebávať soli.

Popri liekoch na potenie sa v 17. storočí odporúčalo podávať aj močopudné prostriedky, teda Diuretica, pomocou ktorých sa telo ochladzovalo a vylučovalo z tela prebytočné soli a škodliviny.

Podľa Matúša Palumbiniho prvé miesto spomedzi liekov určených na liečenie tuberkulózy by malo patriť liekom nazývaným Alterantia, t. j. opravným liekom, ktoré znižujú ostrosť krvi.

Ako posledný typ lieku, spomedzi širokého arzenálu liečivých prostriedkov užívaných v 17. storočí, uvedieme lieky zvané Topica externa, t. j. miestne vonkajšie liečivé prostriedky. Podľa autora dizertácie vykurovanie a dezinfekcia dymom, ktoré prichádzajú priamo do styku s pľúcami, môžu byť prospešné nielen vysušovaniu, ale balzamovou schopnosťou aj hojeniu pľúcneho vredu. Tieto liečivé prostriedky sa pripravovali z kadidla, ladana, storaxu, mastixu, ruží a iných ingrediencií.

Diskusia

Aj v 17. storočí prevažovali medzi lekármi zástancovia Hippokratovej doktríny o štyroch telesných šťavách, ktorí sa domnievali, že choroba bola spôsobená dyskráziou, teda nerovnováhou týchto štiav – krvi, hlienu, žltej a čiernej žlče. Stav dyskrázie bola vlastne choroba, teda proces, ktorý prebieha postupne. Škodlivé prvky alebo infekcie ovplyvňujú organizmus a nesprávne zmiešané šťavy sa najprv prejavia ako horúčka. Tieto šťavy však musia opustiť organizmus buď prirodzenými spôsobmi – močom, stolicou alebo hlienom, alebo umelou manipuláciou – venesekciou²⁷. Túto praktiku – púšťanie žilou, ponúka tiež Palumbini. Pretrvávanie antických princí pov humorálnej patológie potvrdzuje aj arzenál farmácie, keď sa v dizertácii uvádzajú Purgantia (preháňadlá), o ktorých však autor pochybuje, lebo si myslí, že prekrývajú skutočný stav pacienta. Na odstránenie stekania hlienov, typických pre tuberkulózu, sa v práci uvádzajú špecifické lieky, napr. Errhina, lieky podporujúce sekréciu nosovej sliznice. V prípade liekov na potenie Diaphoretica zastáva autor ambivalentný názor, lebo tieto môžu chorých oslabiť, a mali by sa podávať len v kombinácii so zvlhčujúcimi prostriedkami. Osožnejšie sú podľa neho Diuretica (močopudné prostriedky) ako aj Alterantia (opravné lieky), ktoré znižujú ostrosť krvi.

Galénos definoval phthisis ako ulceráciu (zvredovatenie) pľúc, hrudníka alebo hrdla, ktorá je sprevádzaná kašľom, nízkymi horúčkami a chradnutím tela spôsobeným hnisom. Práve presvedčenie, že pľúcne vredy sú príčinou tuberkulózy, prevládalo u väčšiny lekárov a autorov raného novoveku a patrí k závažným omylom medicínskych teórií o tuberkulóze. Aristoteles a Galénos sa na základe svojich pozorovaní tejto choroby domnievali, že sa šíri nákazou. Myšlienka „miasmatického“ šírenia, teda šírenia „zlým vzduchom,“ určila aj medicínske trendy v nasledujúcich storočiach²⁸.

V roku 1546 taliansky lekár Hieronymus Fracastorius vo svojej práci De contagionibus et contagiosis morbis (O nákazách a nákazlivých chorobách) poukázal na to, že je možné prenášať „nákazlivé choroboplodné zárodky“ (semina contagiosa)²⁹. Aby sa zabránilo nákaze, Fracastorius odporúčal vykurovanie auripigmentom³⁰. Matúš Palumbini uvádza v tejto svislosti Topica externa (miestne vonkajšie liečivé prostriedky). Tieto sa aplikujú vykurovaním (dezinfekciou) dymom, prichádzajú priamo do styku s pľúcami, a tak môžu byť podľa autora prospešné svojou balzamovou schopnosťou. Predpokladaním existencie špecifických zárodkov prenášajúcich určité choroby sa stal Fracastorius priekopníkom teórie o nákazách, v ktorej neskôr pokračoval Robert Koch. S jeho názormi sa síce stotožnili niektorí jeho súčasníci, avšak pre nedostatok porozumenia a nedostatok primeraných vedeckých zdrojov upadli tieto pozoruhodné myšlienky do zabudnutia.

Ako vyplýva z textu, predpisovali sa všetky mysliteľné spôsoby liečby a recepty na terapiu tuberkulózy, ktoré poskytovala medicína v 17. storočí. V dizertácii sa v receptoch používalo veľa skratiek a alchymistických znakov. Každý recept obsahuje zložky lieku, ich množstvo vyjadrené v lekárnických mierach a váhach a v závere pokyny na prípravu a použitie lieku, vrátane označenia hotového lieku a pokynov na jeho dávkovanie. Kombinácie zložiek liekov v receptoch (od rastlinných, živočíšnych až po minerálne) vyznievajú v súčasnosti až bizarne, napr. looh de pulmone vulpis – hustý sirup z pľúc líšky či lapides cancrorum – račie kamene.

Štúdia vznikla ako súčasť riešenia grantového projektu Ministerstva školstva Slovenskej republiky VEGA 1/0097/19: Opera medica Thurocia et Trenchiensia. Choroby a ich terapia v jazykovom a medicínskom kontexte 17. storočia.

Stret záujmov: žiadny.

Poznámky

¹SBS IV/391. Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990). Martin: Matica slovenská, 1986 – 1994. 4. zväzok (M – Q).

²Weszprémi S. Succincta medicorum Hungariae et Transilvaniae Biographia. 1. Lipsiae, 2 – 4. Wien 1774; 1778 – 1787.

³Lombardini A. Slovenský Plutarch. In: Slovenské Pohľady 7 (1887); 78 – 79.

⁴Sto kňažských biografií Johanna Samuela Kleina. Eds. Peter Kónya, Zoltán Csepregi. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity 2015; 269.

⁵Rezík J., Matthaeides S. Gymnaziológia. Dejiny gymnázií na Slovensku. Z lat. orig. Gymnasiologia prel., historicko kritickými pozn. opatril a úvod nap. Vladislav Ružička. Bratislava: SPN 1971.

⁶Weszprémi S. Succincta medicorum Hungariae et Transilvaniae Biographia. Centuria altera, Pars prior, art. XXXIII. Wiennae: Typis J. T. von Tratnern, 1778; 151.

⁷Šimon F. Galénos: Najlepší lekár je aj filozofom. In: Filozofia 2009; 64(6), 582.

⁸Stolberg M. Gelehrte Medizin und ärztlicher Alltag in der Renaissance. Oldenbourgh: De Gruyter 2021; 23.

⁹Weszprémi S. Succincta medicorum Hungariae et Transilvaniae Biographia. Centuria altera, Pars prior, art. XXXIII. Wiennae: Typis J. T. von Tratnern 1778; s. 152.

¹⁰Elektronický zdroj: https://geschichte.univie.ac.at/en/articles/ peregrinatio-academica [cit. 10.3.2021].

¹¹Szögi L. Študenti zo Slovenska na zahraničných univerzitách a vysokých školách od stredoveku do roku 1918. In: Verbum historiae 2017; 1, 9.

¹²Weszprémi S. s. 153 – 154; Klimeková A. Dizertačné tlače študentov z územia Slovenska na nemeckých univerzitách v 16. a 17. storočí vo Forschungsbibliothek Gotha. Martin: Slovenská národná knižnica 2018; 99 – 102.

¹³Propemptikon je sprevádzajúca báseň s prianím šťastia a zdaru.

¹⁴Vade Prosperum Viro Nobilissimo, Praecellentissimo & Amplissimo Dn. Matthaeo Palumbini, [...]. Ienae : Bauhoferus, 1679. Pozri online: http://digitale.bibliothek.uni-halle. de/vd17/content/pageview/9299495 [ cit.10.3.2021].

¹⁵Weszprémi S. Succincta medicorum Hungariae et Transilvaniae Biographia. Centuria altera, Pars prior, art. XXXIII. Wiennae: Typis J. T. von Tratnern 1778; s. 152.

¹⁶Lombardini A. Slovenský Plutarch. In: Slovenské Pohľady 7 (1887), s. 79.

¹⁷Dostupné na: https://www.uni-erfurt.de/bibliothek/fb/; https://kxp.k10plus.de/DB=1.28/SET=1/TTL=1/CMD?MATC FILTER=N&MATCSET=N&ACT0=&IKT0=&TRM0= &ACT3=*&IKT3=8183&ACT=SRCHA&IKT=1016&- SRT=YOP&ADI_BIB=&TRM=palumbini+de+phthisi& REC=*&TRM3=&COOKIE=U999,K999,D1.28,E0710 b7f9-10,I0,B9994++++++,SY,A,H12,,73,,76-78,,88-90, NGAST,R193.87.84.89,FN [13.4.2021].

¹⁸Jarcho S. Galen’s Six Non-Naturals: A Bibliographic Note and Translation. In: Bulletin of the History of Medicine 1970; 44(4), 372 – 377.

¹⁹Šimon F., Výrostková M., Balegová J. Ján Jessenius: O krvi. Košice: UPJŠ 2007.

²⁰Wiederholte und erneuerte Gesatz und Ordnung eines E. Raths Des Heil. Reichs-Statt Ulm, betreffend Das Collegium Medicum, samt anderen der Artzney Doctorn, wie auch die Apothecker und Wundärtzte. Kühn: Ulm 1687; 4 – 30. Dostupné na: https://www.digitale-sammlungen. de/en/view/bsb10226970?page=,1 [cit. 13.04.2021].

²¹Meyers kleines Konversationslexikon. Leipzig und Wien: Bibliographisches Institut 1908, Bd. 1; 299.

²²Alchymistické symboly použité v texte sú dostupné na: http://www.3rd1000.com/alchemy/alchemyterms1.htm [cit. 15.4.2021[.

²³Trochiscus – malé teliesko v tvare disku alebo kosoštvorca, ktoré sa skladá z tuhnúcej pasty obsahujúcej adstringentné, antiseptické alebo upokojujúce liečivo a používa sa na lokálne ošetrenie úst alebo hrdla, pričom sa drží v ústach až do rozpustenia. Vehikulom je zvyčajne cukor, ktorý sa sa stáva adhezívny zmiešaním s arabskou gumou alebo tragantom, ovocnou pastou vyrobenou z čiernych alebo červených ríbezlí alebo cukrovinkami z ruží. Podľa: https://medical-dictionary.thefreedictionary. com/trochiscus [cit. 15.4.2021].

²⁴Zwinger T. Compendium Medicinae Universae. Tom. I. Basileae: apud E. & J. R. Thurnisios 1724. Dostupné aj na: http://mateo.uni-mannheim.de/camenaref/zwinger/ zwinger1/bd1/Zwinger_compendium_1-2.xml [cit. 15.04.2021].

²⁵Kábrt J., Kábrt J. jr. Lexicon medicum. Praha: Galén 2015; 314.

²⁶Rak riečny (Cancer astacus) poskytoval našim predkom takzvané račie kamene, tiež račie oči (Calculi, Lapides, Oculi Cancrorum). Sú to tvrdé vnútorne prehĺbené polkruhové telieska, ktoré stvrdli do tohto tvaru z mliečnej látky, ktorá sa objaví v júli na povrchu žalúdka rakov, ktoré v tomto čase zhadzujú svoj tvrdý pancier, a slúži na tvorbu nového panciera. Podľa: Hahnemann S. Samuel Hahnemanns, der Arzneigelahrtheit Doktors und Mitgliedes einiger gelehrten Gesellschaften, Apothekerlexikon. Band 1 u. 2 mit jeweils zwei Teilen. Leipzig: Crusius (1793–1799). 1. Abt., 2. Teil, 1795; 311.

²⁷Podrobnejšie pozri: Bujalkova M., Straka S., Jureckova A. Hippocrates’ humoral pathology in nowaday’s reflections. In: Bratisl Lek Listy 2001; 102(10): 489 – 492.

²⁸Grundmann K., Friedrich Ch. Zur Geschichte der Tuberkulosebehandlung. In: Pharmazie in unserer Zeit. Ausgabe 41.Weinheim: Wiley-VCH, 2012, s. 10. Winkle S. Geisseln der Menschheit: Kulturgeschichte der Seuchen. Zürich: Artemis und Winkler 1997; 84 – 89.

²⁹Fracastorius, tiež Girolamo Fracastoro, alebo Hieronymus Fracastorius (1478 – 1553) bol taliansky lekár, filozof, astronóm a básnik. Bol prvým zástancom myšlienky, že epidémie sú spôsobené malými prenosnými časticami. Citované dielo: De sympathia et antipathia rerum liber unus. De contagione et contagiosis morbis, et eorum curatione libri tres. Venetiis: Heredes Lucae Antonii Iuntae Florentini 1546.

³⁰Auripigmentum – trisulfid arzenitý, jasne žltá minerálna látka používaná na farbenie ako pigment a tiež na liečenie.

Došlo 29. apríla 2021 / Prijato 10. júna 2021

PhDr. Mária Bujalková, CSc., N. Malinovská

Univerzita Komenského v Bratislave

Jesseniova lekárska fakulta v Martine, Ústav cudzích jazykov

Malá Hora 5, 036 01 Martin, SR

e-mail: maria.bujalkova@uniba.sk