Ako sme sa učili „ovládať“ srdce...

Overview

Pred vyše šesťdesiatimi rokmi sa priekopníci lekárskej vedy snažili s pomocou techniky ovplyvniť činnosť srdca, aby toto „obyčajné čerpadlo“ dostatočne plnilo svoju fyziologickú funkciu. Výsledky ich práce sa nerodili ľahko a ani rýchlo, ale vďaka ich nadšeniu už roky môžeme vykonávať naše lekárske poslanie s dokonalou a bezpečnou technikou

Klíčová slova:

defibrilátor – Peleška – optimálny impulz

Defibrilátor je lekársky prístroj, ktorý sa používa na liečbu závažných porúch srdcového rytmu. Najčastejšie poruchy sú fibrilácia komôr, flutter komôr alebo trvalá polymorfná komorová tachykardia. Princíp liečby elektrickým výbojom s nastavenou veľkosťou prúdu spočíva v dosiahnutí synchronizovanej depolarizácie myocytov, následkom čoho dôjde k zrušeniu malígnej arytmie a navodeniu perfúzneho rytmu najlepšie sinusového. Pôvodne sa defibrilátor používal len k liečbe smrteľnej poruchy rytmu v rámci kardiopulmonálnej resuscitácie. Prvú úspešnú defibriláciu s použitím výboja striedavého prúdu vykonal v Clevlande, chirurg Claude Beck v roku 1947 u štrnásťročného chlapca s fibriláciou komôr počas operčného výkonu [1].

Začiatky výskumu a vývoja defibrilácie v Česko­slovensku sú jednoznačne spojené s Ústavem experimentální a klinické chirurgie (ÚKECH ) v Prahe – Krči. V päťdesiatych rokoch minulého storočia tu začína pracovať MUDr. Bohumil Peleška. Odborný a vedecký rast mu umožnil prof. MUDr. Bohumil Špaček, DrSc., na experimentálnom oddelení ÚKECH [2]. Tu sa Peleška venoval sledovaniu defibrilačných impulzov na  fibrilujúce srdce, experimety sa skúšali na psoch v celkovej pentobarbitalovej anestézii. Na základe výsledkov zistil, že „optimálny impulz“, tj. impulz defibrilujúci pri najmenšom prahovom napätí a prúde, mal vždy dĺžku 10 – 16 ms, so stredom 12 ms. Pri kratších impulzoch napätie a prúd stúpali, po dosiahnutí optimálnej dĺžky impulzu sa defibrilačné napätie a prúd už nemenili, ale zvyšovala sa zbytočne kumulatívna energia. Pri optimálnej dĺžke impulzu sa postdefibrilačné poruchy rytmu vyskytovali v najnižšom percente prípadov. Peleška sledoval aj vplyv tvaru impulzu na defibrilačný prah pri jeho optimálnej dľžke 10 – 16 ms. Najmenší defibrilačný prah bol dosiahnutý pri bifazickom impulze sinusoidálneho tvaru, pri napätí na elektródach 0,5 KV, defibrilačnom prúde 14 A a pri trvaní impulzu 12 ms [3]. Vyššie uvedené poznatky boli  publikované vo významných medzinárodných časopisoch (Circulacion Research 1965, 1966) [2]. Na základe experimentálnych a klinických poznatkov vyvinul Peleška a kolektív prvý externý defibrilátor Prema (obr. 1, 2), ktorý sa vyrábal v Chirane, vývojový závod Brno, neskôr Výzkumný ústav zdravotnické techniky (VÚZT).

Univerzálny defibrilátor Prema získal na Svetovej výstave Expo 1958 v Bruseli ocenenie Grand Prix. (Bola to prvá Svetová výstava po skončení II. svetovej vojny, vystavovalo 52 krajín, Československo získalo viac ocenení, napríklad najlepší pavilón na Expo 58.) Neskoršie začala Chirana konštruovať prenosné batériové defibrilátory série BPD 11 – 13, s ktorými sme mnohí pracovali. V roku 1964 bola postavená provizórna budova v areáli Thomayerovej nemocnice, stavbu Peleška osobne dozoroval, následne tu založil Výzkumný ústav pro elektroniku a modelování v lékařství (VÚEML). Dlhodobá kardiostimulácia bola hlavnou výskumnou úlohou ústavu. V roku 1965 bol vyrobený prvý československý implantabilný kardiostimulátor. Doc. MUDr. Bohumil Peleška, DrSc., bol géniom vzájomného spájania rôznych disciplín s cieľom prakticky využiť výsledky. Pred vyše šesťdesiatimi rokmi zachytil ako prvý v Československu vlnu nastupujúceho biomedicínskeho inžinierstva. Toľko k vývoju a výrobe defibrilátora Prema.

Bez defibrilátora nie je naša lekárska práca možná, či už pri kardiopulmonálnej resuscitácii alebo kardioverzii. Špecifickú úlohu má defibrilátor pri operáciách na zastavenom srdci a transplantáciach srdca, bez defibrilátora nemôže byť operačný výkon dokončený. A tak sa dostávame k udalosti z roku 1969.

Pred päťdesiatimi rokmi 9. – 12. septembra 1969 pri príležitosti konania medinárodného sympózia „Přístrojová technika pro transplantace a náhrady srdce“ navštívil Československo prof. Christian Barnard. Výzkumný ústav zdravotnické techniky v Brně zaisťoval organizáciu tohto významného podujatia, pričom na odbornej náplni programu sa podieľala aj katedra patologickej fyziológie LF UJEP ako hlavné riešiteľské pracovisko štátnej výskumnej úlohy „Podpora a náhrada srdce srdcem umělým“. Hlavným koordinátorom výskumnej úlohy bol prof. MUDr. Jaromír Vašků, DrSc. Na sympóziu došlo ku konfrontácii hlavných koncepcií v problematike náhrady srdca, tj. transplantácia, alebo umelé srdce. Návšteva prof. Barnarda na katedre patologickej fyziológie LF UJEP v Brne bola zvlášť významná. Barnard tu mal možnosť priamo sledovať priebeh experimentov – jednak bypassovú srdcovú podporu, ako aj postup vyvinutý na tomto pracovisku, používaný pre konzerváciu srdca pred transplantáciou. Vyjadril aj svoj obdiv nad dokonalým technickým vybavením tohto pracoviska. Za svoj najhlbší zážitok pri návšteve Československa považoval prof. Branard prijatie u prezidenta republiky Ludvíka Svobodu 11. 9. 1969 na Pražskom hrade [4].

Práce je původní, nebyla publikována ani není zaslána k recenznímu řízení do jiného média.

Autorka prohlašuje, že v souvislosti s tématem práce nemá střet zájmů.

Poděkování: Akademické knihovně Lékařské fakulty Univerzity Komenského v Bratislavě, Lékařské knihovně Fakultní nemocnice u sv. Anny v Brně a Městskému muzeu Stará Turá.

Do redakce došlo dne 30. 10. 2019.

Do tisku přijato dne 12. 11. 2019