Stredoveké poznatky z diabetológie

Arabský chirurg, lekár, parazitológ a učenec Avenzoar (Abu-Marwan Abd al-Malik ibn Abi al-Ala ibn Zuhr, 1094–1162) rozvíjal učenie Claudia Galena o cukrovke. Hlavný dôraz kládol na empirické a racionálne základy medicíny. Vo svojich prácach dôrazne odmietal liečbu pomocou astrológie a šarlatánstva a oddeľoval prácu lekára, lekárnika a chirurga. Presadzoval overovanie chirurgických postupov najskôr na zvieratách a až potom na ľuďoch. Z jeho kníh sa zachovali len tri. Najznámejšia kniha Kitáb al-Taisir fil-Mudawat wa al-Tadbir, preložená do hebrejčiny a latinčiny (Opus magnum), bola zameraná na vedecký výklad liečenia chorôb a diétu. Druhá, veľmi zrozumiteľne napísaná kniha Kitab al-iqtisad fi Islah Al-Anfus wa al-Ajsad, sumarizovala choroby a vtedajšiu liečbu s dôrazom na hygienu. Pretože ako prvý detailne popísal baktérie svrabu (Sarcoptes scabiei), stal sa prvým parazitológom. Pozornosť venoval aj vplyvu psychológie na liečbu chorôb. V tretej knihe Kitab al-aghdhiya sa podrobnejšie zaoberal významom potravín a diéty. Ako klinický lekár prvý predložil presný popis otitídy, perikarditídy, rakoviny pažeráka a žalúdka a tuberkulózy. Popísal aj jednoduchšie zavádzanie potravy do žalúdka pomocou striebornej trubky, čím položil základy enterálnej výživy.

Významný židovský filozof, lekár, právnik, učenec a vykladač zákonov stredovekej Tóry Maimonides (Moše ben Maimon, 1135–1204) podrobne popísal vo svojich knihách astmu, cukrovku, hepatitídu a zápal pľúc. Na rozdiel od Claudia Galena popísal v knihe Kapitoly z medicíny cukrovku až u 20 mužov a 3 žien. Jej nárast pripisoval vysokým teplotám v Egypte a mydlovej vode v druhej najdlhšej rieke na svete Níl. Na liečbu odporúčal striedmosť a zdravý životný štýl. Pri každom kontakte s pacientom rešpektoval kultúrne rozdiely a právo na slobodné rozhodnutie každého pacienta.

Jeden z najproduktívnejších irackých spisovateľov Abu al-Latif ibn Yusuf al-Baghdadi (1162–1231) bol zároveň cestovateľ, egyptológ, historik, patológ a lekár. Vo svojej knihe Al-Mukhtarat fi al-Tibb sa ako prvý venoval hirudoterapii. Navrhoval použitie liečivých pijavíc (Hirudo medicinalis) na čistenie tkanív po operáciách. Na základe vlastných pozorovaní však pochopil, že pijavice by pred použitím mali byť zbavené nečistôt a prachu. Zdôrazňoval, že po vysatí krvi pijavicami by mala byť rana ešte poliata roztokom soli. V ďalšej knihe Al-Tibb min al-Kitab wa-al-Sunna popísal islamskú lekársku prax v období Mohameda, ale významne opravil aj grécku anatómiu Claudia Galena, nakoľko pozorovaním kostier obetí hladomoru v Egypte zistil jednotu dolnej čeľuste a krížovej kosti. V práci o cukrovke vyvrátil rôzne tvrdenia o tom, že cukrovka je niečo iné ako choroba a ukončil tým dlhoročnú diskusiu.

Byzantský lekár Joannes Zacharias Actuarius (1275–1328) vo spise De Urinis sa v siedmych knihách venoval rozsiahlemu skúmaniu moču. Jeho pozorovania boli také presné, že až do zavedenia chemickej analýzy moču v 19. storočí zostali takmer bez zmeny. Odmietal dve staroveké teórie o cukrovke. Nesúhlasil s tým, že pacient vylučuje väčšie množstvo moču, ako je množstvo strávenej tekutiny. Tvrdil, že príjem a výdaj tekutín sú v rovnováhe a marazmus ako energetický deficit spôsobuje iba rozpustenie mäsa a tuku. Nesúhlasil ani s tým, že moč pacientov s cukrovkou je len nezmenená prijatá tekutina. Toto tvrdenie vyvracal zmenenou farbou moču. Je však zvláštne, že napriek tomu nerozoznal sladkú príchuť moču u pacientov s cukrovkou. Cukrovku sa pokúšal liečiť vodou z ruží.

Mgr. Andrea Bukovská

bukovska@unm.sk

Nemocničná lekáreň UNMDiabetologické edukačné centrum I. internej kliniky JLF UK a UNM

www.unm.sk

Doručené do redakcie 10. 1. 2014