Prehľad potenciálnych onkomarkerov detekcie skorých fáz rakoviny vaječníkov

Overview

Príčiny vzniku rakoviny vaječníkov nie sú úplne známe, ale približne 10 % prípadov tohto druhu rakoviny je geneticky podmienených. Ak sa podarí túto chorobu odhaliť v ranom štádiu, až 90 % pacientok má nádej na uzdravenie. Doteraz však nie sú známe osvedčené preventívne opatrenia ani skríningové vyšetrenia, na odhalenie včasných fáz tohto ochorenia. U žien so zvýšeným rizikom sa obvykle vyšetrujú tzv. nádorové markery (napr. CA125). Vďaka nízkej senzitivite a špecificite stanovenia CA125 v prvom štádiu ochorenia, má toto stanovenie pri záchyte ovariálneho karcinómu v počiatočných štádiách veľmi nízku efektivitu (menej ako 26 %). V posledných rokoch došlo k výraznému pokroku v pochopení molekulárnych mechanizmov, vedúcich k vzniku nádorov a ich metastázovania. Postupne bolo identifikovaných 46 génov, spočiatku pomenovaných ako nádorové endotelové markery (TEM), ktoré boli vo zvýšenej miere exprimované pri nádorových ochoreniach v porovnaní s normálnymi endotelovými bunkami. Medzi najsľubnejších kandidátov na marker včasných fáz ovariálneho karcinómu zo séra pacientok patrí receptor smrti 6 (DR6) a glykoproteín M6B (GPM6B). Táto práca sa snaží prehľadne popísať klinicky využívané aj potenciálne nádorové markery, využiteľné pre skorú detekciu rakoviny vaječníkov. Hľadanie nových markerov, vyznačujúcich sa zvýšenou expresiou v krvi pacientok, je úlohou vysoko aktuálnou.

Kľúčové slová:
rakovina vaječníkov – biochemické nádorové markery – molekulárna diagnostika

Úvod

Rakovina vaječníkov patrí medzi najčastejšie zhubné rakovinové ochorenia ženských reprodukčných orgánov. Doba prežívania je približne päť rokov a pravdepodobnosť relapsu kolíše v rozmedzí 87,8 % v prvom štádiu až po 18 % v štvrtom štádiu, čo naznačuje potrebu včasnej detekcie [1]. Zároveň je rakovina vaječníkov štvrtou najčastejšou príčinou smrti medzi rakovinovými ochoreniami žien hneď po rakovine pŕs, pľúc a hrubého čreva. Prvé príznaky ochorenia sa prejavujú až v pokročilom štádiu s obmedzenými vyhliadkami na liečbu a vysokou mortalitou.

Genetický základ rakoviny ovárií

V posledných rokoch došlo k výraznému pokroku v pochopení molekulárnych mechanizmov, vedúcich k vzniku nádorov a ich metastázovania. Okrem aktivácie protoonkogénov, nekontrolovaná proliferácia buniek taktiež vyžaduje likvidáciu negatívnych regulačných dráh alebo génov, ktoré ich kódujú. Knudson [2] zistil, že retinoblastóm, zhubný nádor sietnice sa rozvinie pri mutácii dvoch špecifických alel RB1 génu v bunke. Je všeobecne známe a akceptované, že prvá alela nádor supresorového génu je inaktivovaná mutáciou. Rôzne mechanizmy inaktivácie druhej alely zahŕňajú mitotickú nondisjunkciu vedúcu k poškodeniu chromozómu, mitotickú nondisjunkciu s reduplikáciou mutovaného chromozómu, mitotickú rekombináciu, deléciu časti chromozómu, alebo bodové mutácie [3]. Avšak ani po mnohých cytogenetických štúdiách rakoviny vaječníkov sa stále nepodarilo zistiť konzistentné chromozomálne zlomy, aké boli pozorované napr. pri leukémiách či lymfómoch [4]. Všeobecne však platí, že pri väčšine nádorov sa objavuje abnormálny počet chromozómov [5] s komplexnými zmenami karyotypu. U ovariálnych karcinómov boli charakterizované simplexné numerické a štrukturálne abnormality príslušného chromozómu [6].

Strata heterozygozity (LOH)

Jedným z najužitočnejších prístupov pri hľadaní tumor-supresorových génov je štúdium straty aliel u nádorov s polymorfnými markermi, tzv. strata heterozygozity. Analýzou LOH v genóme bolo detegovaných niekoľko miest príznačných pre stratu aliel na rôznych chromozómoch. Najvyššia miera LOH pri karcinómoch ovárií bola opísaná na chromozóme 17p a 17q ramienku (62 a 56% v uvedenom poradí). Podobne bola zmena LOH zaznamenaná aj pri chromozómoch 13q, 6q, 18q a 22q, a to na úrovni 40–46%.

Mutácie tumor-supresorových génov

Molekulárnou analýzou epitelových ovariálnych nádorov boli okrem LOH identifikované aj zmeny v expresii naj­menej troch významných tumor-supresorových génov. Jednoznačná účasť génu p53 je viditeľná hlavne v neskorších fázach aj u iných typov karcinómov. Na chromozóme 17 boli objavené tumorsupresory OVCA1 a OVCA2 [7]. Približne 10% výskytu familiárneho karcinómu vaječníkov bolo asociovaných s mutáciou génu antigénu asociovaného s rakovinou prsníka (BRCA1, BRCA2), alebo s chybnou reparáciou tohto génu. V prípade benígnych ovariálnych epitelových nádorov bolo dokázaných len málo prípadov so zvýšenou expresiou alebo zvýšeným počtom mutácií génu p53 [8]. Incidencia mutácií je v rozmedzí 29–74% [9]. Výsledky naznačujú stratu funkcie p53 v 15% prípadov v ranej fáze karcinómu na rozdiel od 50% prípadov v neskorej fáze karcinómu, čo poukazuje na slabnúci vplyv p53 v neskorších štádiách karcinómu ovárií [10].

Molekulárno-genetická diagnostika

V ostatných rokoch boli identifikované dva gény súvisiace s genetickou predispozíciou k rakovine prsníkov a ovárií, BRCA1 a BRCA2. Tento objav viedol k zvýšeniu záujmu lekárskej verejnosti o molekulové metódy detekcie predispozícií, čo viedlo k nárastu genetických vyšetrení. Konečný dôkaz, že genetická predispozícia vedie k familiárnej forme ochorenia sa začal rozsiahlymi genetickými analýzami niekoľkých rodín so zvýšeným výskytom rakoviny prsníkov. Hall et al [11] identifikovali prítomnosť lokusu na chromozóme 17q21 v niekoľkých rodinách s autozomálne dominantnou rakovinou prsníka. Narod et al [12] potvrdili väzbu na rovnaký lokus aj pri karcinóme ovárií. Na danom lokuse bol identifikovaný gén BRCA1 [13]. Následné analýzy ukázali, tento gén je prítomný vo viac ako 80% prípadov rakoviny prsníka a vaječníkov v analyzovaných rodinách [14]. Gén BRCA1 sa skladá z 22 exónov kódujúcich úsek genómovej DNA s veľkosťou 100 kbp. Úsek asi 5 592 bp kóduje proteín zložený z 1 863 aminokyselín. Do dnešného dňa bolo opísaných viac ako 300 rôznych mutácií rozptýlených v celom géne Približne 80% všetkých mutácií sú nezmyselné tzv. nonsense alebo posunové mutácie spôsobujúce skrátenie proteínu [15,16]. Všeobecne známa je korelácia medzi lokalizáciou mutácie v géne a pomerom rakoviny prsníka a vaječníkov v jednotlivých prípadoch v rodinách. Lokalizácia a klonovanie génu BRCA2 nasledovali v krátkom intervale po identifikácii génov BRCA1. Wooster et al [17] identifikovali tento gén na chromozóme 13q12–13. Tento gén obsahuje 26 exónov s dĺžkou približne 70 kbp. Samotný gén BRCA 2 má veľkosť 10 254 bp a kóduje proteín zložený z 3 418 aminokyselín, ktorý nie je homologický k už objaveným proteínom, ktoré sú asociované s daným typom rakoviny [18].

Zvýšená transkripcia génov BRCA1 a BRCA2 bola lokalizovaná hlavne v semenníkoch, týmuse, prsníkoch a vaječníkoch [19]. Definovanie biochemických a biologických funkcií týchto génov bolo metodicky veľmi náročné. BRCA gény obsahujú niekoľko funkčných determinantov, ktoré majú podobnú štruktúru ako gény kontrolujúce bunkovú proliferáciu. Holt et al [20] zistili, že sa proteín BRCA1 podieľa aj na inhibícii rastu buniek. BRCA1 a BRCA2 sú totiž schopné viazať proteín Rad51, ako aj proteíny zapojené do opravy dsDNA [21]. Odhalenie funkcie oboch génov BRCA1 a BRCA2 v karcinogenéze ostáva aj na­priek mnohým objavom v tejto oblasti naďalej veľkou neznámou.

Gén rakovinového antigénu 125 (CA125)

K ďalším génom, u ktorých bola dokázaná súvislosť s rakovinou ovárií, patrí CA125/Muc16. Protilátka CA125 reagujúca s antigénom ovárií bola zistená takmer pred 25 rokmi [22]. Rozpoznaný bol rovnako glykoproteínový antigén CA125 [23]. Pri klonovaní génu CA125 v roku 2001 boli v cDNA detekované jednoznačné spoločné črty s molekulou mucínu. Z tohto dôvodu bol gén kódujúci CA125 nazvaný MUC16. Senzitivita tohto markera bola znížená o 50 % u pacientok v raných štádiách ovariálneho karcinómu. Kombinácia CA125 s inými markermi, ako napr. CA19-9, CA72-4, CA15-3 jednoznačne zlepšila citlivosť detekcie [24]. Referenčný interval CA125 je 0–35 kU/L. Táto hodnota bola prekročená v 85 % prípadov epiteliálnych karcinómov vaječníkov, ale len u 50 % pacientok bolo potvrdené prvé štádium karcinómu. Zvýšená hladina CA125 bola taktiež detekovaná pri endometrióze, adenomyóze, ochoreniach pečene, pankreatitíde, peritonitíde a pri mnohých ďalších procesoch. Pri zhubných procesoch, vrátane adenokarcinómu endometria, nádoroch žlčových ciest a pečene, pankreasu, prsníka a karcinómu hrubého čreva bola rovnako pozorovaná zvýšená hodnota markera CA125.

Kalikreíny

K skoršej detekcii rakoviny ovárií môže prispieť taktiež štúdium expresie kalikreínov. Kalikreíny tvoria skupinu proteínov s alternovanou expresiou u mnohých karcinómov. Do tejto rodiny serínových proteáz patrí 15 proteínov so značne homologickou štruktúrou, no zatiaľ s nejasne vymedzenými fyziologickými funkciami [25] hK3, známy ako prostatický špecifický antigén, je bežne používaný pri skríningu karcinómu prostaty. Medzi prognostické a prediktívne markery u pacientok s rakovinou vaječníkov boli zaradené kalikreíny hK6 [26], hK10 [27] a hK11 [28]. V prvých fázach rakoviny ovárií bola zistená citlivosť hK6 a hK10 cca 25 % (pri 90 % špecifickosti), čo naznačuje že v kombinácií s CA125 by mohlo dôjsť k markantnému zvýšeniu citlivosti na viac ako 90 %.

Rastové faktory a ich receptory

V priebehu karcinogenézy dochádza taktiež k zmenám v hladine expresie rastových faktorov a ich receptorov. Abnormality boli pozorované v receptore tyrozínkinázy, G-proteínu a transkripčných faktorov. Pokročilé fázy karcinómu vaječníkov boli v 20–30 % prípadov spojené so zvýšenou expresiou receptora tyrozínkinázy (HER-2/neu) [29]. Amplifikácia génu HER-2/neu bola pozorovaná v prevažnej väčšine prípadov invazívnych karcinómov, preto aj tento gén zaraďujeme k dôležitým prognostickým a prediktívnym markerom invazívneho karcinómu mliečnej žľazy. Extracelulárna doména HER-2 diagnostikovaná v sére korelovala s nadmerným množstvom receptorov v nádorových bunkách, môže byť preto považovaná za relevatný diagnostický marker. HER2/neu kóduje biel­kovinu štrukturálne veľmi podobnú receptoru pre epidermálny rastový faktor (EGFR), ktorý zaraďujeme do tzv. HER rodiny a je diagnostikovateľný imunohistochemickými technikami [30]. Výskyt jeho výraznej aktivácie je spojený so zlou prognózou rakoviny ovárií. Okrem zmeny receptorov dochádza aj k zmene hladín rastových faktorov. Epitelové bunky povrchu ovárií vylučujú malé množstvo M-CSF, ktoré je v sére nedetekovateľné [31]. Pri karcinóme vaječníkov až 70 % prípadov vykazuje zvýšené množstvo M-CSF v sére [32]. Podobnú tendenciu vykazuje aj hladina alfa podjednotky inozitol 3 fosfát kinázy, ktorá bola zvýšená v 80 % prípadov rakoviny ovárií, čo korelovalo so zvýšenou kinázovou aktivitou. Medzi ďalších kandidátov na marker sa radí aj K-RAS (homológ vírusového sarko-onkogénu potkanov Kirsten), ktorý je súčasťou signálnych dráh sprostredkujúcich bunkovú odpoveď na rastové faktory. Bodové mutácie génu K-RAS hrajú dôležitú úlohu v karcinogenéze, pretože zodpovedajú za zotrvanie proteínu s GTPázovou aktivitou v aktívnej forme, čím dochádza k trvalej signalizácii a nekontrolovanej proliferácii buniek. Mutácie K-RAS génu sa vyskytujú v 90 % prípadov rakoviny pankreasu a vo väčšine prípadov rakovín pľúc, hrubého čreva, no menej ako v 20 % prípadov karcinómu ovárií [33]. Aj v hladine niektorých onkogénov došlo k predpokladanému zvýšeniu, napr. myc, kedy bolo pri karcinóme ovárií zistené zvýšenie expresie v 30 % prípadov, čo však vôbec nekorelovalo s prognózou. Porovnanie génovej expresie receptorov podieľajúcich sa na stimulácií (EGFR, FMS, LPA), alebo inhibícií (TGF-β, MIS) proliferácie v normálnych a malígnych ovariálnych epitelových bunkách by mohlo pomôcť určiť nové potenciálne markery použiteľné v priebehu molekulovej a génovej terapie.

Sérové proteínové matrice

Najnovším prístupom pri detekcii skorých fáz rakoviny vaječníkov je tvorba a diferenciácia jednotlivých sérových proteínových matríc. Použitím hmotnostnej spektrometrie boli identifikované špecifické vzorce sérových proteínov pacientok, ktoré boli výrazne odlišné od spektier získaných od zdravých žien [34]. Táto technika má v skupine žien s karcinómom vaječníkov senzitivitu skoro 100 % a špecifickosť 95 %, čo však nepostačuje na rozlíšenie skutočne chorých v rámci celej populácie. Iným prístupom je identifikácia špecifických proteínov so zvýšenou hladinou v sére pacientiek [35]. V rámci tejto štúdie boli identifikované tri sérové proteíny, u ktorých došlo k zmene expresie. Do tejto skupiny patrí ApoA1 a transtyretín so zníženou hladinou a fragment ťažkého reťazca H4 trypsínového inhibítora so zvýšenou hladinou oproti zdravým ženám. Ani tento prístup v kombinácii s určovaním hladiny CA125 nie je so senzitivitou 74 % a špecificitou 97 % dostatočne účinný pre globálny skríning populácie.

Potenciálne a reálne využívané biomarkery

Okrem CA125, ktorého hladina je monitorovaná v prípadoch rodinnej anamnézy a rizikových skupín žien, prípadne pre sledovanie úspešnosti liečby či relapsu prakticky neexistuje marker, ktorý by bol špecifickejší a citlivejší pri skríningu karcinómu ovárií. Dosiahlo sa niekoľko sľubných výsledkov, napr. pri štúdiu kalikreínov, avšak ani v kombinácii s CA125 tieto markery nespĺňajú požadované parametre pre globálny skríning [36]. V ostatných rokoch sa rapídne zvýšil počet štúdií expresie špecifických génov [37]. Tieto práce porovnávali hladinu expresie v tkanivách aj bunkových kultúrach pripravených z buniek karcinómov vaječníkov ako aj iných typov nádorov [38]. V prípadoch ovariálnych karcinómov bolo identifikovaných viac ako 150 potenciálnych génov so zvýšenou expresiou, ale len málo z nich bolo potvrdených ešte inou technikou, napr. imunohistochemickou analýzou alebo RT PCR. Medzi overené biomarkery patria: ApoJ, Klaudin 3 a 4, COL3A1, HE4, CD24, LU, progesteron viažúci proteín a sekrečný proteín P1B [39].

Meranie hladiny voľne cirkulujúcej DNA (cfDNA)

Iným prístupom je meranie hladiny voľne cirkulujúcej DNA. Vplyvom nekrózy a apoptózy dochádza k uvoľneniu malého množstva genómovej DNA do systémovej cirkulácie pacientov s rakovinou. Táto nádorovo špecifická DNA môže byť od iných DNA rozlíšiteľná na základe prítomnosti genetických a epigenetických zmien typických pre daný typ nádoru. Hladina cfDNA odráža štádium karcinómu a mení sa vplyvom cytostatickej liečby. Maximum hladiny cfDNA koreluje so stupňom apoptózy v danom nádore. Presný mechanizmus uvoľňovania DNA do cirkulácie zatiaľ nie je jasný, avšak predpokladá sa, že k nemu dochádza pri degradácii chromatínu, čo je jedným z hlavných znakov apoptózy [40]. Jahr et al [41] dokázali, že pri použití látok indukujúcich hepatálnu nekrózu a apoptózu dochádza k zvýšeniu hladiny cfDNA v plazme myší. Prvý dôkaz existencie cfDNA spojenej so vznikom karcinómov bol zistený v roku 1994 pri sledovaní špecifických onkogénnych mutácií v plazme/sére pacientov s rakovinou [42]. Sorenson [43] dokázal prítomnosť mutovaných sekvencií KRAS v sére 80 % pacientov s kolorektálnym karcinómom. Tieto bodové mutácie boli detekované aj prípade pacientov s rakovinou pankreasu, a to dokonca o 5–14 mesiacov skôr, ako bola táto diagnóza potvrdená klinicky [44].

Heparín a chitín viažúci glykoproteín (YKL-40)

K ďalším potenciálnym markerom patrí proteín YKL-40 [45]. Tento proteín patrí do skupiny vysoko konzervovaných cicavčích chitinázam podobných proteínov [46]. Proteín YKL-40 bol vo zvýšenej miere exprimovaný v plazme pacientov s viacerými druhmi rakoviny [47]. Nízku špecificitu tohto markera naznačuje taktiež vysoká hladina pri rakovine prsníkov [48] a pečene [49]. Najvyššie hladiny YKL-40 boli zistené u pacientov s metastázami, alebo v krátkych obdobiach rekurencie [50]. Okrem toho poskytujú plazmové hodnoty YKL-40 nezávislú informáciu o stave karcinogenézy, čo v kombinácii s klasickými biomarkermi ako CA125 a HER2 poskytuje zvýšenie špecificity detekcie karcinómu ovárií [51].

Nádorovo-vaskulárne markery (TVM)

Z faktu, že rakovina vaječníkov, tak ako mnohé ďalšie typy karcinómov, je závislá od angiogenézy, môžeme predpokladať existenciu ďalších vhodných bio­markerov zúčastňujúcich sa procesu angiogenézy nádorového tkaniva [52]. Niektoré pozitívne výsledky boli objavené pri inhibícii angiogenézy vplyvom inhibície endotelového rastového faktora (VEGF), čo posunulo procesy vaskularizácie do centra pozornosti výskumu rakoviny [53]. V práci Croixa et al [54] bolo identifikovaných 46 génov, spo­čiatku pomenovaných ako nádorové endotelové markery (TEM), ktoré boli vo zvýšenej miere exprimované pri nádorových ochoreniach v porovnaní s normálnymi endotelovými bunkami. Expresia TEM bola potvrdená hybridizáciou in situ pri viacerých typoch nádorov (napr. rakovina pľúc, prsníkov a metastázy rakoviny hrubého čreva). Expresia niektorých TEM bola zistená aj pri fyziologickej angiogenéze (corpus luteum). Novšia práca [55] poukázala na využitie TEM pri rozlišovaní jednotlivých druhov rakoviny. Ako producenti TEM sa ukázali nie­len endotelové bunky nádoru, ale aj vaskulárne leukocyty a populácie perivaskulárnych buniek [56]. Vaskulárne leukocyty (VLC) boli in vivo prvý krát opísané pri modeli rakoviny vaječníkov. Conejo-Garcia et al [57] dokázali, že nezrelé dendritické bunky odvodené od monocytov, sú schopné pod vplyvom rastového faktora VEGF indukovať angiogenézu nádoru, čo viedlo k zrýchleniu jeho rastu. V ich novšej práci [58] zistili, že VLC tvoria v mikroprostredí nádoru až 15–70 % hosťujúcich buniek. Z tohto dôvodu došlo k premenovaniu nádorových markerov z TEM na nádorovo-vaskulárne markery (TVM). Skupinu markerov tvorili jednak myeloidné markery ako CD45, CD14, CD11c, ako aj množstvo vaskulárne špecifických markerov vrátane endotelového (VE) kadherínu, von Willebrandovho faktora, TEM1, TEM7 a CD146. V podrobnejšej práci [59] bolo zistených 28 markerov ovariálnych nádorov so 6-násobne vyššou expresiou oproti zdravým jedincom. Taktiež detekovali 13 génov so zníženou expresiou. Hladiny ideálnych nádorových vaskulárnych markerov pre skríning rakoviny vaječníkov musia vykazovať výrazne odlišnú hladinu expresie v priebehu prirodzenej fyziologickej angiogenézy ženských reprodukčných orgánov oproti karcinogenéze. Tieto podmienky spĺňajú: adlican, COL11A1, GMP6B a DR6, ktoré vykazujú 10–350-násobné zvýšenie expresie pri karcinóme corpus luteum, endometria a placenty [60].

Medzi najsľubnejších kandidátov na marker včasných fáz ovariálneho karcinómu zo séra pacientok patria receptor smrti 6 (DR6) patriaci do skupiny TVM. DR6 je členom skupiny receptorov pre faktory nekrotizujúce nádory (TNF), ktoré sú kľúčovými regulátormi zápalovej a bunkovo špecifickej odpovede. Taktiež sa zúčastňujú bunkovej proliferácie, diferenciácie a sprostredkujú odpovede od apoptózy po prežívanie buniek [61]. Pre túto skupinu receptorov je charakteristická prítomnosť viacerých extracelulárnych ligand viažúcich domén s vysokým zastúpením cysteínu [62]. Po väzbe ligandu dochádza k aktivácii mnohých signálnych dráh, vrátane apoptózy, aktivácie nukleárneho faktora NF-UB a JNK, čím ovplyvňujú expresiu génov imunitnej a stresovej odpovede [63]. Fun­kciou DR6 je teda aktivácia apoptózy dráhou NF-UB a JNK, ale aj dráhou spojenou s CD95, TNFR1, alebo TRAIL/ApoL receptormi [64].

Záver

Príčiny vzniku rakoviny vaječníkov nie sú úplne známe, ale približne 10 % prípadov tohto druhu rakoviny je geneticky podmienených. Ak sa podarí túto chorobu odhaliť v ranom štádiu, až 90 % pacientok má nádej na uzdravenie. Doteraz však nie sú známe osvedčené preventívne opatrenia ani skríningové vyšetrenia, na odhalenie včasných fáz tohto ochorenia. U žien so zvýšeným rizikom sa obvykle vyšetrujú tzv. nádorové markery (napr. CA125). Vďaka nízkej senzitivite a špecificite stanovenia CA125 v prvom štádiu ochorenia má toto stanovenie pri záchyte ovariálneho karcinómu v počiatočných štádiách veľmi nízku efektivitu (menej ako 26 %). Hľadanie nových markerov vyznačujúcich sa zvýšenou expresiou v krvi pacientok je preto úlohou vysoko aktuálnou. Výhodou tohto prístupu je, že sa jedná o neinvazívne vyšetrenie, dopĺňajúce štandardné vyšetrenie v priebehu preventívnych gynekologických prehliadok a nezaťažuje ženu. Sledovanie hladín TVM prispeje k verifikácii výsledkov získaných sledovaním iných markerov a umožní ich využitie pri hľadaní asymptomatických pacientok (skríning) s nádorom v počiatočnom štádiu, pri diferenciálnej diagnostike a rovnako pri monitorovaní liečby. 

Táto práca bola realizovaná s podporou grantu VEGA 1/0402/10.

Autoři deklarují, že v souvislosti s předmětem studie nemají žádné komerční zájmy.

Redakční rada potvrzuje, že rukopis práce splnil ICMJE kritéria pro publikace zasílané do bi omedicínských časopisů.

Mgr. Peter Urban, PhD.

Ústav lekárskej chémie, biochémie a klinickej biochémie a LABMED a.s.

Lekárska fakulta UPJŠ

Tr. SNP 1

040 01 Košice

Slovenská republika

e-mail: peter.urban@upjs.sk