Nefarmakologické liečebné postupy využívané u chorých trpiacich demenciou

Souhrn

Demencia je závažné neurodegeneratívne ochorenie, ktoré vedie k úbytku niektorých populácií neurónov. V dôsledku toho sú postihnuté vyššie kognitívne funkcie, ako sú pamäť, myslenie, orientácia, porozumenie, počítanie, schopnosť učenia sa, reči a úsudku. Vhodnou liečebnou a ošetrovateľskou starostlivosťou s využitím rôznych stratégií je možné do určitej miery kompenzovať postihnuté kognitívne funkcie a zachovanie kvality života pacienta s týmto ochorením. Terapia demencií sa zakladá na dvoch navzájom sa ovplyvňujúcich pilieroch – nefarmakologických postupoch a na farmakoterapii.

Klíčová slova:

Alzheimerova choroba – demencia – kognitívne funkcie – kompenzácia kognitívnych funkcií

ÚVOD

Globálne starnutie obyvateľstva je jedným z určujúcich procesov 21. storočia, pričom toto globálne starnutie má hlboké ekonomické, politické a sociálne dôsledky. Predpokladá sa, že v roku 2030 bude štvrtina populácie v ekonomicky rozvinutom svete vo veku nad 65 rokov a v takmer polovici západnej Európy vo veku nad 50 rokov (1). Práve jedinci vo vyššom veku sú ohrozovaní demenciou, ktorá je celosvetovým problémom so zvyšujúcou sa prevalenciou. Najrozšírenejším typom demencie je demencia pri Alzheimerovej chorobe, primárna demencia nazvaná aj ako „tichá epidémia“, tá sa dnes pokladá za významné ochorenie budúcnosti pre veľký počet ľudí, ktorých postihuje a ktorí na ňu zomierajú (1, 2). V krajinách mimo Európy, ale aj vo väčšine literárnych zdrojov a najmä v klinických štúdiách sa používa klasifikácia Americkej psychiatrickej asociácie. Aktuálne platí 5. revízia Diagnostického a štatistického manuálu duševných porúch (DSM-5), v ktorej sa pre organické a somatogénne poruchy prvýkrát používa termín neurokognitívne poruchy. Tie zahŕňajú skupinu porúch s primárnym klinickým deficitom kognitívnych funkcií (teda tých, kde porucha kognitívnych funkcií je jadrovou črtou ochorenia), ktoré sú získané, nie vývojové, takže porucha kognície predstavuje úbytok z predchádzajúcej dosiahnutej úrovne fungovania. Demencia sa skrýva pod novo pomenovanou entitou veľká neurokognitívna porucha. V kritériách pre veľkú neurokognitívnu poruchu uvádza DSM-5 tieto podmienky: Je evidentný významný kognitívny úpadok oproti predchádzajúcej úrovni výkonu v jednej alebo viacerých kognitívnych doménach (komplexná pozornosť, exekutívne funkcie, učenie sa a pamäť, reč, perceptuálno-motorické schopnosti a sociálna kognícia) založený na subjektívnych údajoch pacienta, údajoch spoľahlivého informátora alebo klinickom náleze významného úpadku kognitívnych funkcií; a podstatnom narušení kognitívneho výkonu, prednostne dokumentovanom štandardizovanými neuropsychologickými testami alebo, ak nie sú k dispozícii, iným kvantifikovateľným klinickým hodnotením. Diagnóza syndrómu demencie je teda v klasifikáciách založená na prítomnosti „jadrových“ príznakov, za ktoré sa dosiaľ považujú výlučne poruchy kognitívnych funkcií, a zároveň na poruche predošlej funkčnosti. Až v klasifikácii DSM-5 sa priamo kódujú aj nekognitívne symptómy, ale len ako tzv. špecifikátory demencie, nie sú uvedené medzi základnými diagnostickými kritériami. Dôležitou súčasťou komplexnej starostlivosti o chorých s demenciou sú nefarmakologické liečebné postupy. Nefarmakologické prístupy predstavujú spektrum intervencií, ktoré poskytujú špecifické benefity pacientom s demenciou tým, že pôsobia na ich kognitívne schopnosti, schopnosti zvládať každodenné aktivity, prežívanie, náladu a problémové správanie a majú dosah aj na fyzický stav a záťaž opatrovateľa. Nefarmakologických liečebných postupov je viacero druhov a terapeut si vyberá zo spektra možností, pričom berie do úvahy vek pacienta, štádium ochorenia, pohlavie.

Je nevyhnutné zvoliť individuálny prístup.

NEFARMAKOLOGICKÉ LIEČEBNÉ POSTUPY

Reminiscenčná terapia (Reminiscence therapy RT) Reminiscenčná terapia využíva spomienky a vybavovanie minulých aktivít, prežitých udalostí a skúseností prostredníctvom rôznych podnetov. Reminiscenčný prístup stimuluje pozitívne spomienky zo života pacienta, ktoré sa majú opäť oživiť. Využívajú sa pri tom fotografie, spomienkové albumy, osobné alebo ozdobné predmety, básne, hudba, oblečenie, staré pracovné nástroje. Z terapeutického prístupu profitujú osoby, ktoré si dokážu vybaviť spomienku vedome a jasne rozoznávajú minulosť od prítomnosti. Ide teda o pacientov v ľahkej demencii, keď ešte nie sú výrazne dezorientovaní časom, situáciou, priestorom. V spomienkach sa vracajú do čias, keď boli aktívni, zdraví, šťastní a prežívajú opäť toto obdobie. Tak sa vracajú späť do mladších etáp svojho života a hovoria o nich v súčasnosti. Posilňuje sa ich zmysel pre sebaúctu a identitu, posilňujú sa ich silné stránky v každodenných činnostiach. Ako reminiscenčná terapia sa obvykle označuje rozhovor terapeuta so starším človekom (alebo so skupinou) o jeho doterajšom živote, jeho predošlých aktivitách, prežitých udalostiach a skúsenostiach, často s využitím vhodných pomôcok (staré fotografie, predmety, nástroje a pomôcky užívané v domácnosti, staré prístroje a pracovné náradie, módne doplnky, filmy, ľudová alebo tanečná hudba a i.). Využitie reminiscencie je zvlášť vhodné u osôb s demenciou, keď ide o oživenie minulých skúseností, hlavne tých, ktoré sú pozitívne a osobne veľmi dôležité, ako napríklad rodinné udalosti, sviatky, svadby, slávnosti a pod. (3, 4). Okrem týchto verbálnych metód sa využívajú aj neverbálne metódy. Patria k nim kreatívne metódy, ktoré umožňujú vyjadriť spomienky pomocou tela alebo výtvarných prostriedkov. Je to mnoho činností ako napr.: kreslenie, koláž, modelovanie, pantomimické hry, tanec, taktiež činnosti, ktoré chorý poznal, napríklad písanie na písacom stroji, šitie, arteterapia, muzikoterapia. V reminiscenčnej terapii sa môže veľmi efektívne využiť folklór. Spomínanie na zvyky, rodinný život v minulosti, kroje môžu vhodným spôsobom oživiť terapiu. Transgeneračný prístup je v tomto koncepte pridanou hodnotou, s benefitom nielen pre samotného seniora, ale aj pre deti a generáciu mladých ľudí, u ktorých je dobré podporiť uvedomenie si potreby pomoci starším a dezorientovaným chorým. Začlenenie chorého do reminiscenčnej skupiny vedie k posilňovaniu sebavedomia a spoločné stretnutia s príslušníkmi rodiny prispievajú k zlepšeniu vzťahov medzi chorým a rodinnými príslušníkmi. Ak sú skupiny tvorené z členov rodín, ktorí sa starajú o chorého v domácom prostredí, prinášajú tieto stretnutia najmä veľkú úľavu a pomáhajú im lepšie redukovať stres a zvládať starostlivosť o príbuzného. V niektorých zariadeniach sú pre klientov zriadené aj miestnosti, tzv. memory room, ktorých vnútorné vybavenie a úprava prostredia zodpovedajú dobe mladosti klientov (5).

Zásady pri využívaní reminiscenčnej terapie:

• pri využívaní reminiscencie môžeme pracovať s pomôckami, ktoré si vyrobíme, prípadne zakúpime v antikvariátoch, bazároch, starožitnostiach
• nezahŕňať seniora nadmerným množstvom materiálu
• obsah reminiscencie by mal rešpektovať vek a pacientovu minulosť
• je nutné dopriať dostatok času na odozvu a usporiadanie myšlienok
• nesnažiť sa za každú cenu trvať na téme

Kognitívny tréning

Patrí medzi mentálne stimulujúce aktivity, predstavuje spôsob ako posilňovať poznávacie funkcie nad rámec bežných každodenných činností. Ide o špeciálne zacielené cvičenia a iné aktivity, ktoré podporujú udržiavanie alebo rozvoj pamäťových a iných poznávacích funkcií. Cvičenia zapájajú do aktivít tie časti mozgu, ktoré pri bežných rutinných činnostiach nie sú využívané na požadovanej úrovni. Udržiavajú tak celý mozog aj jeho časti v stavoch vysokej výkonnosti a sú prevenciou úbytku pamäťových zručností pri procesoch starnutia aj pri chorobách a iných negatívnych javoch. Metódy tréningu pamäti účinne podporujú tvorbu nových, najmä neobvyklých nervových spojení a značnú hustotu ich sietí. Kognitívny tréning zlepšuje poznávacie funkcie, odďaľuje prejavy poškodenia poznávacích funkcií, spomalenia a zhoršovania poznávacích funkcií (4).

Kognitívny tréning je určený najmä pre:

• aktívnych seniorov, ktorí pociťujú len bežné problémy s pamäťou a chceli by si ju zlepšiť
• ľudí v produktívnom veku, ktorí by chceli zvýšiť stimulovanie svojich poznávacích funkcií
• seniorov s miernou poruchou poznávania, ktorí môžu svojou aktivitou zlepšiť svoj stav
• seniorov s demenciou, ktorým kognitívny tréning pomôže udržať ich poznávacie funkcie dlhšie na dobrej úrovni (5)

Orientácia v realite

Orientácia v realite je jedným z najstarších prístupov k pacientom. Uskutočňuje sa buď ako individuálna, alebo skupinová intervencia a je súčasťou komplexného prístupu k pacientom. Ide o jeden z najstarších nefarmakologických prístupov. V súčasnosti sa používajú len niektoré prvky orientácie realitou (6). Na viditeľnom mieste má pacient kalendár, uvedený deň, mesiac, ročné obdobie, meno, adresu a ďalšie informácie, ktoré by ho vracali do reality pri krátkodobých výpadkoch pamäťových funkcií. Vhodné je farebné označenie priestorov, využitie piktogramov pre zlepšenie priestorovej orientácie pacienta (7). Orientácia v realite má význam pri ľahkom a stredne ťažkom štádiu ochorenia, keď u pacienta sú výpadky pamäti a pomôckami ho dokážeme zorientovať v reálnej situácii. O orientáciu pacientov v realite sa snažíme do tej miery, aby sme ich pri chybách príliš neopravovali. Na podporu orientácie pacientovi odporúčame čítanie dennej tlače (8, 9).

Validačná terapia podľa Naomi Feil

Validačná terapia podľa Naomi Feil je forma komunikácie a terapie využívaná u starých osôb trpiacich Alzheimerovou chorobou alebo formami duševnej dezorientácie. Táto metóda je akceptovaná v paliatívnej medicíne, ako aj v gerontológii. Validácia je forma komunikácie a terapie využívaná u starých osôb trpiacich syndrómom demencie alebo inými poruchami, ktorých prejavom je duševná dezorientácia. Je založená na rôznych princípoch psychológie, terapeutických prístupoch a na biografii. Dôraz sa kladie na minulosť, lebo práve tá najviac ovplyvňuje prítomnosť pacienta s demenciou. Ide o špecifickú formu komunikácie, pomocou ktorej sa overujú, preverujú a akceptujú postoje seniora. Kladie sa v nej dôraz na tú časť minulosti, ktorá ovplyvňuje prítomnosť, teda súčasný stav pacienta. Validácia ako taká je kombináciou základného, no nevyhnutného empatického prístupu, vývinovej terapie určenej pre starých nedostatočne orientovaných alebo dezorientovaných seniorov, lebo nám pomáha porozumieť správaniu týchto seniorov. A napokon špecifických techník, ktorými pomáhame týmto ľuďom znovu získať svoju dôstojnosť. Metóda validačnej terapie je považovaná za vysoko morálnu podporu a formu pomoci, akú seniorovi so syndrómom demencie môžeme poskytnúť. Avšak takým odrazovým mostíkom pre jej poskytovanie musí byť ochota pracovníkov prijať úplne iný pohľad na riešenie tejto problematiky, snažiť sa pochopiť správnej príčine správania sa dezorientovaných seniorov a taktiež snaha a dôslednosť pri používaní nových foriem prístupu ku klientovi alebo pacientovi. Validácia ako taká je citlivé zovšeobecnenie skúseností ľudí starajúcich sa o ľudí s demenciou. Jej hlavným princípom je úcta k človeku. Mylný názor dementného človeka násilne nevyvraciame, ale ani ho v ňom nepodporujeme. Validácia sa zakladá na biografii a terapeutických prístupoch, rovnako aj na rôznych princípoch z odboru psychológie. Autorka uplatňuje napr. Ericksonovu teóriu životných štádií a úloh. Erickson rozlišuje osem vývinových etáp životného cyklu so špecifickými životnými úlohami a krízami. Naomi Feil rozšírila jeho teóriu o ďalšiu etapu – vysokú starobu. Rozumie tým fázu integrity, v ktorej je životné dielo ,,vyrovnanie sa s minulosťou“ dôležitou súčasťou staroby. Slovo validácia znamená uznanie hodnoty človeka bez ohľadu na to, do akej miery je orientovaný. Validácia preferuje udržanie ducha, rešpekt a úctu okolia, na človeka nazerá komplexne. Nevníma ho len cez diagnózu, ale vníma ho aj ako človeka, ktorý nie je schopný vyrovnať sa s vlastným životom, so situáciami z raného detstva, s krivdami z mladosti (10, 11).

V nasledujúcej časti uvádzame najčastejšie odporúčania validačnej terapie podľa konceptu Naomi Feil.

Koncentrácia. Každé validačné stretnutie by sa malo začínať tzv. „centrovaním“. Pri centrovaní sa terapeut koncentruje sám na seba. Koncentruje sa na svoj dych a hlbokým dýchaním sa snaží zbaviť svojich vlastných negatívnych pocitov (hnevu a frustrácie). Keď sa zbaví svojich negatívnych pocitov, je pripravený lepšie vnímať pocity ľudí, s ktorými príde do kontaktu.

Pri koncentrovaní odporúča Naomi Feil nasledujúce:

• koncentrovať sa na bod, ktorý je približne v strede tela, asi 5 cm pod povrchom
• nosom sa nadýchnuť, naplniť telo vzduchom a ústami vydýchnuť
• snažiť sa ukončiť každý vnútorný dialóg a pozornosť venovať iba dýchaniu
• opakovať tento postup pomalým tempom osemkrát

Celá technika by nemala trvať viac ako 3 minúty. Starý človek, ktorý sa zaoberá svojím životom, väčšinou nemá záujem o porozumenie vlastných pocitov. Nepociťuje potrebu porozumieť, prečo sa správa, tak ako sa správa. Ak sa ho terapeut snaží konfrontovať s jeho vlastnými pocitmi, sťahuje sa do seba. Ak s ním chce úspešne komunikovať, mal by sa vyhýbať otázkam, ktoré ho nútia priznávať pocity. Jednoduchosť a jednoznačnosť v komunikácii a kladenie vecných otázok je základom pre vybudovanie dôvery (12, 13).

Opakovanie. Pre seniora, ktorý sa zaoberá svojím životom, je často útechou, že svoje slová počuje zopakované od niekoho druhého. Terapeut by nemal opakovať obsah doslova, ale prerozprávať ho tak, že použije kľúčové slová a zachová zmysel. Je dôležité naladiť sa na tón hlasu, rýchlosť a melódiu reči. Ak napríklad starý človek hovorí rýchlo, aj terapeut by to mal po ňom opakovať rýchlo a naopak. Ak sa vyskytne nejaký problém, terapeut navrhne pacientovi, aby myslel na najhoršiu možnosť, ktorá by sa pri danom probléme mohla stať. Pri pomyslení na najhoršie pacient vyjadruje svoje pocity intenzívnejšie a tým dochádza k ich uvoľneniu. Pri problémoch pomáha aj to, ak terapeut navrhne pacientovi, aby si predstavil„opačnú“ situáciu. Predstavovanie si opaku môže pomôcť pacientovi rozpamätať sa na riešenie situácie, ktorú už predtým zažil. Použiť túto techniku je možné iba za predpokladu, že medzi pacientom a terapeutom je vybudovaná dôvera (15).

Spomínanie na minulosť. Predstavuje optimálnu formu pri tých problémoch, pri ktorých je pre starého človeka ťažké nachádzať nové metódy a spôsoby riešenia. Pracuje sa preto s minulosťou a skúma sa, či už pacient v minulosti niečo podobné nezažil. To môže viesť k nájdeniu osvedčenej metódy riešenia problému, ktorá pomôže vyriešiť aktuálny problém. Terapeut pomáha spomenúť si na nejakú starú známu osvedčenú metódu vyrovnávania sa so stresom. Na vyplavenie spomienok z minulosti je výhodné v rozhovore použiť otázku so slovom stále, resp. nikdy (16).

Držanie úprimného a blízkeho očného kontaktu. Je žiaduce u seniorov v pokročilejšom štádiu demencie, pretože u nich posilňuje pocity lásky a istoty. Pri slabnúcom zraku sa starý človek dokáže koncentrovať iba na to, čo je priamo pred jeho očami. Často mu už chýba zmysel pre čas a jeho myslenie sa stále točí iba okolo hľadania rodičovskej opatery. Ak zbadá, že sa pred jeho očami niekto objaví, zaujme ho to. V osobe, ktorá sa mu pozerá priamo do očí, vidí niečo rodičovské a zažíva pocit istoty a lásky. Jeho strach sa vďaka tomu zmenší a prítomnosť terapeuta začne brať vážne.

Používanie dotyku. Je užitočné najmä pri práci s ľuďmi, ktorí nie sú orientovaní v čase a ktorí strácajú zrak a sluch. Títo ľudia strácajú určitú výbavu, pomocou ktorej prichádzali k informáciám a prijímali podnety. Prestávajú rozlišovať čas a nevedia, kde sa nachádzajú. Nerozlišujú ľudí a cudzie osoby z aktuálneho okolia si zamieňajú s osobami zo svojej minulosti. Sú uzavretí do svojho vlastného sveta. Ak chce terapeut s takým človekom komunikovať, musí vstúpiť do jeho sveta dotykmi, a to takým spôsobom, akým sa ho dotýkali milované osoby v minulosti. Pri prvom dotyku treba pristupovať k pacientovi spredu. Pri dotyku zo strany alebo zozadu by sa mohol zľaknúť. Vďaka dotykom sa pacientovi sprítomnia príjemné zážitky z detstva. Medzi terapeutom a pacientom tak vzniká dôverný vzťah (17, 18). Dotýkať sa druhého človeka je intímna vec, preto je pri dotykoch nevyhnutná opatrnosť a dodržiavanie istých postupov a zásad.

Naomi Feil odporúča používať nasledujúce spôsoby používania dotykov:

• špičkami prstov jemne krúžiť po hornej častí líc
• špičkami prstov jednej ruky jemne krúžiť po hornej časti líc a druhou rukou pritom zozadu jemne tlačiť na záhlavie
• malíčky oboch rúk položiť na ušné laloky a ostatnými prstami pomaly hladiť líca smerom od uší k brade
• špičkami prstov oboch rúk jemne krúžiť v zátylku
• oboma rukami jemne masírovať horné časti ramien
• špičkami prstov sa jemne dotýkať lýtok (11, 18)

Psychobiografický model E. Böhma

Ide o medzinárodne uznávaný ošetrovateľský model a v súčasnosti je najviac využívaný v nemecky hovoriacich krajinách v oblasti geriatrickej a gerontopsychiatrickej starostlivosti. Model je zameraný na podporu schopnosti starostlivosti o seba, starších a zmätených ľudí a na spôsoby ako čo najdlhšie túto schopnosť uchovať či navrátiť, a to princípom vzkriesenia záujmu seniora a oživením jeho psychiky. V psychobiografickom modeli sa snaží o rozšírenie uhla pohľadu na človeka – seniora, keď sa starostlivosť musí stať tolerantnejšou a opustiť úlohu „starostlivej matky“. Predchádzajúce spôsoby starostlivosti, keď ošetrujúci personál preberal všetky úlohy starostlivosti, nereflektoval zachované schopnosti a znalosti klienta, sústredil sa predovšetkým na saturáciu potrieb, a týmto konaním vytváral klientovu závislosť od starostlivosti, sú v nových ošetrovateľských modeloch a koncepciách minulosťou. Böhm predkladá starostlivosť aktivizujúcu a reaktivizujúcu, a pokiaľ používa v svojom modeli pojem rehabilitácie, potom v zmysle reaktivizácie psychických schopností človeka, tzn., „najskôr rozhýb psychiku, potom telo“. Böhm ako prvý poukázal na nutnosť poznať životný príbeh, ktorý ovplyvňuje vnímanie zdravia a choroby prijímateľom starostlivosti, a na psychické potreby týchto klientov. Špecifiká gerontopsychiatrickej dlhodobej starostlivosti zmapoval profesor Böhm vo svojich výskumných prácach. Poznatky zo základných psychologických smerov a teórií aplikoval do praxe a precízne zdokumentoval v jednotlivých kazuistikách (1, 9).

Využitie terapeutických bábik

Terapia prostredníctvom bábik sa zakladá na tzv. dlhodobých pamäťových dráhach. Pacient s Alzheimerovou chorobou má poškodený mozog a čoraz menší počet nervových spojení. Následkom toho vzniká vážny deficit kognitívnych funkcií a pacient ťažko rozpoznáva reálne veci od nereálnych. Ale inštinkty a pocity, ktoré sú zakorenené od narodenia (dlhodobá pamäť), ostávajú zachované stále rovnako a využívajú sa pri používaní terapeutických bábik. Je normálne, že títo pacienti, najmä ženy, hľadajú svoje deti a chcú sa o niečo alebo niekoho starať. Práve prostredníctvom nich sa snažíme túto schopnosť stimulovať. Ďalej sa snažíme stimulovať jemnú motoriku, nervovú činnosť, najmä pozornosť, pamäť, podporovať aktivitu pacienta, dialóg, nadviazanie vzťahov, navodiť pocit bezpečia, lásky a pokoja (18). V niektorých prípadoch sa pri používaní bábik znížilo užívanie dávok psychofarmák. Použitie bábik u pacienta je spojené s radom výhod, ktoré zahŕňajú zvýšenie blahobytu, navodzovanie kladných emócií, dobrého spánku, zlepšenie príjmu potravy, znižovanie agitovanosti, podráždenosti, epizód úzkosti, apatie, depresie, agresivity a napätia s odpútaním pozornosti na náhradný podnet, zlepšovaním komunikácie a sociability. Pri komunikácii bábika hrá úlohu prostredníka, cez ktorého sa rozpráva pacient s ošetrujúcim personálom. V rámci reminiscenčnej terapie sa opätovne prežívajú spomienky z produktívneho obdobia života pacienta, v ktorom sa cítil potrebný, dôležitý a milovaný. Využívajú sa vo všetkých štádiách Alzheimerovej choroby. V počiatočnom štádiu môže ešte klient bábiku odmietať, časom sa však stane jeho neoddeliteľným spoločníkom. Stará sa a stráži ju, ako by to bolo skutočné dieťa. Terapeutické bábiky majú taktiež pozitívny vplyv na prácu sestry či ošetrovateľského personálu. Napomáhajú k znižovaniu výskytu syndrómu vyhorenia vzhľadom na skutočnosť, že pacientom napomáhajú eliminovať extrémnu agitovanosť a agresivitu. V tomto kontexte potom starostlivosť o seniora nepredstavuje enormnú záťaž a eliminuje riziko extrémnej únavy (17). Bábiky sú vyrobené z prírodného materiálu, ktorý je zároveň antialergický. Na dotyk je príjemný, mäkký a pozitívne stimuluje zmysly pacienta. Jednotlivé časti tela sú špeciálne vyvážené, aby sa s nimi lepšie manipulovalo. Nohy sú tvarovateľné, vhodné na obopínanie pacienta a nabádanie ho k pritúleniu. Takáto manipulácia sa využíva v rámci bazálnej stimulácie. Nepriamy pohľad všetkých bábik (oči nie sú centrované dopredu) je zámerne neutrálny. Na pacientov to pôsobí pokojne a nevyvoláva negatívne emócie. Terapia prostredníctvom bábik je založená na tzv. dlhodobých pamäťových dráhach. Napriek výhodám, použitie terapeutických bábik má aj svoje negatíva, napríklad infantilizáciu seniora, čím sa dostávame do rozporu s etikou. Z týchto dôvodov musíme zdôrazňovať individuálny prístup a v žiadnom prípade nemôžeme zovšeobecňovať ich hromadné používanie (2).

ZÁVER

Cieľom nefarmakologických prístupov v terapii demencie nie je pacienta vyliečiť, ale spomaliť progresiu ochorenia. Ak terapeut nevidí pozitívny výsledok, neznamená to, že jeho práca nemá zmysel. Niekedy len vzbudenie záujmu pacienta je považované za úspech. Nefarmakologické prístupy si vyžadujú tímovú spoluprácu. Včasná diagnóza a začatie účinnej terapie je základným predpokladom pozitívneho ovplyvnenia priebehu ochorenia. Rodina a pacient majú mať dostatočné informácie o priebehu ochorenia a o možnostiach zapojenia sa do liečby.

Konflikt záujmov: žiaden.