50 rokov od prvej transplantácie srdca v Československu

Souhrn

V článku chronologicky uvádzam vývoj od 50. rokov minulého storočia na troch kardiochirurgických pracoviskách v Prahe, Brne a Bratislave. Podrobnejšie rozoberám prvú transplantáciu srdca v roku 1968 v Bratislave a o šestnásť rokov neskoršie úspech lekárov v pražskom IKEM. Na záver uvádzam súčasný stav transplantácií srdca na jednotlivých pracoviskách.

Klíčová slova:

srdce – kardiochirurgické pracoviská – počet transplantácií

„Srdce je jediný orgán, v ktorom cítime reakciu na naše emócie. Ale srdce je pritom aj obyčajná pumpa, obyčajné čerpadlo.“ Aj toto povedal profesor Christian Barnard pri svojej návšteve Bratislavy v apríli 1995. Ten Barnard, ktorý 3. 12. 1967 transplantoval srdce 54ročnému Louisovi Washkanskému. Pacienta nové srdce nezradilo. Prinieslo mu lepší život, aj keď sa z neho tešil len osemnásť dní. Zomrel na pneumóniu [1]. Z prehľadnej tabuľky Prvých 25 transplantácií srdca [2] (tab. 1) môžeme vidieť, že prof. Barnard dal veľký impulz kardiochirurgom prakticky na celom svete, aby sa transplantácia srdca stala liečebnou metódou.

Aká bola situácia u nás v Československu v rokoch 1950–1970? Uvádzam pracoviská, kde sa skôr či neskôr transplantácie srdca začali vykonávať.

Praha – v roku 1951 vznikol Ústav pro choroby oběhu krevního (ÚCHOK) a Ústav klinické a experimentální chirurgie (ÚKECH). Tu pracoval aj prof. Pavel Firt, spolu s prof. Liborom Hejhalom sa špecializovali na chirurgiu kardiovaskulárneho systému. Prof. Firt v roku 1959 vykonal endarterektómiu a. carotis interna a rekonštrukciu a. renalis v roku 1961 [3].

Začiatky kardiochirurgie v Brne sú spojené s prof. Janom Navrátilom, prednostom II. chirurgickej kliniky Fakultnej nemocnice u sv. Anny. V roku 1956 operačne uzavrel medzipredsieňové septum v celkovej hypotermii na zastavenom srdci u dvadsaťpäťročnej pacientky, doba zástavy srdca mohla trvať maximálne 8–10 minút. Bola to prvá operácia tohto druhu v Československu [4].

Od roku 1951 bol prof. Karol Šiška prednostom II. chirurgickej klinky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Pred príchodom do Bratislavy pôsobil šesť rokov na chirurgickej klinike u prof. Diviša v Prahe. Tento pobyt významne ovplyvnil jeho ďalší odborný a vedecký rast. Klinika disponovala anesteziologickým prístrojom z Chirany, ktorý bol vhodný na intratracheálnu anestéziu a tým aj operácie na otvorenom hrudníku. V roku 1956 navštívil prof. Šimkovic Štokholm a Paríž, kde pozoroval experimentálnu aj klinickú prácu s prístrojom pre mimotelový obeh. Po svojom návrate do Bratislavy presvedčil Ing. Juraja Bolfa z Ústavu teórie merania SAV, aby začali pracovať na vývoji prístroja pre mimotelový obeh. V auguste 1957 bol prvý model dokončený. Nasledujúci rok vykonali vyše 80 operácií s použitím prístroja na zvieratách. Denné experimenty s modelmi psov im dávali dôveru a skúsenosť. 8. júla 1958 prof. Šiška vykonal 16. operáciu na otvorenom srdci, AV canal. Pri operácii bol použitý Bolf-Šimkovicov prístroj pre mimotelový obeh (obr. 1). Tento prvý model bol upravený a od roku 1961 sa komerčne vyrábal v Chirane Stará Turá s názvom PREMACARD II (obr. 2) [5]. Na klinike pracoval aj docent Ladislav Kužela. Po získaní skúseností u prof. Shumwaya inicioval v Bratislave transplantáciu srdca. Transplantácii predchádzala experimentálna a klinická príprava. 9. 7. 1968 sa uskutočnila prvá transplantácia srdca v Československu a 25. transplantácia na svete, operačný tím viedol prof. Šiška. Darca, 46ročný muž, po páde z tretieho poschodia na dlažbu, bol s devastačným zranením hlavy mozgovo mŕtvy, len srdce mu pracovalo ďalej. Príbuzní po dlhšom presviedčaní súhlasili s darovaním srdca, ktoré bolo transplantované 54ročnej pacientke s ťažkou aorto-mitrálnou vadou. Od začiatku našívania srdca po obnovenie koronárnej cirkulácie ubehlo 50 minút, po defibrilácii začalo srdce normálne pracovať. V nasledujúcich hodinách došlo k zástave obehu, ktorého činnosť sa nepodarilo obnoviť [6]. Darované srdce pracovalo po ukončení transplantácie 5 hodín. Detaily k použitej anesteziologickej technike ani anesteziologickému tímu sa nepodarilo dohľadať. Do konca roka 1968 bolo celosvetovo vykonaných vyše sto transplantácií srdca. Výsledky boli veľmi neuspokojivé. Rok po transplantácii prežilo len 20 % pacientov. Vtedajšia úroveň poznatkov nedovolila úspešne rozvinúť túto sľubnú liečebnú metódu. Pokračovať v programe klinickej transplantácie srdca sa rozhodli len tri pracoviská pod vedením N. E. Shumwaya (USA), Ch. Barnarda (JAR) a Ch. Cabrola (Francúzko). Z týchto pracovísk vyšli základné poznatky, ktoré mali rozhodujúci význam pre ďalší rozvoj transplantácií srdca.

1970 – spresnenie kritérií pre výber príjemcov.

1972 – význam endomyokardiálnej biopsie pre diagnostiku rejekcie.

1980 – imunosupresia pomocou cyklosporínu A [7].

Po zavedení cyklosporínu A do imunosupresívnej liečby sa prežívanie pacientov s transplantovaným srdcom výrazne zvýšilo. Vyššie opísané skutočnosti zobrazuje graf 1 [8].

V Prahe 1. 1. 1971 integráciou šiestich výskumných ústavov, medzi nimi aj ÚCHOK a ÚKECH vznikol Institut klinické a experimentální medicíny (IKEM). Sedemdesiate roky minulého storočia sú v IKEM charakterizované nielen rozvojom koronarografie, ale aj koronárnej chirurgie. V osemdesiatych rokoch sa začína s programom transplantácie srdca. Prof. Vladimír Kočandrle, riaditeľ inštitútu a prof. Pavel Firt, ktorý viedol operačný tím uskutočnili prvú úspešnú transplantáciu srdca v Československu. Darcom bol 35ročný muž, ktorý zomrel na intrakraniálne krvácanie po ruptúre aneuryzmy a. cerebri media. Srdce transplantovali 44ročnému pacientovi s dg. stp. infarkte myokardu s hemodynamickým obrazom významnej obojstrannej srdcovej nedostatočnosti, EF ĽK 8%. Operácia sa uskutočnila 31. 1. 1984, ischémia darcovho srdca trvala 2 hod. 2 min., po defibrilácii sa obnovila spontánna akcia srdca. Pacient po transplantácii žil trinásť rokov [9]. Od prvého výkonu v roku 1984 bolo v IKEM vykonaných 1 160 transplantácií srdca. Najdlhšie žijúci pacient v Českej republike s transplantovaným srdcom žije 34 rokov.

V roku 1991 vzniklo v Brne Centrum kardiovaskulární a transplantační chirurgie (CKTCH). Prvú brnenskú transplantáciu srdca vykonal vtedajší riaditeľ centra prof. Jan Černý v roku 1992. CKTCH má niekoľko prvenstiev v rámci ČR, 1998 – kombinovaná transplantácia srdca a obličky, 2005 – kombinovaná transplantácia troch orgánov, srdca, pečene a obličky [10]. Od roku 1992 v CKTCH vykonali 611 transplantácií srdca.

V Bratislave bol v roku 1979 vytvorený Ústav kardiovaskulárnych chorôb (ÚKVCH). Základom pre vytvorenie ústavu boli II. chirurgická klinika Lekárskej fakulty Univerzity Komenského s prednostom prof. Karolom Šiškom a II. interná klinika Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, ktorú viedol prof. Vladimír Haviar. Významným medzníkom v rozvoji ústavu bolo v roku 1997 presťahovanie do novej budovy na Kramároch. O rok neskôr prof. Viliam Fischer so svojím operačným tímom vykonal prvú transplantáciu srdca v samostatnej Slovenskej republike, bolo to 21. 3. 1998. 58ročnému pacientovi transplantácia predľžila život o deväť a pol roka. Po tridsiatich rokoch od prvej transplantácie v roku 1968 sa začala písať nová história transplantácií srdca na Slovensku. Súčasný názov ústavu je Národný ústav srdcových a cievnych chorôb (NÚSCH).