Prof. MUDr. Marian Bátovský, CSc., MPH, 70-ročný
Vyšlo v časopise:
Gastroent Hepatol 2021; 75(5): 457-458
Kategorie:
Personalia
„Rudo, Marian bude mať onedlho 70 rokov. Patrilo by sa napísať zopár slov. Ja ho síce poznám najdlhšie, no bolo by to asi príliš subjektívne. Ty ho poznáš už tiež dlho atď…“ Takto ma presviedčal prof. Vavrečka, nestor slovenskej gastroenterológie, ktorý s Marianom strávil asi najväčší kus profesného života. Od prvých krokov s menšou prestávkou až doteraz. Tridsať deväť rokov.
V dnešnej digitálnej dobe sú vlastne takéto životopisné spomienky rutinná záležitosť. Všetko je na „gúgli“. Ak to niekoho zaujíma, má to rýchlo, presne, heslovite rovno pred očami. Zdalo by sa, že vlastne niet čo dodať. Napriek všemožnej ochrane osobných údajov o nás sme ako pod sprchou. Proste nahí. Napriek tejto „objektívnosti“ presnosti, stručnosti a výpovednosti to vo mne vyvoláva pocit chladu až odporu. Ako celý ten odľudštený digitálny svet. Pokúsim sa teda Mariana obliecť do šiat subjektívnosti. Tie síce niečo zakryjú, no na niečo upozornia a možno poľudštia.
Marianov profesný príbeh začínal po skončení medicíny v roku 1976 na internom oddelení v Dunajskej Strede. Tam sa stretol s menom doktor Vavrečka, ktorý dostal ponuku pracovať ako gastroenterológ na vychýrenej internej klinike profesora Niederlanda na bratislavských Kramároch. Bola to v tých rokoch najmladšia a najmodernejšia nemocnica na Slovensku, nabitá menami a nevyčerpateľnou energiou mladého lekárskeho personálu. Niet divu, že Marian, mladý, ambiciózny lekár, ktorý je pred rozhodnutím, ktorým smerom sa v medicíne vydať, zatúžil pracovať na takomto pracovisku. Podarilo sa. Od roku 1982 sa stal členom kolektívu. V tom čase ešte netušil, akú cestu má pred sebou. Šťastím pre neho i pre slovenskú medicínu bola osobnosť profesora Niederlanda. Tento rozhľadený človek pochopil, že do medicíny vstupujú nové technológie schopné lekárovi zlepšiť zrak i predĺžiť prsty. Pochopil, že doba, keď vrcholným gastroenterologickým výkonom bola biopsia pečene a rektoskopia, je nenávratne preč. Vo svete totiž nastupovala endoskopia. Pochopil tiež, že vhodným človekom, ktorý by dokázal priniesť tieto metódy a zdokonaliť ich, bol lekár v najlepších rokoch, doktor Vavrečka. Profesor Niederland dokázal silou svojej osobnosti presadiť, že tento nový, ešte celkom neprečítaný člen kolektívu navštívi špičkové pracoviská vo vtedajšom ideologicky vzdialenom západnom Nemecku. Nesklamal. Vrátil sa a s buldočou energiou začal budovať modernú gastroenterológiu na Kramároch. Mariana sme vtedy my, ktorí sme v gastroenterológii začínali, chápali ako lekára, ktorý bol v správny čas na správnom mieste. Tvorili s doktorom Vavrečkom nerozlučnú dvojicu. Chrlili jednu publikáciu za druhou. Nechýbali ako ozdoba na žiadnej odbornej gastroenterologickej akcii. Strhávali príkladom a vzbudili záujem o dovtedy dosť zanedbaný medicínsky odbor na Slovensku. Dobrý chýr sa šíril i do Čiech, kde boli predsa len o nejaký ten krok aj v tomto odbore vpredu. Záujem o rozvoj gastroenterológie si vynútil potrebu doškoľovania budúcich adeptov. Marian sa s vervou zapojil i do tejto pedagogickej činnosti a simultánne stihol v priebehu siedmich rokov urobiť dve atestácie z internej medicíny a špecializáciu z gastroenterológie. O dva roky nato obhájil aj titul kandidáta lekárskych vied v odbore interné lekárstvo. Jeho snaha o neustály odborný rast bola vyslyšaná aj v podobe študijných pobytov na špičkových gastroenterologických pracoviskách v Nemecku, Holandsku, Rakúsku. Logickým dôsledkom bol rešpekt, ktorý tento nerozlučný tandem vyvolával v medicínskej obci a samozrejme aj u pacientov. Stúpali počty na tú dobu tých najzložitejších endoskopických vyšetrení a zákrokov u pacientov z celého Slovenska. To vyvolávalo požiadavky na rozširovanie priestorov III. internej kliniky na Kramároch, jej personálu a hlavne drahej modernej endoskopickej techniky. Stúpali tým i počty záujemcov o atestácie z gastroenterológie a pribúdalo i pedagogickej práce s tým spojenej. Tento „dvojzáprah“ vlastne spustil búrlivý kvasný proces, ktorý logicky pôvodne internú kliniku s prevažne kardiologickým zameraním začal vyrušovať. Boli dve možnosti. Buď vznikne nové, samostatné gastroenterologické pracovisko, jediné na Slovensku, ktoré bude úspešne preferovať búrlivo sa rozvíjajúci odbor, alebo dvojica Vavrečka, Bátovský stiahne nohy z plynu a vývoj v gastroenterológii sa na Slovensku pribrzdí. Opäť sa raz ukázalo akú dôležitosť majú osobnosti v každej ľudskej činnosti a v kritických obdobiach zvlášť. Na škodu celého procesu bol odchod profesora Niederlanda z vedenia kliniky. Ostávalo teda na dvojici Vavrečka, Bátovský, ako sa situácia vyvinie. Prvá gastroenterologická klinika na Slovensku napriek všetkému vznikla. Tandem sa však rozpadol. Vtedy už docent Vavrečka opätoval ponuku na založenie gastroenterologickej kliniky v Podunajských Biskupiciach. Stal sa jej prednostom a zhromaždil okolo seba nový tím mladých lekárov. Marian ostal na Kramároch. Od roku 1990 už vo funkcii primára III. internej kliniky LF UK. Kládol naďalej dôraz na rozvoj gastroenterológie, ktorej ostal verný. Absolvoval ďalšie študijné pobyty na gastroenterologických pracoviskách vo Švédsku, Dánsku, Švajčiarsku, Francúzsku a Spojených štátoch amerických. Pedagogická práca na lekárskej fakulte UK v Bratislave a na SZU s bohatou publikačnou činnosťou logicky viedla v roku 2001 k úspešnej habilitácii v odbore vnútorné lekárstvo a získanie titulu docent. V roku 2009 sa stal po odchode profesora Vavrečku z vedúcej funkcie vlastne jediným kandidátom na prednostu Gastroenterologickej kliniky SZU Univerzitnej nemocnice Bratislava v Petržalke. Osud zrejme chcel, že sa štafetový kolík gastroenterologickej kliniky dostal opäť do rúk, ktoré stáli pri jej zrode.
Odvtedy ubehlo už 11 rokov, čo Mariana, už ako profesora Bátovského stretávam skoro ráno pri vchodových dverách a vidím, ako sviežim krokom ide do pracovne, a udržiava tak niederlandovskú tradíciu byť prvý na pracovisku a v pohode ešte pred vypuknutím pracovného zhonu naplánovať ďalší pracovný deň. O počtoch publikácií, monografií, pedagogických a iných odborných aktivitách za jeho dlhé pôsobenie na medicínskom poli predsa len najlepšie informuje Google. Je to dlhé, predlhé čítanie.
Je dobré pre medicínu, pre pacientov a pre bohato rozvinutú gastroenterologickú obec, že Gastroenterologická klinika SZU na Slovensku vydržala a existuje bezmála už 30 rokov. Prežila tie najťažšie obdobia tesne po vzniku a tiež obdobie, keď po roku 1989 lavínovite začali vznikať súkromné gastroenterologické pracoviská a odišlo z nej veľa schopných kolegov. Ukázalo sa však, že predsa je len dobré, ak existuje takáto klinika, kde môže aj súkromný gastroenterológ odoslať svojho pacienta, ak mu už ambulantne nedokáže pomôcť. Je dobré, ak takáto klinika vie prichýliť a pomôcť pred atestáciou budúcemu gastroenterológovi alebo endoskopickej sestričke. Je dobré, ak stále existujú ľudia, ktorí dokážu vziať bremeno zodpovednosti na seba, viesť takúto kliniku nielen v časoch hojnosti, ale aj v časoch zlých, keď si stále menej ľudí na tých najzodpovednejších miestach nechce uvedomiť, že tu sú a stále budú musieť byť inštitúcie, ktoré musia obhajovať aj spoločný záujem. Za tých 24 rokov, čo sledujem a spoluvytváram dianie na klinike, bolo 11 rokov pod vedením Mariana. Dokázal nebyť tým, čo nenechá kameň na kameni. Pokračoval v osvedčených postupoch a skôr nenápadne presadzoval svoj pohľad a zmeny, ktoré kolektív prijal. Aj vďaka tomu si klinika obhájila svoje miesto a naďalej plní svoj odkaz, na ktorom bola vybudovaná, a ponechal jej šancu na ďalší rozvoj v prospech celej gastroenterologickej obce.
Chcel by som Ti, Marian, popriať v mene celého kolektívu lekárov a sestier stále mladícky krok i výzor, šťastie pri riešení zložitých pracovných i súkromných situácií tak dennodenných, ako aj strategických. Želám Ti tiež šťastnú a pevnú ruku pri odovzdávaní štafety, ak raz takáto chvíľa príde, ďalšiemu maratónskemu bežcovi, ktorý od profesora Niederlanda, cez profesora Vavrečku a Teba bude posúvať a uznávať hodnoty, ktoré mu umožnia v dobrej kondícii ešte dlho udržiavať toto spoločné dielo pri živote.
Ahoj, Rudo.
prim. MUDr. Rudolf Hrčka, CSc.
Štítky
Dětská gastroenterologie Gastroenterologie a hepatologie Chirurgie všeobecnáČlánek vyšel v časopise
Gastroenterologie a hepatologie
2021 Číslo 5
- Metamizol jako analgetikum první volby: kdy, pro koho, jak a proč?
- Horní limit denní dávky vitaminu D: Jaké množství je ještě bezpečné?
- Porovnání nízkoobjemového a vysokoobjemového roztoku k přípravě střeva před kolonoskopií u různých podskupin pacientů
- Neodolpasse je bezpečný přípravek v krátkodobé léčbě bolesti
Nejčtenější v tomto čísle
- Screening karcinomu pankreatu: nastal čas vykročit?
- Postavení miniinvazivní a robotické chirurgie v léčbě nádorů jícnu a žaludku
- Role molekulární biologie v diferenciální diagnostice pankreatických cystických neoplazií
- Roboticky asistovaná léčba zhoubných nádorů kolorekta a hepatopankreatobiliární oblasti