Tomáš Garrigue Masaryk, prof. MUDr. Josef Švejcar, DrSc., a Martin

Martin bol v minulosti (aj teraz podľa zákona 241/1994) Centrom národnej kultúry Slovákov. V roku 1863 tu vznikla Matica slovenská, v roku 1867 slovenské patronátne gymnázium (obidve zrušené uhorskou vládou), neskôr tu bolo založené Slovenské národné múzeum, ženský spolok Živena, Národná knižnica, Slovenská národná galéria, Slovenská národná rada a iné celoslovenské ustanovizne. Dňa 30. októbra 1918 tu bola prijatá Martinská deklarácia, ktorou sa Slováci prihlásili k prvej ČSR. Neskôr, i za podpory Masaryka, tu bola vybudovaná tretia najväčšia nemocnica na Slovensku, na čo nadväzoval vznik Jeseniovej lekárskej fakulty UK v roku 1969 a univerzitnej nemocnice.

T. G. Masaryk mal rád Martin. Prvýkrát tu bol v r. 1886 na národopisnej výstave výšiviek a výstave obrazov českého maliara Jaroslava Věšína. Výstava bola v Halašovskom dome, ktorý dodnes existuje, je tam teraz reštaurácia „Kocúr“, zariadená v retroštýle, kde sú aj dodnes vyvesené obrazy Věšína.

Alica G. Masaryková, dcéra pána prezidenta, uvádza vo svojej knižke „Dětství a mládí“ (Ústav T. G. Masaryka, Praha, 1994, s. 115) počiatky vzťahu T. G. M k Martinu a blízkej obci Bystrička (cca 2 km) takto:

„Roku 1886 byla v Turčianském Svätém Martině pořádaná výstava malíře Věšína. Věšín byl romantik a krása slovenské přírody a slovenského lidu ho nadchla. Slováci, zvlášte Martinčané, ho měli rádi a zvali ho mezi sebe. V předních slovenských rodinách bylo často vidět jeho obrazy na stěně. Slovensko a Slováci otce zajímali, vždyť jeho otec byl Slovák z Kopčan. Také ve Vídni se otec stýkal se  Slováky, tam ještě zastihl vzpomínky na Kollára (rodáka z Mošoviec  pri Martine – pozn. autora), pěvce „Slávy dcery“. Otci se v Turci naráz zalíbilo. Krása prostředí, půvab slovenského denního života a práce Slováků na kulturním rozvoji ho upoutaly už při návštěvě v severoslovenské župě a rozhodl se, že na Slovensku bude s rodinou letovat. Šťastnou náhodou tenkrát byl v Turčianském Svätém Martině Rudolf Krupec, rodák z Bystričky, který se stal inženýrem a stavěl železnice na Rusi. Krupec otci doporučil rodinu Lehotských na Bystričce a jejich usedlost. U nich jsme pak po léta trávili prázdniny...“.

Masaryk si Bystričku obľúbil. Tu strávil dávno predtým ako sa stal prezidentom prakticky každoročne i s rodinou leto, tu sa stal poľovníkom, chodil na svojom koňovi (Hektorovi?) do Martina, do prírody, tu prijímal návštevy: Vajanského, Škultétyho, Šoltésovú, ale tiež lekára Vavra Šrobára, Karela Čapka, Edvarda Beneša a iných. Alica Masaryková si postavila v r. 1935 na Bystričke dom, ktorý sa v r. 1990 vrátil Masarykovcom, dom navštívil po Nežnej revolúcii prezident Václav Havel. Dom však dedičia predali bez vedomia obce podnikateľovi z Prahy, ktorý podľa záznamov nezaplatil splátky, dom išiel do dražby, kúpila ho rodina Bartová, ktorá ho dáva do pôvodného stavu, sú tu možné návštevy.

Alica Masaryková sa zaslúžila o zdravotníctvo na Slovensku. V roku 1919 založila Československý červený kríž, sídlom slovenskej časti sa aj jej zásluhou stal Martin. Alica sa priatelila s Martinčankou Annou Gašparíkovou-Horákovou, ktorá v rokoch 1929–1936 pracovala a bývala u Masarykovcov a jej kniha „U Masarykovců“ je unikátnym svedectvom o živote a práci T. G. M. Horákovský dom v Martine je dnes sídlom múzea Čechov na Slovensku.

Prof. MUDr. Josef Švejcar, DrSc., jeden z najvýznamnejších československých pediatrov 20. storočia, vo svojej profesionálnej kariére a snáď i vzťahových súvislostiach opakovane navštívil Martin. Nazachovali sa záznamy, kedy tu bol prvýkrát, ale pravdepodobne v polovici dva-dsiatych rokov minulého storočia. Dôvodom návštev bola tiež skutočnosť, že v Martine od roku 1925 pôsobil spolu s manželkou priateľ prof. Švejcara ešte zo študentských čias – MUDr. František Šmakal (nar. 1896 v Prahe), ktorý tu bol riaditeľom divízie Čs. červeného kríža pre Slovensko. Šmakalovci boli spriaznení s rodinou T. G. Masaryka, ktorí prakticky každoročne letovali v Bystričke pri Martine. Prostredníctvom Šmakalovcov potom prof. Švejcar Masarykovcov na Bystričke navštívil. Tu pravdepodobne pramenil vzťah prof. Švejcara k Martinu, ktorý po prerušení v štyridsiatych rokoch sa znovu rozvinul a trval prakticky až do konca života.

Súčasníci Martina si pamätajú na opakované návštevy prof. Švejcara v sedemdesiatych, osemdesiatych a začiatku deväťdesiatych rokov. Bola to jednak účasť na novembrových pracovných konferenciách, poriadaných v Martine pravidelne od roku 1967, jednak návšteva v rodinách a na spoločenských podujatiach. Prof. Švejcar mal úzky až priateľský vzťah k rodinám martinských lekárov a pediatrov – Galandovcom, Sršňovcom, Miklerovcom, Rosslerovcom, k profesorovi Jurkovi a rodine pisateľa týchto riadkov. Prof. Švejcar tiež pravidelne vystupoval na pracovných konferenciách sesterských spoločností, s hlavnou sestrou detskej kliniky v Martine A. Holigovou si pracovne písal prakticky do konca života.

Medik Švejcar promoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave spolu s Martinčanom Pavlom Halašom, prvým lekárom Slovákom, ktorý promoval na novovzniknutej univerzite.

Prof. Švejcar bol pre nás zdrojom informácií, ale tiež vzorom pracovitosti, húževnatosti, optimizmu a nezabudnuteľným spoločníkom. V živej pamäti nám ostalo stretnutie z konca 80. rokov, kedy výnimočne pricestoval vlakom a nie autom a na neupravenom nízkom peróne martinskej stanice z vozňa volal „tu som“ (slovensky). Cestou k autu pán profesor konštatoval, že cesta bola únavná. Na našu poznámku, že škoda, že z uvedenej príčiny nebude môcť absolvovať pripravenú večeru a návštevu v rodine, protestoval: „tak unavený zase nie som“ a po ubytovaní v hoteli bol pán profesor stredobodom pozornosti, zábavy a poučenia až do ranných hodín (kedy hostitelia už odpadli). To nášmu hosťovi nebránilo, aby svieži o niekoľko hodín nato absolvoval brilantnú prednášku na lekárskej spoločnosti, sesterskej konferencii, večer búrlivú besedu v preplnenej posluchárni martinských medikov a následne večeru a spoločenský program v reštauračných priestoroch znovu do skorého rána.

Pre pisateľa týchto riadkov pamätný ostal telefonát v jeden piatok v revolučných časoch 1990, kedy prof. Švejcar požiadal o poskytnutie pomoci pre svojho syna, prof. Švejcara jr. (profesora biochémie vo Freiburgu) a jeho manželku Nemku, ktorí odriekli dovolenku v Egypte (v Kuvajte sa bojovalo) a náhradným riešením pre svoju dovolenku (to bolo prekvapenie) si zvolili Martin (reprodukovanie nemusí byť presné). Vďaka prof. Švejcarovi jr. a najmä jeho manželke (s chuťou jedla bryndzu po prvýkrát v živote) sa uvedená pochutina stala obľúbeným jedlom i v rodinách hostiteľov.

Pamätnými ostali v mysliach členov redakčnej rady časopisu Čs. pediatrie (najmä zo Slovenska) cesty autom prof. Švejcara z motolskej nemocnice po Prahe a tiež posedenia v Klube Národného divadla, kde sme boli vďaka hostiteľovi stredobodom pozornosti a jedálneho (nápojového) lístka.

Pán profesor bol okolo deväťdesiatky možno problémový šofér, čo ja som nevedel. Po zasadnutí výboru Čs. pediatrickej spoločnosti a redakčnej rady Čs. pediatrie v Prahe sa všetci vytratili, ostal som s pánom profesorom sám. Na vešiaku som nenašiel môj zánovný modrý baloňák, ostal mi ošúchaný kabát, v ktorom som na druhý deň musel absolvovať v Martine manifestáciu 1. mája. Pán profesor mi ponúkol, že ma zvezie z Motola do Prahy, povedal mi, Buchanec, dajte si ľavú ruku na ručnú brzdu a prípadne korigujte jazdu, najmä na svetelných križovatkách. V Prahe bol známy rozhovor prof. Houštěka s prof. Švejcarom, Houštěk sa ho pýtal: „ako je to možné, Josef, že jazdíš blbo a neplatíš pokutu“. Švejcar mu odpovedal – „keď ma zastaví príslušník, vystúpim z auta, zasalutujem, pridám mu na hodnosti, predstavím sa a príslušník mi povie: pán profesor, pokračujte v jazde, dávajte si pozor.“ Prof. Houštěk metódu vyskúšal a príslušník mu odpovedal: „Gratulujem Vám, súdruh akademik, že ste to tak ďaleko dotiahli, ale bude to za stovku.“

 Prof. Švejcara som poslednýkrát navštívil spolu s manželkou v Prahe 13. septembra 1996. Pán profesor, trochu pochudnutý bol však svieži, plný tvorivej energie a pracovných plánov. Za približne 3 hodiny nám poskytol množstvo informácií o dianí v odbore a spoločnosti za posledných 80 (!) rokov. Prof. Švejcar sám bol hostiteľom a skvelým spoločníkom.

Prof. Švejcara navštívila v Motolskej nemocnici 27. 11. 1996 martinská novinárka Zuzana Bukovská a urobila s ním možno posledné interview v jeho živote. Tento rozhovor bol zlatým klincom vianočného (1996) vydania Nového Života Turca vychádzajúceho v Martine.

Vďačíme prof. Švejcarovi za jeho prácu, vždy sme obdivovali jeho vitalitu, múdrosť, žiivotný optimizmus a pozitívne myslenie. Poznajúc život a dielo pána profesora sme prišli k názoru, že pracovná aktivita, záťaž a stres s filozofiou kladného prístupu k životu, práci a spoločnosti človeka neubíja, ale povznáša telo i ducha, pán profesor sa dožil bez troch mesiacov stovky. Mrzí nás, že pán profesor nedokončil svoj bestseller „Pediater troch storočí“.

Skláňame sa nad jeho životom a dielom!

Prof. MUDr. Ján Buchanec, DrSc.

Martin