Vplyv compliancie u diabetikov 2. typu liečených inzulínom v selfmonitoringu glykémie na kompenzáciu ochorenia

Overview

Cieľom práce bolo monitorovať, analyzovať a zhodnotiť rozdiely v bariérach pri realizácii selfmonitoringu glykémie medzi diabetikmi 2. typu liečenými inzulínom v závislosti od poskytnutej edukácie pre zvýšenie compliancie ohľadom realizácie sledovania glykémie a následnej úpravy životosprávy. Pre zisťovanie postojov diabetikov o realizovanom selfmonitoringu glykémie a jeho bariérach sme použili štandardizovaný dotazník Diabetes Care Profile. Výskumný súbor tvorilo 411 pacientov diabetikov 2. typu liečených inzulínom v Prešovskom kraji. Postoje k potrebe realizácie selfmonitoringu glykémie komparovaných skupín pacientov sa signifikantne odlišovali v oblasti prekážok selfmonitoringu (p < 0,05) a hodnotenia zručností pre zvládanie selfmonitoringu glykémie (p < 0,05) v prospech respondentov s realizovanou edukáciou pre zvýšenie comliancie prostredníctvom profesionálov. Správne realizovaná edukácia ovplyvňuje vedomosti a následne zručnosti a postoje diabetikov k manažovaniu svojho ochorenia.

Klúčove slová:
compliancia – selfmonitoring – edukácia – diabetes mellitus – glykémia – bariéry selfmonitoringu

ÚVOD

Selfmonitoring glykémie je v dnešnej dobe integrálnou súčasťou diabetickej starostlivosti o pacientov liečených s týmto ochorením. Klinické výskumy posledných rokov upresnili úlohu selfmonitoringu ako nástroja pre zber údajov, ktorý je naviazaný na špecifický zásah do liečby a životospráva chorého na základe získaných informácií. Optimálne využitie monitoringu glykémií vyžaduje adekvátnu frekvenciu realizovaných meraní, edukáciu chorého a jasné doporučenia ako reagovať na získané výsledky v diabetickej sebaopatere. Na druhej strane pri neadekvátnej edukácii pacienta sa objavuje problematika neefektívneho využívania tohto nástroja a výhody selfmonitoringu sú neefektívne (9–11). Viaceré klinické štúdie dokázali, že intenzívna terapia vedená s cieľom dôsledne kontrolovať hladiny glykémie prináša lepšiu kompenzáciu diabetu, zlepšenie kvality života diabetikov a podstatné zníženie výskytu alebo spomalenie progresie komplikácií (2, 3, 5, 9, 10).

CIEĽ PRÁCE

Cieľom práce bolo monitorovať, analyzovať a zhodnotiť rozdiely v bariérach pri realizácii selfmonitoringu glykémie medzi diabetikmi 2. typu liečenými inzulínom v závislosti od poskytnutej edukácie pre zvýšenie compliancie ohľadom realizácie sledovania glykémie a následnej úpravy životosprávy.

MATERIÁL A METODIKA

Pre výskum sme použili štandardizovaný dotazník Diabetes Care Profil (DCP) (4), ktorý bol vyvinutý ako nástroj pre posúdenie sociálnych a psychologických faktorov súvisiacich s diabetes mellitus a jeho liečbou. Pre potreby štatistického spracovania získaných údajov sme využili software STATISTICA 14. Pre štatistickú komparáciu sledovaných skupín sme použili t-test a F-test.

Počas plánovaného výskumu bolo distribuovaných 500 dotazníkov pacientom s diabetes mellitus 2. typu (DM2T) liečených inzulínom v Prešovskom kraji. Návratnosť dotazníkov bola 82% (411 vrátených dotazníkov). V rámci štatistickej komparácie vybraných ukazovateľov sme súbor selektovali podľa odpovedí v dotazníku Diabetes Care Profile (DCP) v sekcii – Edukácia a poskytnuté poradenstvo a v sekcii Diéta, z hľadiska realizácie edukácie zdravotníckymi pracovníkmi na dve skupiny pacientov (s realizovanou edukáciou a bez realizovanej edukácie pre zvýšenie compliancie v diabetickej starostlivosti na základe realizovaného selfmonitoringu glykémie). Výber výskumnej vzorky bol zámerný. Skupinu probantov tvorilo 411 pacientov s diabetes mellitus 2. typu (DM2T) liečených inzulínom (edukovaní pacienti EP – 232 respondentov, needukovaní pacienti NP – 179 respondentov). Podmienkou zaradenia do nášho výskumného súboru bol dospelý vek, ochorenie DM2T a liečba inzulínom. Priemerný vek našich respondentov bol 62,6 roka. Dominujúcou vekovou skupinou bolo obdobie staršej dospelosti a obdobia presénia (tab. 1). Z hľadiska porovnania sledovaných skupín pacientov sme zistili signifikantné rozdiely v hodnote HbA_1c (p < 0,05) , v hodnotách BMI sa nám štatisticky významné rozdiely nepotvrdili. Deskriptívnou štatistikou sme zistili, že v sledovanom súbore EP si pravidelný selfmonitoring glykémie vykonáva 48 % respondentov a u NP to činí 43 %.

VÝSLEDKY

V oboch skúmaných súboroch realizujúcich si selfmonitoring glykémie sme zisťovali pomocou Likertovej škály (1 – nikdy, 5 – často) najčastejšie prekážky v jeho realizácii (tab. 2). Zaznamenali sme signifikantné rozdiely v odpovediach respondentov v prospech edukovaných pacientov okrem položiek dotýkajúcich sa bariér – zabudnutie, vhodné miesto a čas pre selfmonitoring, problém s prečítaním hodnôt glykémie. Najvýraznejšie rozdiely sme zaznamenali (p < 0,01) vo finančných problémoch pre zabezpečenie si pomôcok, nedostatok pomôcok, závislosť pri selfmonitoringu na inej osobe, nepotrebe vykonávania selfmonitoringu z dôvodu presvedčenia o „nekolísaní“ glykémie. Štatisticky významné rozdiely na úrovni p < 0,05 sme zistili v názoroch na prospešnosť realizácie selfmonitoringu, kde needukovaní respondenti vyjadrili signifikantne horší názor na jeho využitie a celkový prospech pri kompenzácii diabetu.

V oblasti monitoringu prekážok selfmonitoringu a starostlivosti o seba sme zisťovali ako hodnotia svoje praktické zručnosti pacienti pomocou Likertovej škály (1 – slabé, 5 – vynikajúce). Zaznamenali sme signifikantné rozdiely v odpovediach medzi EP a NP, pričom lepšie hodnotili svoje zručnosti EP. Signifikantné rozdiely sme zaznamenali v zručnostiach pri dodržiavaní diéty a kontrole hladiny glykémie (p < 0,05), pri kontrole a udržiavaní si hmotnosti (p < 0,01), v možnostiach prevencie komplikácii diabetu (p < 0,05), pri starostlivosti o nohy (p < 0,05), zručnosti pri starostlivosti o oči (p < 0,05). V oblastiach cvičenie a užívanie inzulínu/liekov sme zaznamenali rozdiely iba na úrovni priemeru a smerodajnej odchýlky v prospech edukovaných pacientov (tab. 3).

DISKUSIA

Zvyšovanie compliancie pacienta pre lepšiu kompenzáciu ochorenia je vhodné a efektívne prostredníctvom edukácie. V zahraničnej literatúre sa často stretávame s edukáciou zameranou na selfmanažment ochorenia – Diabetes Self--Management Education (DSME). Problematiku edukácie diabetika v selfmanažmente ochorenia považujeme za jednu z najprioritnejších, s čím súvisí diabetická sebaopatera (diabetic self-care). Prostredníctvom edukácie a reedukácie by mal každý diabetik disponovať vedomosťami a zručnosťami, ktoré mu zefektívnia diabetickú sebaopateru (9, 15).

Autorky Gurková, Žiaková (7) realizovali výskum u pacientov s diabetes mellitus, kde vychádzali z predpokladu, že pacienti, ktorí absolvovali intenzívny edukačný program, budú vo vyššej miere realizovať všetky činnosti významné v selfmanagemente diabetu ako pacienti, ktorí absolvovali edukáciu v rámci ambulantnej starostlivosti. Vzorku respondentov tvorilo 104 pacientov s diagnostikovaným DM 1. typu alebo DM 2. typu hospitalizovaných v NEDÚ v Ľubochni v období 2006–2007. Do edukačného programu boli zaradení pacienti s DM 1, DM 2 na intenzifikovanom inzulínovom režime s cieľom zlepšenia metabolickej kompenzácie DM a reedukácie. Edukačný program pre pacientov s DM1T prebiehal vo forme skupinovej edukácie v rámci 10-dňového intenzívneho edukačného kurzu s maximálnym počtom 10 účastníkov v jednom kurze. Klinická efektívnosť programu v zmysle zmeny správania, spokojnosti s liečbou však nebola kontinuálne vyhodnocovaná. Na základe štatistického porovnávania zaznamenali signifikantné rozdiely v selfmanažmente DM (v oblasti využívania sacharidových jednotiek, p < 0,05). Štatisticky nevýznamné rozdiely boli vo vykonávaní pravidelného selfmonitoringu, úpravách dávok inzulínu v špecifických situáciách ako aj vedení záznamu hypoglykémií. V spomínanom výskume zistili prekážky v selfmonitoringu u pacientov s diabetom liečených intenzívnou inzulínovou liečbou, kde odporúčaný selfmonitoring pri dobre kompenzovanom DM na IIT predstavuje 3–4 merania glykémie denne. Iba 17,3 % pacientov na IIT sledovanom súbore vykonávalo uvedenú frekvenciu merania glykémie. Pacienti v tejto skupine najčastejšie uvádzali, že dôvodom nerealizovania denného selfmonitoringu predstavuje pre nich množstvový limit prúžkov do glukometra za mesiac, na ktorý majú nárok a vysoké finančné náklady spojené so zabezpečením prúžkov, čo autorky označili ako najvýraznejšiu bariéru v realizácii pravidelného denného selfmonitoringu (7). Efektívne využívanie výsledkov selfmonitoringu glykémie by malo napomôcť k lepšej kompenzácii celkového ochorenia a následne k zvýšeniu kvality života, ako na to poukazujú viaceré štúdie realizované na danú problematiku (8, 14, 23). Výsledky našej štúdie sme komparovali s výsledkami Muratu et al., ktorí realizovali podobný výskum v Novom Mexiku a Arizone, porovnávali skupiny pacientov s DM liečených inzulínom, ktorí žiadali o doplňujúce edukačné stretnutia s inštrukciami potrebnými pre ich diabetickú sebaopateru a respondentov (instructed patient – IP), ktorí takúto starostlivosť odmietli (not-instructed patient – NIP). Celkový počet respondentov bol 284 s dĺžkou trvania DM 15,1 ± 10,3 roka. Komparácia výsledkov oboch skupín s našimi výsledkami v oblasti hodnotenia zručnosti v súvislosti s výsledkami selfmonitoringu uvádzame v tabuľke 4. Signifikantné rozdiely v komparovaných skupinách zaznamenali v oblastiach užívania inzulínu, príp. liekov, prevencie komplikácií diabetu a starostlivosti o oči (16). Celkovo inštruovaní pacienti voči našej skupine EP lepšie ohodnotili svoje zručnosti v oblastiach cvičenia, starostlivosti o nohy, prevencie komplikácií a starostlivosti o oči.

Metóda selfmoniotringu glykémie je prístup, pri ktorom sa údaje o glukóze z krvi zhromažďujú podľa definovaného režimu, interpretujú a potom sa používajú na uskutočnenie vhodných farmakologických a/alebo úpravy v diabetickom režime – pohyb, stravovanie apod. (17). Randomizovaná kontrolovaná štúdia autorov Schwedesa et al. (22) zameraná špeciálne na selfmonitoring pacientov s DM2T zistila, že selfmoniotring poskytuje významné zlepšenie HbA1c v priebehu 6 mesiacov v porovnaní s kontrolnou skupinou, ktorá túto metódu nevyužívala. V poslednom čase bolo publikovaných množstvo štúdií (najmenej 10 od roku 2010), ktoré špecificky skúmali použitie selfmonitoringu u pacientov s DM2T liečených inzulínom (10–13, 15, 18–21). Ich výsledky poukazujú na pozitívny efekt selfmonitoringu na skúmané premenné (kvalitu života, HbA_1c, BMI, zmenu hmotnosti, frekvenciu zmien vo farmakoterapie, počet hospitalizácií apod.).

ZÁVER

Selfmonitoring glykémie z hľadiska manažovania ochorenia u diabetikov je v dnešnej dobe dôležitou súčasťou bežnej rutinnej starostlivosti. Pacienti však aj z dôvodu nedostatočnej edukácie o selfmonitoringu glykémie toto vyšetrenie nerealizujú a tým sa vystavujú vyššiemu riziku horšej kompenzácie diabetu, zhoršenia kvality života a zvýšenému výskytu alebo zrýchlenej progresie komplikácií diabetu. Zo socio-ekonomického hľadiska v celospoločenskom kontexte to zvyčajne znamená nárast výskytu komplikácií, ktoré je potrebné zvládať za vyšších a náročnejších personálnych, inštitucionálnych a finančných podmienok.

Stret záujmov: žiadny.

ADRESA PRO KORESPONDENCI:

PhDr. Ľudmila Majerníková, PhD.

Prešovská univerzita

Fakulta zdravotníckych odborov

Katedra ošetrovateľstva

Partizánska 1, 080 01 Prešov, SR

e-mail: ludmila.majernikova@unipo.sk