Moje úsmevné spomienky na Olomouc

Lekárske fakulty v Olomouci a Martine uzavreli v minulosti družobnú spoluprácu. Obidve mestá boli ,,pohorelé“, Olomouc pod krajským mestom v Ostrave, Martin pod Banskou Bystricou. Kraje vtedy rozdeľovali aj peniaze. Aktívna dlhoročná spolupráca bola aj medzi detskými klinikami. V Olomouci boli vtedy prednostami detskej kliniky prof. Mores, docent Pelikán, prof. Lhoták, profesor Volejník, doc. Navrátil a od r. 1994 prof. Mihál. V Martine bol v rokoch 1945‒1993 vedúcim kliniky prof. Galanda. Boli to všetko skvelí odborníci, dobrí ľudia a piliere československej pediatrie. Pracovníci kliník sa často navštevovali, obohacovali v rámci svojich odborných podujatí a vytvárali priateľstvá.

Na jednu pediatrickú konferenciu v Olomouci v 70-tych rokoch minulého storočia cestovali z Martina profesori Galanda, Sršeň a odborní asistenti Jurko a Buchanec. V Olomouci nám oznámili, že majú pre nás v hoteli jednu dvoj- a jednu trojlôžkovú izbu. Prof. Sršeň oznámil, že v noci chrápe a chcel spať sám. MUDr. Jurko cestoval večer do Martina. Prof. Galanda a ja sme dostali trojposteľovú izbu, ktorá mala jedno samostatné lôžko v rohu a dvojposteľ v strede izby. Keď som sa rozložil na prístelku, prof. Galanda mi povedal: ,,Janko, veď sa predsa nehneváme, nebudeš spať kdesi v rohu, na nepohodlnej prístelke, keď tu máme širokú dvojposteľ“. A tak sme do noci debatovali, ja, mladý asistent, a môj šéf, slovutný pán profesor. Položil som si otázku, kde pramení široká duša prof. Galandu. On bol skvelý športovec, majster a rekordér Československa v skoku do výšky v r. 1937, pochodil svet, mal rád ľudí a ľudia mali radi jeho. Pamätám, že mi hovoril príhodu z medzinárodného atletického stretnutia Československo ‒ Nemecko v Mníchove. Organizátor účastníkov podujatia v rámci spoločnej večere ponúkol pivom. Zodvihol pollitrák a vyzval pripiť si na prezidenta Beneša. Vtedy medik Galanda tušil, že druhá časť krígľa sa bude piť na zdravie Hitlera. A tak vypil celé pivo naraz, druhá polovica mu neostala.

Na ďalšiu pracovnú konferenciu do Olomouca sme cestovali v čase, keď prof. Mores oslavoval jubileum. Už ako prednosta detskej kliniky v Martine som požiadal nášho dekana, skvelého a odvážneho človeka prof. Mézeša, či by udelil jubilantovi vyznamenanie. Vedenie fakulty v Martine mu odsúhlasilo najvyššiu medailu, akú mali. Prekvapenie a potešenie p. prof. Moresa, ktorý vtedy už nešéfoval klinike, bolo veľké. Ako človek, v tom čase asi v nemilosti, prehlásil, že nijakú medailu predtým (za socializmu) nedostal a zrejme ani neodstane.

Pri ďalšej návšteve Olomouca nás jeden z predstaviteľov kliniky pozval do svojej záhradnej chatky v blízkosti mesta. Podľa vtedajších predpisov chatka mohla mať 16 m² a záhrada 400 m². Pán docent vlastnil dvojchatku a dvojzáhradu, druhú polovicu mal napísanú na svojho brata. V záhrade pestoval cesnak. Hľuzy veľké ako detská ruka predával do Zelovocu, čo predstavovalo vtedy druhý príjem.

Navštívili sme aj syrečkáreň v blízkosti mesta. Náročná prehliadka trvala dlho, na jej konci smädní a vyhladnutí sme dostali fľašu piva a po nejakom čase syrečky napichnuté na rožok. Na moje prekvapenie ponúknutú ,,dobrotu“ zjedli aj kolegyne, ktoré vyhlasovali, že sa syrečkov v živote nedotknú. Darčekové balenia sme v noci zavesili na špagát na vonkajšiu stranu okna hotela, cestu domov vlakom sme následne vďaka darom strávili sami v kupé.

Prof. Volejník bol majestátny pekný človek. Na predstavení opery v Olomouci odspieval áriu ako herec. Pri návštevách v Martine spal u nás v byte na gauči, na čo by aj chodil do hotela, keď sme do neskorej noci debatovali pri víne. Pediatrické konferencie sa konali v Martine vždy koncom novembra. Hostí z Olomouca sme raz pozvali do Gadera. Napadol však sneh, čo obmedzilo prechádzku v poltopánkach.

V deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa konala v Olomouci veľká konferencia venovaná psychosomatike v pediatrii. Pražskí a iní autori tam prezentovali zaujímavé prednášky o psychologickom vyšetrení detí, ktoré však bolo pomerne zdĺhavé a obtiažne použiteľné v bežnej pediatrickej praxi. V diskusii som vystúpil a hovoril o ináč jednom z možných vyšetrení  kresbou už počas vizity. Deti v dobrej kondícii maľujú pacientske izby v živých farbách s detailami, slnkom, kvetmi, vtáčikmi, usmiatym personálom a i. Hovoril som, ako som túto metódu použil v našej rodine. Poprosil som svoju, vtedy 5-ročnú vnučku Veroniku (teraz lekárka, neurologička v Hořoviciach), aby nakreslila našu rodinu. Jej mamina bola najväčšia, v pestrom oblečení, ocino menší a potom stále drobnejší ostatní členovia rodiny. Keď som sa jej spýtal, kde som ja, ako starký, ukázala mi, že ten malý, na konci. Pridal som preto vo  výchove a asi o rok som ju poprosil, aby znovu nakreslila rodinu. Situácia na čele sa opakovala, len postavičiek bolo o jednu viac. Spýtal som sa Veroničky, kto je na konci. Odpoveď znela – starký, predbehla Ťa korytnačka (želva).

Tieto a ďalšie príbehy sme prebrali v Martine na gala večeri 51. Pediatrickej konferencii s medzinárodnou účasťou ‒ Galandových dňoch, 21.novembra 2019, spolu s p. prof. Hrstkovou z Brna a súčasnými vedúcimi kliník prof. Pospíšilovou v Olomouci a prof. Bánovčinom v Martine.

Aktuálne sa spolupráca rozšírila i v neprofesionálnej úrovni. V rámci poslednej pediatrickej konferencie v Martine navštívil Ing. Karel Hrstka (manžel prof. Hrstkovej) spolu s p. farárom Mgr. Vladimírom Maslákom kaplnku sv. Alžbety pre seniorov vo Vrícku. Ponúkol sa namaľovať 14 obrazov zastavení Krížovej cesty a darovať ich zariadeniu. Ide o skvelý počin významného výtvarníka, jeho Krížová cesta už zdobí  kostolík v Rakúsku, svoje výtvarné diela už tradične vystavuje na konferenciach dorastového lekárstva na Starých Horách. Veľká vďaka, milý Karel!

Ján Buchanec, Martin